Václav Kohlmayer: Architektúra by mala odrážať krásu, úžitok aj ekonomiku prevádzky 

S prešovským architektom Václavom Kohlmayerom sme nahliadli nielen do tajov tohto umenia, ale porozprával nám aj o svojich začiatkoch, vzťahu k historickým budovám a o tom, ako sa jeho vášeň premenila na celoživotnú misiu. Rovnako úprimne pootvoril dvere aj do svojho súkromia. 

Podľa českého kalendára ste sa narodili na sviatok svätého Václava a ste aj nositeľom tohto mena. Kto vám ho vybral?

Vysvetľoval som to dvoma spôsobmi, podľa toho s kým som sedel. Ak to boli federalisti, tak som vravel, že môj dedo bol veľký Čechoslovák a privítal, že som sa narodil v tento deň a presadil meno Václav. Iným som povedal, že pochádzam z chudobnej rodiny a rodičia to využili, aby ušetrili za darčeky. Pravda je však niekde uprostred, deň narodenia mi priniesol toto meno.

Komu a kde ste sa narodili?

V rodnom liste mám zapísané miesto narodenia Soľná Baňa a som na to hrdý, veľa takých nás už nežije. Dnes je to už neexistujúca, zabudnutá štvrť mestskej časti Solivar. Rodisko sa mi teda počas života zmenilo celkovo trikrát – Soľná Baňa, Solivar a Prešov.

Mama bola dcérou vlakvedúceho, otec pochádzal z početnej remeselníckej rodiny, takže som mal mnoho strýkov a tiet. Otcov brat bol tajomníkom okresného výboru Komunistickej strany Slovenska v roku 1926 a ja sa vôbec nehanbím za ľavicové DNA.

Otec sa živil ako pánsky krajčír, bol skôr voľnomyšlienkár, mal rád veselý život, politike sa nevenoval. Bol veľmi šikovný a pracovitý, každý deň 12 hodín šil a vravieval mi: ‚Uč še, bo kedz še nebudzeš učic, budzeš krajčir, jak ja‘.

Dobrý krajčír musí mať nielen grif, ale určite aj výtvarné cítenie. Dá sa povedať, že niekde tam sú prvopočiatky vášho ďalšieho smerovania? 

Otec mi šil všetky obleky od prvého svätého prijímania až po promócie. Ako som rástol, bolo jeho koníčkom syna pekne vyzdobiť. Keď sa pominul, veľmi mi to chýbalo. Už ako dieťa som ho pozoroval, keď si prikladal strihy na látky, obkresľoval a strihal. Vtedy som urobil svoj prvý pokus, nakreslil som vysokánsky poschodový dom. Ešte to nebolo v móde.

Avšak môj vzťah k architektúre sa rozvinul až vtedy, keď ma rodičia zapísali na Stavebnú priemyslovku, videli v tom perspektívu dobrého zamestnania. Môj profesor Martin Brezina ma nahovoril, že by som mohol ísť na architektúru. Vybrali sme sa teda nočným vlakom na prijímacie skúšky do Bratislavy, rodičia to ani netušili.

Počas štúdia som získal vďaka otcovmu priateľovi podnikové štipendium v Pozemných stavbách Prešov. Začal som dostávať mesačne 600 korún, čo bolo na tú dobu neuveriteľné, otec mal plat vyšší iba o 80 korún. V roku 1964 došlo v podniku k organizačnej zmene. Projekcia, pre ktorú ma pôvodne určili ako štipendistu, prešla do firmy Stavoprojekt, a s tým aj všetky záväzky, vrátane môjho štipendia.

Promočnú hostinu som pripravil z našetrených prostriedkov a otec mi ušil krásny oblek. Po príchode do Prešova som sa hneď hlásil do zamestnania, avšak žiadny ateliér ma nechcel prijať, vraj so mnou nerátali. Vtedy som si v duchu povedal, že ak ma tu nechcú, budem tu raz riaditeľom. Architekt Karol Revický, autor návrhu budovy Divadla Jonáša Záborského v Prešove, ma nakoniec prijal do svojho ateliéru.

Aké boli vaše začiatky, prvá zákazka?

Začal som pracovať a vcelku úspešne. S kolegom Jurajom Oswaldom sme sa zapojili do vnútropodnikovej súťaže na projekt sídliska III B. Každý za seba sme urobili vlastný projekt. Súťaž bola anonymná a obaja sme získali prvú aj druhú cenu zo šiestich prihlásených projektov.

Nakoniec sme spoločne vypracovali urbanistický návrh. Podarilo sa nám realizovať dovtedy nevídanú vec na sídliskách. Išlo o obytnú ulicu. Hlavnú cestu lemujú vežiaky, cez ktoré je vidieť na pešiu ulicu kde sú dlhšie domy. Už vtedy sme mysleli na hendikepovaných. Typový projekt sme dokázali prerobiť tak, že vozičkári môžu vchádzať bez schodov priamo do výťahu.

Ako projektant som ešte stihol navrhnúť ZŠ Mukačevská. Potom sa moja ‚vyhrážka‘ naozaj naplnila, po troch rokoch od štúdia v roku 1971 som sa stal riaditeľom Stavoprojektu, kde som zotrval až do roku 1988…

Kam smerovali vaše kroky po Nežnej revolúcii?

Chvíľu som sa obával, čo so mnou bude, ale veľmi rýchlo som sa etabloval ako súkromný projektant. V roku 1992 som sa stal členom Slovenskej komory architektov. Ako autorizovaný architekt som pôsobil až do roku 2012.

Uviedli ste, že od počiatku ste mali oporu vo svojich pedagógoch aj starších kolegoch. Snažili ste sa rovnako pomáhať aj svojim mladším spolupracovníkom?

Myslím, že áno. Ešte ako riaditeľ Stavoprojektu som udelil 106 podnikových štipendií. Mladým som vždy poradil a všetci, ktorí u mňa robili, sa nakoniec úspešne osamostatnili.

Obzvlášť som hrdý na veľmi talentovaného Irakli Eristaviho, z ktorého sa stal excelentný architekt [držiteľ ceny Krištáľové krídlo, CE ZA AR, Cena mesta Prešov atď., pozn. red.]. Veľmi zaujímavý je napríklad jeho prístup k rekonštrukcii námestia na spomínanom sídlisku III B a taktiež budovy Tabačka Kulturfabrik v Košiciach. Spoločne sme sa podieľali aj na rekonštrukcii bývalého kina Mier v Prešove.

Na ktoré projekty ste hrdý?

Dlho sa mi páčila budova Výskumného ústavu kovopriemyslu (VÚKOV). Jedného dňa som zistil, že pôvodné slnolamy osekali, stavbu podrobili zatepleniu a vymenili okná.

Za najúspešnejšiu stavbu považujem budovu Gymnázia v Humennom z roku 1983. Ešte ako študent som vypracoval projekt na námet Vladimíra Karfíka, ktorý priniesol ako inšpiráciu z Innsbrucku. Dozvedel som sa z čoho má takáto budova pozostávať, pretože dovtedy na Slovensku samostatná budova gymnázia neexistovala. Navrhoval som ju ako projekt pod názvom Základná škola G. Bola to taká spomienka na môjho profesora.

Takmer každý Prešovčan pozná aj vašu stavbu, ktorej sa hovorí „Biely dom“. Ako vznikala? 

S kolegom Petrom Timkaničom sme v rok u 1984 projektovali budovu dnešného sídla Okresného úradu Prešov, vedľa budovy v štýle socialistického realizmu, dnešného sídla PSK. Dokonca sa nám v tej dobe podarilo presadiť tzv. skryté hlavice, nevidieť prievlaky, na stĺpoch sú výstuže a strop je celý monolitický v jednej rovine.

Splnil sa nám aj veľký sen architekta – urobiť kamenný obklad budovy. Z Maďarska investor priviezol mramor, ktorý síce nebol najkvalitnejší, ale je to podľa mňa jedna zo stavieb, ktorá odolala času aj zmene režimu, keďže už aj túto budovu chcela štátna správa energeticky zúsporniť – obložiť polystyrénom. Našťastie vďaka architektke Helenke Jacovej, ktorá upozornila, že jeden z autorov návrhu ešte žije, stavba nakoniec, až na menšie úpravy, zostala zachovaná. V interiéri sa napríklad z prednáškovej miestnosti stalo klientske centrum.

Za veľmi zaujímavú stavbu považujem aj Mestskú halu [Handball aréna Prešov, pozn. red.], na ktorej som sa síce nepodieľal, ale pomohol som v rámci mojich vtedajších kompetencií, aby kolegovia architekti, Igor Diklič, Dušan Mázik a čiastočne aj Ivan Zbuško prispeli k vízii predsedu Okresného národného výboru Michala Paradu – postaviť v Prešove viacúčelovú halu na medzinárodnej úrovni. Napriek istým zásahom, dodnes patrí k interesantným stavbám v rámci Slovenska po konštrukčnej aj po výtvarnej stránke.

Čím ste sa pri projektovaní inšpirovali, ktoré stavby sa vám najviac páčia a z akého historického obdobia?

Každá doba prináša istú módu, v architektúre – sloh. Najprevratnejšia bola renesancia, bol to iný pohľad na svet. Úžasné sú aj gotické katedrály či kostoly v barokovom štýle. Na inšpiráciu pre súčasnú tvorbu môžu poslúžiť isté detaily, napríklad neoslohy.

V Amerike som videl stavbu v gotickom štýle, ale keď som sa bližšie pozrel, zistil som, že bola vyliata z betónu, nie sekaná z kameňa. Úchvatným zážitkom bola pre mňa návšteva katedrály Notre-Dame v Paríži. Mojou srdcovou záležitosťou je Praha, dokázal by som tam žiť rovnako rád ako v Prešove. Je naozaj krásna, ale Prešov je pre mňa ešte krajší.“ 

Čo sa vám na prešovskej architektúre páči a čo vám naopak prekáža?

Niektoré domy na Hlavnej ulici sú postavené na gotických základoch, ale svojou fyzickou podstatou sú renesančné. Samozrejme, aj v minulosti figurovala v architektúre istá móda, takže mnoho domov bolo ‚prefasádovaných‘. V období klasicizmu boli fasády prestavané tak, že sa zmenila aj ich pôvodná podoba, ale podstata, dom so službami a bývaním ostala ešte dlho. V každom období k tomu pristupovali inak, ale tie stavby boli napriek tomu trvácne.

Na margo toho spomeniem jednu vtipnú štúdiu – Chrám sv. Víta aj so sochami obalený do polystyrénu. Tento doslova smiešny trend sa dnes uplatňuje aj pri bytových domoch. Je to síce tepelnoizolačný materiál, ale úspora tepla sa dá dosiahnuť aj iným spôsobom než mechanickým nalepením polystyrénu. Koľko energie sa ušetrí, keď si prepočítame, aké množstvo ropy sa minie na výrobu polystyrénu? Myslím si, že by sa mal uplatňovať princíp, aby architektúra bola pekná, ba až krásna, aby bola na úžitok a mala ekonomicky prijateľné náklady na prevádzku stavby. 

Podieľali ste sa aj na revitalizácii historického centra Prešova, v čom spočívala?

Na základe výberového konania som po roku 1992 získal zákazku na prípravu územného plánu mesta Prešov. Do tímu som prizval profesora Rudolfa Šteisa ako konzultanta. Plán sa rodil v pohnutých časoch, socialistická metodika už neplatila a nová ešte nebola vytvorená. Musel som sa s tým nejako vysporiadať.

Ako teoretická príprava mi k tomu poslúžila moja ašpirantská práca. Výsledkom bol schválený územný plán mesta Prešov, ktorý je po cca dvadsiatich zmenách a doplnkoch dodnes platný, aj keď už praxou dávno prekonaný. Asi aj preto je v meste trocha urbanistický zmätok.

Náhoda a môj záujem spôsobili, že som sa dostal k možnosti revitalizovať jeden pamiatkovo chránený dvojdom v Prešove. Bol na ňom, ešte v bývalom režime, vykonaný pamiatkový prieskum. Našťastie sa v klenbovom podchode zachovali kresby uhľom, na základe ktorých bola výzdoba autenticky uvedená do prvotného stavu.

A práve v dome číslo 108 – 106 dnes sídli váš architektonický ateliér Archus.

Lepšie povedané sídlil. Práve v týchto dňoch ho ruším a priestor odovzdávam síce nie architektom, ale kreatívnym mladým ľuďom. Po dlhších peripetiách sme sa spolu s manželkou stali jeho majiteľmi. Ide o klasický židovský dom, kde v spodných priestoroch bola predajňa, na poschodí žila rodina, v dvore mali sklady a drobné hospodárstvo.

Dnes sa táto schéma zmenila, majitelia domov na Hlavnej už takmer vôbec nevyvíjajú vlastnú činnosť a priestory zväčša prenajímajú. Dom sme postupne rekonštruovali, projektovali v jeho priestoroch, dostavali podkrovia na ateliér aj bývanie. Práce trvali veľmi dlho, takmer tridsať rokov. Bolo to naše hobby a máme z toho veľkú radosť. Dnes dom žije svojím životom a budem mať v ňom svoju malú pracovňu.

Aký je váš pohľad na novodobé architektonické diela v Prešove?

V Prešove by som upozornil na Autobusovú stanicu od architekta Jozefa Rijáka. Vstupná hala s parabolickým oblúkom bola unikátnym počinom v rámci Slovenska. Jednou z výtvarne zaujímavých stavieb je Detské oddelenie FNsP na Sládkovičovej ulici od architektov Bicek, Kačala, Oravec, Rešovský. Zvláštnosťou je šikmá sklenená fasáda, ktorá však vyžaduje údržbu. Nie všetko, čo sa javí ako moderné, je z úžitkového hľadiska aj jednoduché.

Pôsobili ste aj ako vysokoškolský pedagóg na Stavebnej fakulte TU v Košiciach, Fakulte humanitných a prírodných vied a Fakulte manažmentu PU v Prešove. Ako si spomínate na toto obdobie?

Na Fakulte manažmentu som vyučoval predmet Stavby a zariadenia v turizme. V súvislosti s urbanizmom som sa v praxi zaoberal aj regionálnym rozvojom, takže pre mňa táto výučba nebola odbočkou. Zameral som sa na zvyšovanie úrovne ekonomiky v regiónoch na báze turizmu. Snažil som sa o to, aby sa budúci manažéri dokázali zorientovať v krajine – kde je možné umiestňovať stavby pre rekreačné účely, čo je to typológia stavieb, základné potreby na ubytovanie, technologické vybavenie…

V súčasnosti je trendom využívať vidiecke domy na agroturistiku. Mal som jednu diplomantku, ktorá sa venovala téme ubytovania na súkromí. Neskôr sa jej tento zámer podarilo aj reálne uskutočniť, dnes úspešne prevádzkuje zariadenie v tokajskej oblasti. Veľmi ma potešil jej status na FB, kde pri príležitosti Dňa učiteľov a spomienke na svojich vyučujúcich uviedla aj moje meno. 

Náročná práca vyťaženého architekta istotne vyžaduje podporu a rodinné zázemie.

S manželkou sme sa brali ako dvadsaťroční, nemuseli sme (smiech). Bolo to presne v deň výročia SNP, vtedy to ešte nebol štátny sviatok. Kedysi som žartoval, že manželstvo by malo byť na dobu určitú. S približujúcou sa expiráciou by sa manželky určite stávali k manželom ohľaduplnejšími.

Teraz si to už nemyslím, prežili sme spolu príjemných 60 rokov. Starší syn žije v Prahe, mladšieho prijali na architektúru, ale cez prázdniny navštívil Ameriku, kde dodnes zotrval. Venuje sa rekonštrukciám domov a bytov. Celkovo máme tri vnučky, jedného vnuka, ktorý má sklon k hudobnej tvorbe a jedného česko-amerického pravnuka. Všetci máme navzájom vrúcny vzťah a synovia tvrdia, že som bol dobrý otec. Manželka mala veľké pochopenie pre ich športové záujmy, starší hral tenis a mladší softball.

Prevezme po vás niekto štafetu?

Vnučka Ema študuje dejiny umenia na univerzite v Yale, ale v rámci odboru sa samozrejme venuje aj architektúre. Strednú školu navštevovala v Londýne, ktorá sídli v areály Westminsterského opátstva. Keď som tieto miesta navštívil, pochopil som, že na elitných študentov musí tá múdrosť vekov z toho prostredia prechádzať. Pohybujú sa v knižnici, kde sú originály kníh aj zo 17. storočia a bežne si ich prezerajú. Musí to byť pre nich inšpiratívne.

Čomu sa venujete vo voľných chvíľach? A máte aj nejaké neresti?

S manželkou sme ako študenti robili ľahkú atletiku, tam sme sa aj zblížili. Dnes sa venujeme skôr turistike. Manželka je hubárka a podarilo sa jej vypestovať vo mne vzťah k prírode, i keď vždy som bol skôr mestský človek. V mladosti som sa pokúšal o poéziu, niečo bolo zverejnené aj v študentských časopisoch. Z autorov sa mi páči napríklad Miroslav Válek, Jacques Prévert a Ján Kostra, ktorý bol takisto architekt. Mám rád aj ruskú literatúru od Dostojevského a Tolstého.

Manželka je skvelá hostiteľka, ešte aj dnes považuje za potrebné vystrojiť niekoľko chodové menu, keď nás navštívia synovia. Ja zjem všeličo, ale najradšej mám hovädziu polievku, ktorú mám zakázanú zo zdravotných dôvodov. Nefajčím, kedysi som bol pivár, dnes si skôr dám dobré víno a najradšej mám bylinný digestív s jeleňom v logu.

Riadili ste sa v živote nejakou myšlienkou, krédom, ktoré vás viedlo životom?

Je to zaujímavé, vďaka vašej otázke si to teraz po prvýkrát uvedomujem, čo bolo mojím hnacím motorom a čo som chcel dosiahnuť. Mojim cieľom vždy bolo a je, aby som bol užitočný, aby sa ľudia okolo mňa cítili príjemne, boli spokojní a nebolo medzi ľuďmi zbytočne veľa konfliktov. 

---

Doc. Ing. arch. Václav Kohlmayer PhD.
Pôsobil vo funkcii riaditeľa v Stavoprojekte Prešov. Od roku 1992 bol členom Slovenskej komory architektov. Vyučoval na Stavebnej fakulte TU v Košiciach. Bol predsedom Akademického senátu Prešovskej univerzity v Prešove.

Prednášal na Fakulte prírodných a humanitných vied PU v Prešove a Fakulte manažmentu, ekonomiky a obchodu PU v Prešove. V rámci architektonického ateliéru Archus sa venoval urbanizmu, projekcii obytných, inžinierskych, občianskych, hospodárskych stavieb.