Záchranné akcie nevyzerajú ako vo filme, hovorí Michal Baran z vodnej záchrannej služby

BRATISLAVA – Letné mesiace so sebou prinášajú veľa úrazov pri vode. Záchranári vodnej záchrannej služby preto musia reagovať hneď. Najhoršie sú prípady, keď zachránia človeka pred utopením, no nedokážu zabrániť tomu, že už nikdy nebude chodiť.

Stretávame sa s Vedúcim školiaceho strediska Vodnej záchrannej služby Slovenského Červeného Kríža (VZS SČK) v Bratislave Michalom Baranom. Dnešné stretnutie bude skôr o tých smutnejších veciach, preto Michalovi na začiatok položím otázku na odľahčenie. 

Ak sa chcem stať plavcom – záchranárom, musím vedieť preplávať 50 metrov pod vodou na jeden dych? „Stačí 25 m, záleží od kvalifikácie, kvalifikačných stupňov, ktorých je viac,” začína svoje pútavé rozprávanie záchranár Michal.

Vraví, že najťažšie pre ľudí, ktorí sa chcú stať či už plavčíkmi pre malé neplavecké bazény do 130 cm, pre veľké hlboké bazény alebo na otvorenú vodu či vedúcimi strediska VZS SČK, sú vstupné testy, ktorými musia prejsť. 

„Veľa uchádzačov príde na kurz a pýta sa, či ich naučíme plávať. Ale to nie je plavecký kurz,” spresňuje pán Michal. Dobre plávať teda musíte vedieť už dávno predtým. Z tohto dôvodu až 50 percent záujemcov neprejde vstupnými testami. 

Postupne sa od Michala Barana dozvedáme, že okrem teoretických vedomostí a lekcií musí každý záchranár, nech už pracuje na ktoromkoľvek mieste, vedieť pri vodných nehodách reagovať aj prakticky a to rýchlo a hlavne správne. Lebo častokrát rozhodujú sekundy. 

Každý plavec – záchranár, ktorý chce prejsť záverečnými skúškami, je povinný zvládnuť rôzne záchranárske skoky, štýly plávania, základy potápania, ťahanie a vyťahovanie topiaceho sa, musí ovládať spôsob ako sa oslobodiť, keď topiaci začne záchranára ohrozovať a ťahať oboch ku dnu. Samozrejmosťou je vedieť poskytnúť prvú pomoc. 

Je rozdiel v tom, ako sa človek topí

Záchranári musia vedieť rozlíšiť spôsob topenia sa. A podľa toho poskytnúť klesajúcemu pod vodu pomoc. „Keď človek špliecha, dvíha ruky, volá o pomoc, ide o asi najviac vnímaný a častý spôsob topenia sa,” uvádza pán Michal základy. Hovorí o aktívnom type. 

Podľa jeho ďalších slov je však veľmi nebezpečné a ťažšie riešiteľné pasívne utopenie, keď človek zmizne pod hladinou vody bez varovania a potichu, či už z dôvodu fyziologického stavu [zdravotné príhody] alebo prostredia. Podľa toho, či je následne voda v pľúcach, pán Michal spomína suché a mokré utopenie.

Nešťastné skoky do vody

Vedúci školiaceho strediska pre Štandard vysvetľuje, že okrem topenia sú pomerne časté úrazy spojené s krčnou chrbticou, keď ľudia skáču do plytkej vody.

Ako skúsený záchranár vraví, pri týchto najnebezpečnejších nehodách má vtedy zachraňujúci na výber z dvoch alternatív. „Buď človeka necháte utopiť sa alebo idete do rizika, že príde k paraplexii alebo k niečomu podobnému,” smutne konštatuje Michal [ochrnutie, pozn.red.]. 

To znamená, že pokiaľ je človek vo vode po dopade tvárou dolu, vdýchne vodu a utopí sa. Ak ho chce záchranár otočiť, hrozí, že mu ešte viac poruší to, čo už má topiaci sa poškodené, teda krčnú chrbticu a tak sa stane trvalo ochrnutým.

Preto sú na strážených vodných plochách nevyhnutné fixačné nosidlá a krčné fixátory, aby sa s takýmto človekom nehýbalo, bol zafixovaný a mal ústa a tvár nad vodou. 

Baran je odborníkom na záchranu ľudských životov vo vode už 30 rokov. Na otázku, koľkým ľuďom vo vode zachránil život, nerád odpovedá. Je pre neho oveľa dôležitejšie pomôcť niekomu, než sa s tým len chváliť. 

Amatérske pokusy zväčša končia smrťou oboch

„Záchrannú akciu môžeme mať napozeranú z filmov, ale realita je úplne niekde inde,” hovorí Michal, ktorý považuje za najnáročnejšiu a najnebezpečnejšiu fázu záchrany topiaceho sa celý súbor činností vykonávaných vo vodnom prostredí, aby sme človeka dostali na súš a mohli pokračovať v prvej pomoci, prípadne resuscitovať.

Zároveň zdôrazňuje fakt, aby sme pri úkone nepreceňovali svoje schopnosti. „V momente, keď sa niečo stane tomu, kto ide topiaceho zachraňovať, tak sa utopia dvaja,” vraví a pridáva ďalšiu dobrú radu. 

Amatérsky záchranca by sa do procesu nemal púšťať sám. Ak nemá schopnosti a znalosti, nachádza sa tiež v ohrození života. „Veľmi často takéto amatérske pokusy končia utopeným topiacim sa, ale aj zachraňujúcim,” dodáva smutne Michal. 

Na záchrannú akciu je dôležité využiť všetky dostupné prostriedky a ľudí. Ak klesajúcemu pod hladinu hodíme vesty, kolesá, alebo zavoláme na ľudí, ktorí sú práve na vode s paddleboardami a so záchrannými vestami či na okoloidúce loďky, to sú všetko priaznivé skutočnosti, ktoré nám topiaceho pomôžu zachrániť skôr, než k nemu priplávame my. 

Podľa slov odborníka nemôžete človeka, ktorý sa topil a dostalo sa mu do pľúc väčšie množstvo vody, prípadne musel byť dokonca oživovaný, nikdy pustiť domov.

„Tu hrozí sekundárne utopenie, môže prísť k infekciám pľúc, fyziologickým zmenám v organizme, keď sa dostane voda do dýchacích orgánov,” dodáva na záver Michal a odporúča vždy zavolať rýchlu zdravotnú pomoc, pri ktorej bude človek na pozorovaní. 

Čo robiť v prípade podchladenia

Aj v letných mesiacoch môže vo vode hroziť podchladenie, ktoré je tiež niekedy jedným z dôvodov topenia sa. „Voda odoberá z ľudského tela teplo 24 alebo 27-krát rýchlejšie ako vzduch,” detailnejšie túto tému rozvádza záchranár.

Pri podchladení má človek triašku, problém s koordináciou, s dýchaním a následnou dezorientáciou. V týchto prípadoch, keď nám je vo vode už zima, treba z nej vyliezť von a zohriať sa. 

Ako úrazom predchádzať

Michal Baran v rozhovore spomína nepriaznivé číslo, čo sa týka počtu utopených v rámci európskej únie. Pohybujeme sa niekde na štvrtom mieste, čo je dosť nelichotivé číslo. „Plavecká gramotnosť nášho obyvateľstva klesá,” dopĺňa štatistiku.

Ako teda eliminovať takéto smrteľné nehody? Podľa záchranára by si mal byť každý vedomý svojich schopností a nepreceňovať vlastné sily. Taktiež netreba vstupovať do neznámej vody.

Odborník radí aj rodičom jednu základnú vec. Nespúšťať deti ani na moment z dozoru. „Je úplne jedno, aké prostriedky, či už sú to kolesá, vesty, rukávniky deťom dáte, neznamená to, že ich môžete prestať počas kúpania sledovať,” dodáva na záver. Z jeho skúseností je teda jasné, že aj z obyčajného kolesa môže dieťa v priebehu sekundy ľahko vykĺznuť. 

Spomína aj počasie. Letné búrky so sebou prinášajú značné vlny, na ktoré treba dávať pozor najmä na našich veľkých priehradách. Úplnou samozrejmosťou a radou pre ľudí je dávať si pozor na alkohol. 

Najčastejšie zranenia pri bazénoch a priehradách

Oslovili sme aj referenta pre zdravotnú činnosť Adama Múčku zo Slovenského Červeného Kríža. Ten nám sprostredkoval informácie o zraneniach a úrazoch pri vode, ktorým sa častokrát nedá zabrániť. 

Naháňačka pri vode

Poznáte to, deti šantia pri vode, naháňajú sa na klzkých bazénových dlaždiciach a zrazu nejaké z nich spadne na hlavu. Ako mu pomôcť? „Dieťa necháme ležať, skontrolujeme stav vedomia a prezrieme poranenie hlavy,” hovorí Adam. Ak je zranenie hlavičky vážnejšie, ako len to, na ktoré zaberie pritlačiť na hrču niečo studené, treba ho ošetrovať svedomito.

V prípade otvorenej rany na ňu treba, po vyčistení a bezalkoholovej dezinfekcii, pritlačiť čistú tkaninu, najlepšie gázu a prelepiť ju. Ak však dieťa nedýcha pravidelne, stratí vedomie, je ospalé, zvracia, vtedy určite treba navštíviť nemocnicu alebo volať záchrannú zdravotnú službu. Krvácanie do mozgu sa totiž odhalí až neskôr pri vyšetrení. 

Podozrenie na zlomenú ruku

Nešťastné pády môžu byť zapríčinené aj napríklad potknutím sa o konár pri jazere obklopenom stromami. „Pri podozrení na zlomeninu sa vždy správame tak, ako keby bola končatina naozaj zlomená,” hovorí skúsene referent. 

Prezradiť ju môže aj opuch alebo modrina. Dôležité pri takýchto úrazoch je končatinu zafixovať. „Deti do cca šesť rokov si vedia zlomiť kosť bez toho, aby sa porušila okostica, teda obal kosti,” Adam vraví, že u detí sa preto niekedy príde na zlomeninu aj niekoľko dní po úraze. 

Čo ak stúpime na črepy

Na priehradách sú niekedy rozbité sklenené fľaše. Pri vode chodíme väčšinou bosí. Ani sa nenazdáme a sklo nám skončí v chodidle. Po dezinfekcii s tým, čo máme práve k dispozícii, teda čistou vodou, fyziologickým roztokom alebo bórovou vodou, treba zapichnuté kusy zafixovať proti pohybu v rane a urýchlene vyhľadať lekársku pomoc.

„Pri veľkom krvácaní aplikujeme bočný tlak cez gázu, čím zmenšíme ranu okolo úlomku a tlačíme tkanivo na strany črepu,” detailne informuje pán Múčka a zároveň dodáva, aby sme črep z rany nevyťahovali, keďže krvácanie by mohlo zosilnieť. 

Dieťa stúpi na včelu, ako reagovať

Prvá rada znie žihadlo vytiahnuť. „Pri vyťahovaní treba dať pozor na to, aby sme nezatlačili jedovú žľazu, ktorá sa nachádza na konci žihadla,” oboznamuje nás so situáciou Adam. Stlačením sa totiž dokáže vypudiť do tela viac včelieho jedu. 

Stávajú sa prípady, keď bežná reakcia na uštipnutie prejde až do anafylaktického šoku, vtedy nečakajte a okamžite volajte zdravotnú službu. 

Úpal ohrozuje malých aj veľkých

Úpal zažil asi každý z nás. Sprevádzajú ho príznaky od bolestí hlavy, svalov, horúčky, slabosti, závratu, zvracania, nevoľnosti, búšenia srdca až po zmenu správania v dôsledku zmätenosti, dezorientácie či halucinácie. 

Podľa slov Adama treba dostať človeka na chladnejšie miesto, kde nesvieti slnko, postupne ho ochladzovať prikladaním mokrých uterákov a ovievaním, aby sa teplo z tela odparovalo. „Opatrne s príjmom tekutín. Organizmus nemusí byť schopný tekutiny prijať, pacient nám môže všetko vyvrátiť.”

Ak si ale nie ste situáciou úplne istí, či už sa vám niečo stane pri vode, vo vode, pri rôznych vodných športoch, treba radšej vždy volať záchrannú zdravotnú službu, operátor vám určite poradí.