Polemika o Izraeli a vojne. Alebo 23 omylov Romana Jocha a päť chýb Rogera Köppela

Na stránke Štandardu ma zaujala polemika pánov Köppela, Danišku, Jocha a Druláka. Nerád sa nezvane miešam do cudzích polemík, ale keďže táto sa týka „môjho chlebíka“, neodolal som. Budem skôr samozvaným advocatom diaboli voči tvrdeniam Jocha a Köppela. Ešte predtým však krátke úvahy.

Vždy ma udivovalo, prečo sa v euroatlantickom priestore konzervativizmus spája s pro-izraelskými postojmi. Prečo sa konzervatívec zrazu mení na moderného futbalového fanúšika so skalopevnou indoktrináciou nepripúšťajúcou ani jeden hvizd proti druhej strane štadióna? Alebo to súvisí s kresťanstvom a jeho obavami z islamu? Ak áno, tak je to Tatry splošťujúce nepochopenie. Vidieť všetkých mohamedánov ako jednoliatu masu bez ohľadu na sunnu a jej právne školy, šiíju a jej skrytých imámov, súfijské hnutia a množstvo ďalších diferencií je rovnako mylné, ako vnímať jednoliatosť kresťanov bez ohľadu na rozdiely katolicizmu, pravoslávia, reformovaných cirkví a mnohých ďalších nehomogenít kresťanských denominácií.

Alebo žeby šlo o infiltráciu kresťanského sionizmu, ktorý k nám priplával cez oceán? Toto lobingové zoskupenie, ktoré chce prinútiť Krista, aby už konečne zostúpil späť na Zem, pôsobí viac sionisticky než kresťansky. Zdá sa, že ani moc nerozlišuje medzi sionizmom a revizionistickým sionizmom, medzi izraelským štátom a zemou (Erec jisrael) a podarilo sa mu vytvoriť virtuálny nový Jeruzalem „zjednotením“ všetkých kresťanov (Ján 17:21), na ktorých síce niektorí extrémne ortodoxní Židia vo Svätej zemi pľujú, sporadicky ich nútia, aby si odstránili z kutní kríže, či si vynucujú starozákonný zákaz zobrazovania Božích stvorení v katolíckych chrámoch alebo tieto chrámy rovno podpália. Hoci kresťanskí predstavitelia môžu mať iný názor, ako ukazuje ich nedávny list izraelskému premiérovi a jeho poradcovi národnej bezpečnosti.

Nemali by mať tiež konzervatívci väčšiu úctu k formálnemu vzdelaniu? Prečo niektorí podliehajú ilúzii, že keď si prečítajú jednu knižku o histórii a jednu o Blízkom východe, tak už sú odborníkmi na blízkovýchodnú históriu a politiku bez toho, aby mali načítané značne viac a aby v tomto regióne niekoľko rokov žili, poznali jeho mentalitu, náboženstvo a reálie? Takéto rýchle získavanie nových odborných „identít“ sa mi zdá skôr progresívnou charakteristikou podobnou striedaniu osobných „identít“.

Ďalej použijem pánom Jochom zvolenú metódu a pôjdem podľa (najmä jeho tvrdení) tvrdení. Tučným písmom reprodukujem tvrdenia pána Jocha, na ktoré následne reagujem.

1.) „Izrael je však jediný štát na svete, ktorého existenciu spochybňujú mnohí, ako islamisti, tak i západná progresívna ľavica.“

Poznám vo svete viac štátov, ktorých existencia je spochybňovaná. Ani nemusíme chodiť príliš ďaleko… Možno to nie sú islamisti, v každom prípade však existenciu Izraela spochybňujú aj niektoré antisionistické ortodoxné židovské skupiny. Problém má široký náboženský a historický základ. Nemuseli by sme začať hneď od Adama, stačilo by o nášho uhorského rodáka Herzla, autora diela Der Judenstaat (1896). A potom pokračovať cez Britov, ktorí sľúbili územie, ktoré im ešte nepatrilo a to hneď dvakrát – Arabom aj Židom. V súčasnosti existenciu Izraela žiaden pragmatik nepopiera. Problémom je skôr skutočnosť, že Izraelčania namiesto toho, aby sa odvolávali na Deliaci plán OSN, jeho schválenie Valným zhromaždením OSN v roku 1947 a vyhlásenie Izraelského štátu v roku 1948, tak vystupujú v OSN so Starým zákonom v ruke, svoje nároky podkladajú Božím prísľubom spred tisícok rokov a exponujú ich do máp Erecu jisrael, ktoré nie sú v súlade s medzinárodným právom…

2.) „Ak by Izrael nereagoval na 7. október týmto spôsobom, snahou zničiť nepriateľa a agresora, bolo by to jeho existenciálne spochybnenie.“

Väčšina krajín vo svete priznala Izraelu právo na sebaobranu. Toto právo mu nik nemôže vziať. Ale právo na sebaobranu nie je právom na pomstu a nie je právom na kolektívne potrestanie všetkých Palestínčanov v Pásme Gazy. Obávam sa, že väčším existenciálnym spochybnením Izraela je momentálne sebestredná a zodpovednosti sa vyhýbajúca politika premiéra Netanjahua, ako aj jeho súčasná spupná extrémistická koalícia odmietajúca rešpektovať medzinárodné právo.

3.) „Presne to bol cieľ útoku Hamasu 7. októbra: vyslať izraelským Židom signál, že nikde vo svojej krajine nebudú v bezpečí, nech sa radšej vo svojom záujme odsťahujú preč.„

Tu sa vzdávam. Pán Joch zjavne čítal strategické materiály Sinwára, Haníju a Deífa, ktoré ja nepoznám.

4.) „Nemôžeme vylúčiť, že nejakí konkrétni izraelskí vojaci sa dopustili zločinov, ale nie je to politika izraelského štátu ani izraelskej armády (IDF).„

V tom prípade už len stačí dovysvetliť, prečo si tí konkrétni vojaci „založili“ aj zadržiavacie centrum Sde Teiman, prečo nenesú zodpovednosť za smrť desiatok novinárov, lekárov a humanitárnych pracovníkov OSN a prečo Izrael trestá aj obyvateľov Západného brehu, ktorého vláda (OOP/Fatah) nemá protiizraelskú bezpečnostnú politiku. Viď Štvrtá ženevská konvencia (1949) o ochrane civilných osôb v čase vojny, článok 29 a ďalšie.

5.) „Naopak, Hamas pácha zločiny na vlastnom obyvateľstve.“

Čo bráni Izraelu, aby podal žalobu na Medzinárodnom súdnom dvore a predložil dôkazy? Tak ako to urobila Juhoafrická republika a ďalšie štáty voči Izraelu. Nie je trochu lacné hneď vyhlasovať medzinárodné súdy, OSN, UNRWA a ďalšie medzinárodné organizácie za zaujaté, teroristické či plné antisemitských sprisahancov?

6.) „Zničiť zbrane a zabiť vojakov je legitímnym vojenským cieľom; keď sú však umiestnení medzi civilistami, tí zomrú tiež a Hamas to využíva či, lepšie povedané, zneužíva propagandisticky proti Izraelu.„

Sú militanti/teroristi Hamasu vojakmi v zmysle medzinárodných konvencií? Tu sa dostávame na veľmi komplikovanú právnu pôdu Haagskych (1899 a 1907) a Ženevských (1949) konvencií, práva na sebaurčenie, koloniálnej nadvlády, cudzej okupácie a rasistických režimov. Keďže nie som právnik, bez môjho advokáta nebudem ďalej vypovedať.

7.) „Hamas nemožno zlikvidovať vojensky. Tvrdiť to o teroristickej organizácii je nepravdivá a pre ústavnú demokraciu smrteľne nebezpečná myšlienka. A ako je možné poraziť štáty, je možné poraziť aj teroristické skupiny.“

Hamas je palestínskou pobočkou celosvetového Moslimského bratstva (Ichwán al-muslimín), ktoré vzniklo v roku 1928 v Egypte. Odvtedy sa bratstvo snažili zničiť Británia, Egypt a množstvo ďalších arabských aj nearabských štátov. Bezúspešne. Bratstvo totiž nie je iba militantnou/teroristickou organizáciou. Poskytuje chudobným moslimom vzdelanie a zdravotnú starostlivosť. Ťažký nepriateľ! Podľa časopisu Time:

„Korene a sila teroristickej skupiny [Hamasu] siahajú do palestínskeho povstania, ktoré sa začalo v roku 1987 – známeho ako Prvá intifáda –, keď Izrael zavrel oči pred vzostupom Hamasu, aby sa mohol sústrediť na to, čo izraelskí vodcovia považovali za ešte väčšiu hrozbu toho času: sekulárne palestínske skupiny, ako je Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP)… Tento krok sa ukázal ako katastrofálne nesprávny odhad…“

Ale možno pána Jocha skôr presvedčí citát (preklad z CNN) hovorcu IDF z 19. júna 2024: „Myšlienka, že je možné zničiť Hamas, nechať Hamas zmiznúť – to je hádzanie piesku do očí verejnosti.“

8.) „Kde sú tie slávne arabské sekulárne nacionalistické teroristické skupiny 70. a 80. rokov? Abu Nidal a spol.?„

Obávam sa, že možno tam, kde aj Fatah či na druhej strane Irgun Menachema Begina alebo Lehi Jicchaka Šamira. Pre ďalšie historické obohatenie odporúčam dielo Pedahzura a Perlingera Židovský terorizmus v Izraeli, ktoré nevydal Irán, ale Columbia University Press v roku 2009 (táto univerzita je mimochodom zmienená aj v životopisných údajoch pán Köppela).

9.) „Kresťanská doktrína spravodlivej vojny je tá najmorálnejšia a zároveň najrealistickejšia […] Ale nemyslím si, že izraelská koncepcia spravodlivej vojny je zásadne iná.“

Nie som etik ani morálny filozof, ani nemám za sebou West Point či Liptovský Mikuláš. Je mi preto dosť ťažko pomeriavať doktríny spravodlivej vojny. Preto iba pár faktických postrehov. Papier znesie všetko. Je možné napísať encyklopédiu teoretických koncepcií, ale prax môže byť kardinálne odlišná. Vplyv starozákonnej etnoreligióznej zásady „oko za oko, zub za zub“ (Ex 21:24 a ďalšie) na pojatie spravodlivej vojny bude asi dosť iný ako novozákonné: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 22:39)

Vplyvný rabín Jicchak Šapira v knihe Torat Ha’Melech napísal: „Ak zabijeme Nežida, ktorý porušil jedno zo siedmich [noemovských] prikázaní, na vražde nie je nič zlé.“ Dokonca môžu byť zabité aj bábätká a deti nepriateľov Izraela, pretože „je jasné, že vyrastú, aby nám škodili… Všade, kde prítomnosť Nežida predstavuje hrozbu pre Izrael, je dovolené ho zabiť, aj keď je to spravodlivý Nežid, ktorý nie je zodpovedný za hroziacu situáciu“.

10.) „Isteže sú v Izraeli stúpenci krajnej pravice, ktorých koncepcia vojny je skutočne starozákonná (‚vyhladiť Amálekitov!‘), ale to nie je doktrína IDF. Naopak, doktrína IDF ‚Čistota zbraní‘, Tohar HaNešek bola formulovaná sekulárnymi etickými filozofmi najvyššej kvality.“

Áno, súhlasím, doktrína IDF je veľmi etická.

„Vojaci IDF nepoužijú svoje zbrane a silu na ubližovanie ľudským bytostiam, ktoré nie sú bojovníkmi alebo vojnovými zajatcami, a urobia všetko, čo je v ich silách, aby zabránili poškodeniu ich životov, tiel, dôstojnosti a majetku. Vojaci a príslušníci IDF budú konať uvážlivo a bezpečne vo všetkom, čo robia, kvôli uznaniu najvyššej hodnoty ľudského života…“

Len netreba zabúdať na platónsko – herakleitovské „všetko plynie“. Prečo je potom v Pásme Gazy viac ako 30-tisíc mŕtvych, z ktorých je asi 70 percent (vyše 21-tisíc) žien a detí? To neboli ľudské bytosti? Urobili IDF naozaj všetko, čo bolo v ich silách? Podľa niektorých medializovaných incidentov z Gazy aj zo Západného brehu sa zdá, že vojaci IDF najprv neuvážlivo konali (strieľali) a až potom sa pýtali. Pripúšťam, ľahko sa mi kritizuje a filozofuje mimo adrenalínu bojov. Avšak kde je „najvyššia hodnota ľudského života“ menej ako 15-ročných detí a žien na Západnom brehu? Strieľajú ich vraj rovno do hlavy a hrude, niekedy pridajú aj ranu istoty či nedovolia odviezť zranených do nemocnice, aby vykrvácali. Nuž, zajatci sa zjavne neberú! Potom sa už ostáva len pýtať, či medzičasom „sekulárnych etických filozofov najvyššej kvality“ v subdoktrinálnych predpisoch a smerniciach postupne nevytlačili rabíni Šapira alebo Šlomo Goren, lebo vplyv a demografia stúpencov krajnej pravice v Izraeli neustále rastú.

11.) „Preto je konsenzom odborníkov zo západných vojenských akadémií, že izraelská armáda je vo svojej koncepcii tá najetickejšia na svete.“

Chcem veriť, že tým „konsenzom odborníkov“ nie je desať rokov starý propagačný článoček britského plukovníka Richarda Kempa v periodiku Israel Today. Dovolím si upozorniť, že hitparády v rôznych oblastiach sa robia každoročne, niekedy aj častejšie.

12.) „Riešením sú dva štáty. To je pozícia všetkých európskych vlád aj USA. Áno, časom asi áno. Ale nie teraz a hneď.“

Ak je to narážka na Džubu a Maxima v Gladiátorovi, tak je veľmi príhodné a smutné zároveň – odkazuje palestínske nádeje na štát na onen svet.

13.) „Palestínci mohli mať svoj štát už dávno a mnohokrát. Ale vždy ho odmietli. Návrh OSN z roku 1947 im dával veľké územie, Izraelu pomerne malé.“

Z hľadiska historických faktov nemožno s výrokmi súhlasiť. Od 16. storočia patrila historická Palestína Osmanskej ríši. Po prvej svetovej vojne sa stala britským mandátom. V roku 1947 ju Valné zhromaždenie OSN rozdelilo na dva štáty – arabský a židovský. Deliaci plán OSN navrhol židovský štát na rozlohe asi 56 percent územia mandátnej Palestíny, hoci tu Židia tvorili menej ako tretinu obyvateľstva a vlastnili menej ako sedem percent pôdy. Jeruzalem a Betlehem mali zostať ako corpus separatum pod medzinárodnou kontrolou OSN. Kdeže je to „veľké územie“ pre palestínsky štát?

14.) „Izraelčania to prijali, ale Palestínci to odmietli a spolu s arabskými armádami Izrael v roku 1948 napadli.“

Na rozdiel od židovských ozbrojených zložiek Hagana/Obrana, organizácie židovskej komunity Jišuv, Židovskej agentúry na podporu židovskej imigrácie a ďalších organizácií, ktoré sa formovali desaťročia pred rokom 1948 a boli na vývoj veľmi dobre pripravené (aj vďaka dodávkam zbraní z Československa), Palestínčania sa stále zmietali v panarabizme a nemali vytvorené národné štruktúry. Preto za nich rozhodovali okolité štáty a panarabská Liga arabských štátov (LAŠ; vznikla v roku 1945), ktorým sa rozdelenie OSN zdalo nespravodlivé.

Okrem toho floskulka „Izraelčania prijali, Palestínci odmietli“, často používaná v brožúrkach izraelskej hasbary – propagandy, vôbec nereflektuje skoršie aktivity Ben Guriona, Weizmanna, Žabotinského, Meirovej a mnohých ďalších.

Ben Gurion na 20. sionistickom kongrese vyhlásil:

„Židovský štát, ktorý sa nám teraz ponúka, nie je cieľom sionistov… Ale môže slúžiť ako rozhodujúca etapa na ceste k väčšej sionistickej implementácii. V Palestíne sa v čo najkratšom čase skonsoliduje skutočná židovská sila, ktorá nás privedie k nášmu historickému cieľu.“

Týmto cieľom je stále Izraelská zem – Erec jisrael s vágnymi hranicami, ktoré zahŕňajú historickú Palestínu, Jordánsko, sýrske Golanské výšiny a južnú časť Libanonu. Mimochodom, Židovskou silou (Ocma jehudit) sa nazýva extrémne pravicová strana súčasného ministra národnej bezpečnosti Ben-Gvira.

15.) „Izrael sa ubránil, časť palestínskeho územia obsadil; časť obsadili Jordánsko (Západný breh) a Egypt (Pásmo Gazy). Vytvorili tam však palestínsky štát? Vôbec nie, tie územia si prisvojili.“

Izrael obsadil miesto 56 až cez 77 percent územia historickej Palestíny. V septembri 1948 vznikla na Egyptom kontrolovanom území Pásma Gazy „celopalestínska“ vláda, ktorá mala ambíciu spravovať Egyptom vyhlásený „Celopalestínsky“ protektorát v celej bývalej mandátnej Palestíne. Mimo Transjordánska ho uznalo šesť z vtedajších siedmich členov LAŠ. Čiže situácia bola oveľa zložitejšia než nejaké „prisvojenie“, ako uvádzajú brožúrky politického školenia IDF.

16.) „A keď prehrali ďalšiu vojnu s Izraelom v roku 1967, ten obsadil aj tieto územia; plus sýrske Golanské výšiny a celý egyptský Sinajský poloostrov.“

Vojna začala 5. júna 1967 „preventívnym“ útokom Izraela na Zjednotenú arabskú republiku, ako sa vtedy nazýval Egypt. Podľa Avnera Cohena vojna zmenila Izrael z národa, ktorý sa vnímal ako bojujúci o prežitie, na okupačnú a regionálnu mocnosť. Po vojne sa najviac pozornosti venovalo otázke návratu Izraelom okupovaných území. USA sa vyslovili proti akejkoľvek trvalej zmene právneho a politického postavenia týchto území. Princíp výmeny (okupovaného) územia za mier bol zabudovaný aj v rezolúcii BR OSN 242 z novembra 1967.

17.) „Potom roky 1991 až 1993, mierový proces z Oslo. Princíp ‚výmena územia za mier‘: Palestínci uznajú právo Izraela na existenciu, poskytnú mu mier a Izrael im vydá územie pre ich vlastný palestínsky štát.“

Takzvané dohody z Osla (Oslo sa skloňuje) boli podpísané v rokoch 1993 až 1995. Princíp výmeny územia za mier je o viac ako 20 rokov starší. Palestínčania uznali právo Izraela na existenciu, ale recipročného uznania zo strany Izraela sa doteraz nedočkali! Podľa dohôd získala Palestínska autonómia (PA) pod svoju politickú a bezpečnostnú správu 18 percent okupovaných palestínskych území (asi šesť percent historickej Palestíny) ako oblasť A, na ďalších 22 percent (oblasť B) sa zaviedla zmiešaná správa a 60 percent (oblasť C) zostalo pod plnou kontrolou Izraela.

18.) „Leto 1993, na trávniku pred Bielym domom si Jicchak Rabin, Šimon Peres a Jásir Arafat podali ruky. Až na to, že Arafat to nemyslel vážne. Žiadny mier poskytnúť Izraelu nechcel či nemohol.“

A preto 9. novembra 1995 prišiel Jigal Amir, aby to Arafatovi uľahčil a úplne vážne zavraždil Rabina, že?

19.) „Ešte v januári 2001 odmietol plán, v ktorom by Palestína mala Gazu, veľkú väčšinu Západného brehu… Arafat to odmietol a namiesto toho rozpútal takzvanú Druhú intifádu.“

V tvrdení je chronologická chyba. Druhá intifáda vypukla už v septembri 2000. Vyvolala ju provokatívna a dobre vykalkulovaná návšteva Ariela Šarona v komplexe jeruzalemskej mešity al-Aksá. Nasledovali palestínske protesty a nepokoje, v decembri 2000 rezignoval izraelský premiér Barak a Šaron vyhral vo februári 2001 voľby. Šaron by bol určite s ohromným entuziazmom realizoval prípadnú dohodu z januára 2001 a vydláždil tak cestu k palestínskemu štátu, ktorý mal vzniknúť do piatich rokov od podpisu dohôd z Osla II v roku 1995. Keď to už teda neurobil „veľký podporovateľ“ palestínskej štátnosti Netanjahu ako premiér v rokoch 1996 – 1999.

20.) „Vtedy väčšina izraelskej spoločnosti stratila vieru v dobrú vôľu Palestíncov.“

A vice versa.

21.) „Tá otázka bola a je: sú arabskí Palestínci ochotní akceptovať izraelský židovský štát vôbec v nejakých obranyschopných hraniciach?“

Ak sú tie „obranyschopné hranice“ požadované Izraelom v takej podobe, že by popri nich nemohol existovať žiaden ekonomicky udržateľný, demilitarizovaný, avšak suverénny a prepojený palestínsky štát, ale iba paródia na štát, tak asi ťažko…

22.) „Po 7. októbri je nádej na plne nezávislý palestínsky štát na Západnom brehu mŕtva; minimálne na jednu generáciu, možno dve.“

Pán Joch, mýlite sa. Viete síce veľmi dobre, čo a prečo píšete, ale nechápete blízkovýchodnú realitu. Nádej na nezávislý palestínsky štát na Západnom brehu a v Pásme Gazy stále žije. Definitívne zabiť ju chce najmä izraelský minister financií a minister na ministerstve obrany Smotrič.

Podľa jeho plánu (tu) z roku 2017 to treba urobiť, lebo nádej na štát udržiava palestínsky odpor proti okupácii. Preto treba tých, ktorí bojujú, zabiť, tých, ktorí sa vzpierajú, vyhnať a zvyšok usadiť ako dočasných rezidentov, ktorí budú zbierať sociálne kredity v čínskom duchu. Nikto príčetný so zvyškami humanizmu a demokracie v tele nemôže takýto scenár akceptovať! A je zvláštne, že hoci je tento plán verejne dostupný už sedem rokov necháva transatlantických demokratických politikov chladnými.

23.) „Možno za dvadsať, tridsať rokov, keď príde nová generácia palestínskych vodcov, ktorá bude vedieť, že Izrael tu je a zostane – a nebude sa báť to povedať aj svojim ľuďom.“

Áno, presne v Smotričovom duchu! Generácia, ktorá nazbiera dostatok sociálnych kreditov a bude snáď ešte existovať v niekoľkých desiatkach izolovaných palestínskych bantustanov. Potom vytvorí konfederáciu palestínskych rezervácií aj s kasínami na možno až jednom percente územia historickej Palestíny. Snáď aspoň toľko po 20 – 30 rokoch ďalšej expanzie ilegálnych židovských osád zostane.

V Izraeli existuje jeden pozoruhodný fenomén. Rôzni bývalí vysokí činitelia začínajú zrazu až v dôchodku chápať, čo je dobré pre bezpečnosť a demokraciu v Izraeli a začínajú sa otvorene vyjadrovať. Škoda, že tak neskoro… Ale predsa. Za všetkých aspoň jeden – Simha Flapan – ktorý napísal knihu Zrodenie Izraela: mýty a realita (1987): „Pokiaľ nebudú […] uznané práva Palestínčanov na sebaurčenie v rámci mierového spolunažívania, izraelské hľadanie mieru je odsúdené na neúspech.“

Na záver si dovolím ešte päť poznámok k článku pána Köppela.

1.) „Každý, kto útočí na právo Izraela na existenciu, v skutočnosti útočí aj na korene Európy a Švajčiarska.“

Beriem to ako emotívne poetické novinárske vyjadrenie, nie ako politický či historický fakt. Európa a Švajčiarsko existovali storočia pred vznikom Izraela a ich korene to neovplyvňovalo.

2.) „Hamas je tvárou nenávisti, ktorá sa nahromadila na územiach pod izraelskou kontrolou a teraz explodovala. Čo však mala Netanjahuova vláda urobiť proti nepriateľovi, ktorý si buduje bunkre pod školami a nemocnicami a obetuje vlastné obyvateľstvo ako štít v krupobití bômb?“

Ale veď Izrael popieral, že by kontroloval Gazu! Od jednostranného a nekoordinovaného „odangažovania sa“ počas premiérovania Ariela Šarona v roku 2005. Potom sa tu už budovalo iba najväčšie svetové „väzenie pod holým nebom“, ako to nazývala napríklad organizácia Human Rights Watch.

No a čo mala robiť Netanjahuova vláda? Jednoduché. Mala už v 90. rokoch dať Palestínčanom štát v zmysle dohôd z Osla a rezolúcií OSN. Miesto toho sa snažila skorumpovať Hamas katarskými petrodolármi a ďalej uťahovala mreže väzenia. V Gaze tak vyrástli státisíce mladých ľudí, ktorí boli minimálne od roku 2006 v tomto väzení vystavení sústavnej indoktrinácii Hamasu, ešte účinnejšej po viacerých izraelských vojenských operáciách. Ak poznali osobne nejakých Izraelčanov, tak iba vojakov na hraničných priechodoch alebo pri ozbrojených vpádoch do pásma.

3.) „Konflikt medzi Židmi a Arabmi o Svätú zem je biblický. Mohamed kedysi vpochodoval do zničeného Jeruzalema.“

Dva značné omyly pán Köppela: konflikt začal ako sekulárny konflikt sionistov a panarabských nacionalistov. Často sa tiež nevie, že Arab nerovná sa moslim! Vo Svätej zemi je stále ešte asi jedno percento kresťanských Arabov. To, že sa však v súčasnosti začína konflikt meniť na náboženský, medzi židmi a moslimami, je ďalšie a oveľa nebezpečnejšie štádium. Pretože sekulárni politici by mali vedieť robiť kompromisy, ale Boh kompromisy nepozná…

Mohamed do žiadneho zničeného Jeruzalema nikdy nevpochodoval. Jeruzalem sa vzdal kalifovi Omarovi až v roku 638, zatiaľ čo Mohamed zomrel v roku 632. Podľa koránu však mal okolo roku 621 podniknúť do Jeruzalema „nočnú cestu“ na chrbte okrídleného zvieraťa Buráka, odkiaľ mal vystúpil do neba, kde mal pozdraviť prorokov, hovoriť s Bohom a vyjednať u neho zníženie počtu denných modlitieb z 50 na päť…

4.) „Každý, kto tvrdí, že dokáže rozťať tento gordický uzol, ktorý sa od vekov čoraz viac zamotáva, klame. Žiaľ, neexistuje jednoduchý patentovaný liek, žiadne čierno‐biele riešenie.“

Gordický uzol vznikol v roku 1947 v OSN, nie je „od vekov“! Je na OSN, aby ho aj rozsekla. Ale súhlasím, že to nie je vôbec jednoduché riešenie. Židia aj Arabi chcú jedno a to isté územie – medzi Jordánom a Stredozemným morom. A nechcú sa podeliť! Tu by mal problém aj Šalamún, lebo od územia kvôli jeho rozseknutiu nik neustúpi.

5.) „Vojna je o vyjadrení lojality, o tom, že viete, na ktorej strane ste.“

Príliš prepoetizované! Vojna nie je o vyjadrení lojality. To by sa potom všetci museli zapájať do všetkých vojen a demonštrovať zástoj. U novinára z neutrálneho Švajčiarska to obzvlášť zaráža. Ak by sme však chceli významne redukovať ľudskú populáciu na Zemi a vyrobiť permanentnú a totálnu vojnu, je to dobrý recept.

Namiesto záveru mi len dovoľte dodať, že rešpektujem pánov Köppela a Jocha ako úprimných konzervatívcov. Avšak púť po neprebádaných cestách blízkovýchodnej politiky a histórie by mohla byť tejto úprimnosti na škodu. Odporúčam sa preto vrátiť do starej dobrej Európy a riešiť jej problémy. Má ich tiež neúrekom…

Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, ktorý slúži najmä ľuďom z akademického, politického, náboženského prostredia alebo z tretieho sektora a štátnej správy. Redakcia do článkov nezasahuje, zároveň platí, že publikované texty nemusia nevyhnutne vyjadrovať redakčnú líniu.