Progresívci ako líder opozície sú darom pre Fica, jeho valec tak nemusí mať zábrany

V tábore voličov bývalej neextrémistickej pravice sa posledný rok skloňuje dilema, či je horší Smer alebo Progresívne Slovensko, ako dve strany, ktoré stelesňujú dva najväčšie problémy aktuálnej slovenskej politiky – a medzi týmito tábormi si vraj musíme vybrať. 

A keďže Smer je podľa mnohých z nich väčšou hrozbou pre krajinu, musíme automaticky hľadať spojenca v PS.

Táto dilema je vonkoncom falošná. Progresívci nie sú v pravom zmysle slova súperom strany Smer – na to by ho museli byť schopní poraziť. Nie vo voľbách a tým, že získajú o percento viac ako životný konkurent. Ale tým, že dokážu zostaviť vládu a Fica ponechajú na hruške v opozícii.

To však nie je možné. Odpor voči progresívnej ideológii je na Slovensku príliš veľký. Poraziť Smer a jeho spojencov nie je možné, ak je lídrom opozície extrémistická strana, preferujúca radikálne dúhové, trasgenderové a kadejaké iné ideológie, z ktorej pociťuje hrôzu aj väčšina protismeráckych voličov.

Zvykli sme si na to, že k progresívcom sa hlásia ľudia, ktorí odmietajú Smer a chcú jeho prehru. Pritom práve moment, keď PS obsadilo opozičný priestor, bol rozhodujúcim zlomom, vďaka ktorému sa Robert Fico vrátil k moci.

Nezabúdajme, ako k tomu prišlo. Ešte pol roka pred voľbami 2023 bol návrat Fica k moci ťažko predstaviteľný. Lenže vtedy si progresívne médiá vytvorili legendu, podľa ktorej je jediným spôsobom, ako Smer zastaviť a poraziť, voľba Progresívneho Slovenska. Mnoho opozičných voličov úprimne túžiacich po porážke Fica sa týmto bludom nechalo oklamať.

PS sa začalo v prieskumoch umiestňovať na čelných pozíciách a získalo postavenie lídra opozície. Pellegriniho Hlas, do tej chvíle nastavený na snahu vyskladať vládu z protismeráckeho tábora, prišiel o časť voličov, ktorí mali strach z progresívcov ako nových lídrov. Pellegrini a jeho straníci vtedy pochopili, že zostáva len jediná cesta – strana Smer.    

Progresívne médiá svojím bludom o porážke Fica prostredníctvom PS nielenže dosiahli čosi dovtedy nemožné – návrat Fica k moci – ale tým, že ich propaganda zakotvila PS ako lídra opozície, zároveň zabezpečili jeho neohrozené vládnutie na dlhé roky dopredu. Minimálne dovtedy, kým sa PS bude držať ako Ficov hlavný „súper“ a zároveň znemožní, aby skutočný súper Smeru vyrástol. A to môže trvať aj dekádu, keďže nehrozí, že by sa PS dostalo k moci a výraznejšie tým strácalo na podpore.     

Jediná potenciálne partnerská strana, ktorá im zostala, je KDH. Ale ani to nie je celkom pravda. Tá s nimi síce spolupracuje, ale zatiaľ len v opozícii a na účelových opozičných krokoch, ako sú mítingy proti novej trestnej legislatíve z dielne Smeru. Úplne iný stav by však nastal, ak by sa malo rokovať o novej vláde a kresťanskí konzervatívci by boli postavení pred otázku, či si vôbec môžu dovoliť vstúpiť do vlády so stranou, ktorá sa netají snahou ich hodnoty v spoločnosti zlikvidovať. V KDH sú radi, že túto dilemu zatiaľ riešiť nemusia. 

Fico by si nemohol želať lepšieho súpera ako stranu, ktorá ho nedokáže poraziť. Lenže problém je to aj pre tých, ktorý stoja na strane tejto koalície. Progresívci ako lídri opozície totiž znamenajú, že opozícia nie je schopná plniť svoju úlohu v demokratickom systéme. Ak opozíciu definujeme ako silu, ktorá je pripravená prevziať vládnutie v prípade, ak sa vláda svojimi krokmi svojim voličov spreneverí a stratí podporu, potom opozícia na čele s PS fakticky neexistuje, respektíve je len formalitou.

Opozícia je v demokratickej politike pluralitného systému parlamentných strán okrem iného budíčkom a varovaním pre vládu, aby krotila svoje zámery. Pretože je tu niekto, kto ju dokáže nahradiť.

Ak má však vláda Roberta Fica istotu, že si môže robiť, čo sa jej zachce, a pre väčšinu voličov vrátane jej oponentov – stále zostane menším zlom ako progresívci, pre slovenskú politiku sa črtajú veľmi zlé časy.

Náznaky tohto problému bolo vidieť aj na tom, s akou ľahkosťou sa vláda pokúsila ovládnuť novú trestnú legislatívu a verejnoprávnu televíziu a s akou nelimitovanou demolačnou silou spustili tento valec. Bolo by to možné, ak by proti sebe cítili silu, ku ktorej by sa bol schopný obrátiť väčšinový slovenský volič, ak by sa chcel odvrátiť od vlády?

Aj to je jedným z dôsledkov dominancie PS v opozičnom tábore, keď sa tejto pôvodne minoritnej extrémne ideologickej strane podarilo povysávať každého relevantného súpera Smeru.  

V tomto sa progresívnym médiám podarilo dokonalý volebný podvod. Samozrejme, ich cieľom nie je Ficovi a Smeru pomáhať, to je len kolaterálna škoda, ktorej by sa boli radi vyhli, ak by to bolo možné.

Je tak zrejmé, že pre kultúrno-mediálny sektor na Slovensku je snaha o presadenie a získanie čo najsilnejšej pozície pre PS dôležitejšie ako to, že týmto krokom sa postarajú strane Smer o dlhodobé vládnutie.

Aj preto presvedčenie mnohých „neprogresívnych“ voličov progresívcov, že voľbou tejto strany bojujú proti Ficovi, môžeme považovať za jeden z megaomylov typických pre našu dobu.   

Kto by bol náhradou?

PS sa pritom stalo lídrom opozície vďaka voličom, ktorí síce neboli progresívni, ale stranu volili v domnienke, že „porážajú“ Fica. Dosiahli tým presný opak, keďže opozičný priestor rozložili do stavu, v ktorom je prehra vládnych strán ťažko predstaviteľná. Jednak z dôvodu prečíslenia, a po druhé, pre problémy spolupráce opozičných subjektov z dôvodu radikálnosti ideológie a nepriateľstva (najmä voči kresťanským demokratom).

Zdá sa, že pre mediálnych progresívcov ako ideologicko-kultúrnu avantgardu je snaha o vlastné presadenie dôležitejšia, ako to, že nám bude dlhé roky vládnuť Smer.

To, že progresívci začali cítiť ohrozenie z vlastnej izolácie, bolo cítiť aj z toho, ako sa sami začali prezentovať ako „stredová“ strana. Kultúrny a mediálny sektor sa už niekoľko mesiacov pokúša šíriť krkolomnú ideu, že PS so svojím kultúrne extrémnym programom je vlastne stredový projekt.

Práve na tomto sa v strane môže lámať postoj k politickej a obsahovej stratégii. Viacero členov strany označilo výroky ich externej hviezdy vo voľbách do europarlamentu Ľudovíta Ódora, že by sa PS malo tlačiť do stredu, za problematické.

Ódor si teda uvedomuje túto dilemu, no pomenovaním problému logicky nepriamo tvrdí, že táto strana ten problém má. Takéto výroky rozbíjajú pestovanú ilúziu, že PS je normálna strana pre normálneho voliča.

A to by sa vraj nemalo takto na rovinu vyslovovať, radšej sa so svojou radikálnou (trans)genderovou a dúhovou agendou tvárme, že sme umiernený stredový subjekt. Asi tak by sa dal zjednodušiť postoj mnohých členov – vrátane ich mediálnej zložky. Ide o aspekt, kde môžeme očakávať náraz s realitou, ktorý tento spor bude v strane robiť čoraz naliehavejším.

Mnohí na liberálnej „pravici“ si tento problém s ideologickou izoláciou a radikalizmom progresívcov uvedomujú, preto volajú po stredovejšej alternatíve, keď by jadro opozície nebolo postavené na PS. Mikuláš Dzurinda je pasé, býva aktivovaný skôr ako starejší, občas v médiách upozorňujúci na tento stredový rozmer ako kritérium úspešnosti opozície.

Ako aktívny politik, ktorý by mohol byť staronovým integrátorom „pravice“, sa začal skloňovať aj Ivan Korčok.

Ten však zrejme nebude schopný vytvoriť vlastný silný projekt, je to skôr hráč, ktorý dostáva hotové ponuky, ale nie je to politik, ktorý by dokázal od podlahy niečo nové vytvoriť. Nemá na to povahu a nemá na to ani servismanov, ktorí by mu jeho stranu vytvorili a potom ho presvedčili, aby do svojej strany vstúpil (ako v prípade Kisku).   

V tomto ohľade je stávka na Korčoka skôr chabou ilúziou, ale môžeme ho považovať za symbol pokusu o opozičnú alternatívu voči PS, ktorá bude pre Slovensko čoraz väčšou, takmer existenčnou výzvou.

Neprekvapí, že podľa májového prieskumu zotrvanie Korčoka v straníckej politike si najviac želali voliči SaS a PS (78 percent). No zatiaľ, čo voliči SaS by Korčokovi odporúčali vstúpiť do existujúcej strany, 40 percent voličov PS neúspešnému prezidentskému kandidátovi skôr odporúčalo založiť vlastný projekt.

Bol to silný signál, že volič Progresívneho Slovenska túži po alternatíve voči strane, ktorú volí len preto, že stojí proti Smeru, ale zároveň si uvedomuje jej prísne ideologické limity. V tomto aspekte je paradoxné, aké široké a často nekompatibilné skupiny ľudí sú voličmi PS. Čosi naznačujú aj spomienky predvolebného marketéra strany SaS Mareka Prchala, ktoré opísal vo svojej knihe.

Keďže Prchal sa snažil identifikovať spoločných voličov SaS a PS, robil takzvané focusové skupiny voličov progresívcov, ktoré pomáhajú pomenovať motivácie voličov. Keď jeden z respondentov dostal otázku, čím ich progresívci najviac štvú, odpovedal, že „všade pchajú tie lesby a buzerantov“, pričom zvyšok skupiny s ním súhlasil. Prchal bol podľa vlastných slov z takéhoto „brutálneho útoku“ na LGBT témy šokovaný. (A spolu s ním zrejme aj Denník N, ktorý túto jeho spomienku zaregistroval).

Oprávnene. Takýto postoj by od voliča PS asi naozaj nik nečakal. No táto príhoda ilustruje, nakoľko vzdialená je ideológia tejto strany od jej vlastných voličov, ktorými sú vlastne pozbierané komunity protivníkov Smeru z rôznych prúdov bez akéhokoľvek ideologického spojiva.  

Focusové skupiny síce nie sú reprezentatívne ale skôr situačné, no podľa výskumov Focusu a Ipsosu hlavným dôvodom voľby PS u ich voličov neboli kultúrno-etické či ľudskoprávne témy, ale skôr viera, že PS posunie krajinu dopredu a zachová Slovensko v EÚ a NATO – čo je ďalšia fiktívna hrozba, ktorú vyrobili progresívne médiá, aby čo najviac nevoličov PS presvedčili, že voľba progresívcov je vlastne záchranou Slovenska pred priepasťou.

PS a ich mediálni poradcovia po víťazstve v eurovoľbách avizovali, že chcú rozprávať ľudovejším jazykom a prihovárať sa aj stredovejšiemu voličovi. Zároveň však nechcú opúšťať radikálne až extrémne ideologické pozície, pretože ich považujú za stredovú politiku. Tento pokus o kvadratúru kruhu len ťažko môže byť úspešný.

Podobne ako tvrdenia komentátorov Denníka N, že PS je vlastne nová SDKÚ, ktorá svojou ľudovou politikou zjednotí slovenský voličský stred proti Smeru.  

Väčšina voličov, nie však odhodlaných priaznivcov PS, však túto stranu zrejme berie len ako vehikel na vyjadrenie svojho odporu voči koaličným stranám, a preto prehrýzli aj jej ideologický radikalizmus. To však len ťažko môže fungovať dlhodobo.

Svetielko nádeje sa však pre opozičného voliča nečrtá ani z opačnej strany. Práve to, že sa nádeje dnes vážne upierajú na ilúziu menom Ivan Korčok, len podčiarkuje azda najvážnejšiu otázku úpadkovej slovenskej politiky: Je vôbec reálne, aby opozícia stvorila nový subjekt, okolo ktorého by sa vytvorilo zdravé jadro strán, ktoré by výhľadovo dokázalo poraziť a nahradiť súčasnú vládu?

Po takomto projekte sa tu volá už dlho, ale úspešný v tom dokázal byť len Igor Matovič. Vieme, ako to dopadlo.

Ak sa však poobzeráme po cintoríne „vyzývateľov“ Fica za posledných pätnásť rokov (okrem Matoviča to bola Radičová, Procházka, Rybníček, Štefunko, Truban, Bihariová, Kiska, Čaputová, Korčok...) a uvedomíme si, ako neslávne a bleskurýchlo vyhoreli, pričom alternatívy sú každým rokom už len biednejšie a bezzubejšie, je skôr pravdepodobné, že po progresívnom vysatí pravého spektra budeme odkázaní na dlhodobú vládu Smeru, ktorý sa pri pohľade na svojho hlavného „súpera“ môže spoľahnúť na to, že z tohto frontu ho vlastne nič neohrozuje.  

A preto akýkoľvek brutálny zásah, ku ktorému sa Robert Fico ako premiér politicky podujme, nebude mať reálnu politickú protiváhu. Nech je vážna zmena trestných kódexov, ktorú pred pár dňami posvätil aj Ústavný súd, mementom.

A to je zlá správa aj pre tých, ktorí vo Ficovi vidia bájne „menšie zlo“.