Tridsať rokov po skončení apartheidu v krajine obdarenej takmer nekonečnými prírodnými zdrojmi nefunguje takmer nič. Presnejšie povedané: to, čo má vláda zabezpečovať, väčšinou nefunguje, a to priam spektakulárne. Výpadky elektriny sú nevídané aj na africké pomery, zdravotná starostlivosť je mizerná, bezpečnostná situácia je desivá – priemerný počet vrážd denne je 84 a od pádu apartheidu zomrelo násilnou smrťou pol milióna ľudí.
Extrémnu nefunkčnosť ťažko skorumpovaného štátu ilustruje epizóda z januára 2023. Keď bol do čela elektrární Eskom vymenovaný nový generálny riaditeľ André de Ruyter s cieľom aspoň čiastočne obmedziť bezuzdné rozkrádanie peňazí určených na údržbu siete a elektrární, niekto ho okamžite otrávil. Ruyter otravu kyanidom prežil, ale pochopil, čo mu tým povedali, a odstúpil.
Jediné, čo delí Juhoafrickú republiku od priepasti chudoby porovnateľnej s Haiti alebo Južným Sudánom, je veľmi silný súkromný sektor, ktorý sa rozvinul okolo potrieb strednej triedy. Súkromní lekári, súkromné bezpečnostné služby, súkromné školstvo, súkromné generátory elektriny, súkromné bývanie za vysokým múrom obohnaným ostnatým drôtom. Samozrejme, musíte na to mať – a to si priemerný Juhoafričan nemôže dovoliť.
V ostatných parlamentných voľbách sa stalo niečo neslýchané. Africký národný kongres, ktorý je za tieto pomery zodpovedný, po prvý raz nezískal väčšinu. Bolo by spravodlivé povedať, že to nebol až taký veľký posun v preferenciách. Bolo to najmä preto, že nová strana Jacoba Zumu, mimoriadneho korupčníka aj na juhoafrické pomery, sa od ANC odtrhla a odobrala hlasy Zuluov štátnej strane.
