O Konštantínovi Filozofovi, glagolici a o všeličom inom

Vrátil som sa zo Zeleného neba, tiež ma to prekvapuje. V aktuálnom svetle udalostí asi posledný raz. Stretol som sa so svätými Sedmopočetníkmi a urobil som si s nimi selfie. Prestupovanie zo svetov do sveta, okrem iného, je predsa úlohou historika-medievalistu. Inak povedané, medievalista sa z metodologického hľadiska musí čo najviac priblížiť dobovému chápaniu prameňa. Až potom by mal v zrozumiteľnom jazyku podať jeho obsah ostatnej časti svojej obce.

V Zelenom nebi som spolu so svätým Petrom kráčal po Genezaretskom jazere Slovanov. Okrem iného sa ma svätý Peter opýtal: „Prečo neviete nájsť mesto, ktoré neexistuje?“ V tomto výroku ide o nenápadnú implementáciu zničujúceho mozgového vírusu. Rozum totiž na takú otázku nedokáže odpovedať, lebo nemá logiku.

Inak to bolo ale v stredoveku, keď ešte hlavonožci kráčali po tejto časti a antipodi hlavou dole z druhej strany sveta oproti. A tu leží aj podstata úrazu. Predo mnou stojí zložitá úloha jedným aj druhým vysvetliť, prečo je napríklad Ochridské jazero vo svojej podstate podobné jazeru Titicaca. Aj na Ochride sa takmer pred 1120 rokmi odohral kozmogonický akt. Pred jeho samým začiatkom stála slávna otázka svätého Konštantína Filozofa: „Kto môže na vodu reč napísať a meno heretika si získať?“ Iste, bola len básnická.

Lebo Písmená mu boli zjavené (už pred žiadosťou Rastislava?). V každom prípade, svätý Konštantín Filozof práve na základe zjavenia vytvoril také písmo, ktorým reč na vodu (pamäte) napísal. Meno heretika si však nezískal. Naopak, zomrel v hlbokej úcte nielen veľkej časti rímskych intelektuálov, ale aj v celkovej povesti svätosti. No a práve tu na Ochride jeho Písmená v opatere jeho žiakov, „učiteľov“ Klementa a (azda aj) Gorazda, Nauma, Angelára a Sávu konečne dospeli. Odtiaľ sa rozišli po svete. Z večnosti sa na ich cestu díval a dodnes ich opatruje „telom človek a dušou anjel“.

Akt „zjavenia písmen“ osvietením ich tvorcu sa zdá pre dnešného človeka iracionálny a z časti aj absurdný. Pre človeka stredovekého je však fakt zjavenia argumentom najvyššieho rangu. Veď čo viac môže dokázať, že niečo je pravé a správne, keď nie sama moc Najvyššieho. Veď len intervencia sakrálneho sveta do sveta profánneho svetu profánnemu dáva „zmysel“. Svätý Konštantín v dialógu so židmi o odcudzení dobového, ale i súčasného človeka svojej pôvodnej hodnosti hovorí takto: „Ja hľadám toto dedovo dôstojenstvo, ale nestihol som ho dosiahnuť, lebo som Adamov vnuk.“

Konštantín Filozof nám možno práve na tomto mieste prezradil aj vlastný motív, pre ktorý vymyslel prvú slovanskú abecedu – glagolicu. Svätému Konštantínovi Filozofovi, obrancovi obrazov proti obrazoborcom v Konštantínopole i židmi na dvore chazarského kagana, šlo predovšetkým o umenie. Najprv kaligraficky namaľoval každý zvuk, ktorý dával v slovanskom jazyku zmysel. Každej slovanskej fonéme priradil osobitý znak – grafému. Vytvoril fonetický pravopis a dosiahol dovtedy nevídanú zhodu medzi tým, ako sa slovo vyslovuje (číta) a ako sa zapisuje. O tisíc a sto rokov tým predbehol (jazyko)vedu. Dôsledok tohto objavu bol epochálny. Evanjelium hlásané a zapísané v tomto systéme grafém sa stalo identickým. Zabúda sa pritom, že nové a originálne slovanské písmo nebolo ani dedičstvom pohanov, ba ani Starého zákona.

38 znakov glagolice tvorí mnohoúrovňový systém. Zvuk jej prvého písmena azъ sa začína v hĺbke našich útrob, pri prvom dni stvorenia a končí v jeho zániku, medzi našimi zubami. A ako všetko s večným koncom a nekonečným začiatkom, musel sa znázorniť krížom.

Každý znak glagolice tiež plní viaceré funkcie. Glagolica má navonok skrytú, pri lepšom skúmaní však zjavnú geometriu. Každý jej znak možno vpísať do kružnice – rozety, ktorá je rozdelená na osem dielov. Väčšina znakov sa navyše dá do tejto rozety vpísať prostredníctvom kombinácie kríža, kruhu a trojuholníka. Kríž je symbolom spásy, kruh Božej dokonalosti a trojuholník Najsvätejšej Trojice, ale aj človeka a Boha. Slovo napísané v glagolici v sebe nesie nielen svoj pôvodný obsah, ale aj druhotný, pridaný zapísaním v tomto systéme. Jednotlivé písmená glagolice majú aj svoju osobitnú číselnú hodnotu a tvoria prvý slovanský číselný systém.

Ako inak A, teda kríž, prináleží číslu jeden. Ak týmito znakmi prepíšeme napríklad báseň Proglas, získame, okrem už niektorých naznačených viac-menej tradičných poetických ozvláštnení textu, aj ozvláštnenia ďalšie, nepoetické. Konečným efektom je prakticky neuchopiteľný počet možných významov jednotlivých veršov a tým i básne ako celku. Staroslovienčina odetá v tomto dokonalom šate sa stala ideálnym svätým jazykom – lingua sacra. Popri hebrejčine, gréčtine a latinčine bola s požehnaním pápeža Hadriána II. hodná znieť vo svätej liturgii i každodennej náboženskej praxi. Pre mnohých je optimálnym nástrojom vertikálnej komunikácie dodnes. Otázne zostáva, do akej miery sám Filozof veril, že staroslovienčina môže byť jazykom Stvorenia, respektíve jazykom návratu k tomuto stvoreniu – jazykom Adama? Až do jeho čias sa totiž všeobecne verilo, že jazykom, ktorý sa najviac blíži tomu, ktorým kedysi hovoril Adam, bola starosýrčina. Ako je tiež známe, hľadaním jazyka, v ktorom zvuk, predmet, ktorý zvuk označuje a obraz tohto predmetu v našej mysli boli jedno a to isté, sa zaoberali a zaoberajú celé generácie vzdelancov pred svätým Konštantínom Filozofom i po ňom.

Veľa tu hovoríme o umení a stvoriteľskom akte. V súvislosti s Konštanínom Filozofom je to úplne na mieste aj z ďalších dôvodov. Vo svojom „hádaní sa“ s expatriarchom ikonoklastom (obrazoborcom) Janesom sa Konštantín stavia za sväté obrazy, keď Mojžišov výrok o tom, že si človek nemá vytvárať podoby Boha, dáva na správnu mieru výrokom: „Keby bol povedal (Mojžiš), neutvorte si nijaké podobenstvo, to by si sa po práve prel, ale povedal: Nie každé, to jest nedôstojné (modlárstvo).“ O tom, že ide o formatívnu vetu, ktorá poznamenala celé stáročia dejín umenia, nemožno pochybovať. Rovnako, ako nemožno pochybovať o tom, že práve táto veta sa stala hlavnou témou slávnej novely Nikolaja Vasilieviča Gogoľa „Podobizeň“.

Fascinácia Božím aktom Stvorenia však Filozofa zahnala ešte ďalej. Nie náhodou svoj preklad Evanjelií začal od Evanjelia podľa Jána a slov: „Na počiatku bolo Slovo…“ To však zďaleka nie je všetko. Ako svoju nevestu si k svojej práci ešte v detskom sne prizval Sofiu: „(…) videl som jednu zo všetkých najkrajšiu, so žiarivou tvárou, veľmi okrášlenú zlatými retiazkami a perlami a všetkou krásotou. Nazývala sa Sofia, to jest Múdrosť.“

Múdrosť si však k tvoreniu sveta vyberá i Jahve v knihe Prísloví (8, 22 – 31). Napríklad vo veršoch: „Od večnosti som ustanovená (Múdrosť), / od počiatku, prv ako povstal svet. (…) keď ustaľoval (Jahve) základy zeme, ja som bola uňho chovankou…“ Vyberá si ju však aj kráľ Šalamún. Zladenie mnohých podôb Múdrosti do jedinej nedalo spať nielen Filozofovi, ale aj mnohým svetovým mysliteľom. Napríklad Johann Wolfgang Goethe zakončí svojho slávneho Fausta: „Čo večne ženské je, / ťahá nás výš.“

Mohli by sme trebárs pokračovať dialógom Filozofa so Saracénmi či polytematickým „hádaním sa“ so židmi, ktorému autor Života svätého Konštantína venuje dva razy toľko miesta ako samotnej moravskej misii… Musíme však skončiť konštatovaním, že dielo Konštantína Filozofa patrí ku klenotom svetovej pokladnice ľudského myslenia a nie na transparenty.