Nepočujúci Emil nestratil vieru v sladký život. Diagnóza mu priviedla do života čokoládu

Emil Sútor má 39 rokov. So svojou priateľkou žije v malom domčeku. Jeho partnerka Janka pri ňom stojí aj napriek tomu, že pred deviatimi rokmi začal postupne strácať sluch. Dnes má Emil 98-percentnú sluchovú stratu.

Na otázku, či je ťažšie stratiť dôležitý zmysel počas života, alebo sa už narodiť ako nepočujúci, Emil zamyslene odpovedá: „Keď už má človek niečo stratiť, tak je asi lepšie, keď vie, ako to vyzerá, keď si to vie predstaviť.” 

Ako sa od sympatického muža dozvedáme, dedičné ochorenie majú v rodine: „Má ho moja mama, mamina sestra aj sesternica,” opisuje Emil rodinnú situáciu. To, že postupne strácal jeden zo zmyslov, si zo začiatku ani nevšimol, až keď mal jedného dňa reálne problém dohovoriť sa vo vtedajšej práci s kolegami, danú diagnózu si konečne pripustil.

Od tej doby sa v jeho pracovnom živote všetko zmenilo. V kancelárskej práci už nedokázal držať krok so svojimi kolegami. Začal pracovať v gastre, v kuchyni, no po čase, keď sa mu opäť výrazne zhoršil stav, hľadal zase niečo nové.

V životopisoch mal napísané, aký má hendikep a ako sám vraví, bolo mu nepríjemné, keď sa musel častokrát na pohovoroch pýtať „prosím?“. Pracovné možnosti sa mu teda rapídne zužovali.  

Náhradné baterky nosí stále so sebou

Dnes má Emil v oboch ušiach načúvacie prístroje na baterky, za ktoré sa v minulosti hanbil. Na zvuk, ktorý vníma, si už zvykol. „V tichom prostredí počujem taký neprirodzený tón. Je to ako keď človek hovorí do prázdnej plechovky,” vysvetľuje.

Kým sa však naučil s prístrojmi v ušiach fungovať, musel si privyknúť na nový spôsob života. „Prvý rok to bolo ťažké,” opisuje náročné začiatky nosenia aparátov. Veľakrát riešil, ako vyzerá zvonku, ako ho vnímajú ľudia. 

Horšie obdobie, keď sa cítil akoby na okraji spoločnosti, predstavovalo to covidové. „Cez koronu to bolo zlé. Všetci nosili rúška. Odrezali ma absolútne od sveta,” spomína si Emil, ktorý pri rozhovoroch využíva aj odčítavanie z pier. Našťastie mal pri sebe partnerku Janku, ktorá ho v týchto zložitých situáciách vždy podržala. 

Bez načúvacích prístrojov s dvomi percentami sluchu, ktoré mu zostali, vôbec nepočuje. Na to, aby človeku rozumel, potrebuje aj vizuálny kontakt, tiché prostredie a bezvetrie. Problém nastáva aj vtedy, keď sa hovoriaci otočí, a tým pádom ide zvuk opačným smerom. 

Emil spomína aj bežné situácie, ktoré mu komplikujú život dodnes: „Moja priateľka je taká spoločenská, ja som zase introvert,” uvádza príklad z ich návštevy plesu. Podľa jeho slov je jasné, že keď sa tam chcel s niekým rozprávať, mal problém z dôvodu prehlušujúcej hudby. Nikomu na plese nerozumel. 

„Ja som sa vyslovene za to hanbil, že nepočujem,” hovorí o takýchto situáciách dnes už sebavedomo Emil, ktorý si zo začiatku myslel, že je to niečo zlé. 

Stratil sluch, objavil chuť

Emil Sútor je človek, ktorý sa len tak ľahko pri prvej prekážke nevzdá. Práve v tých najnáročnejších situáciách, keď sa už nemohol spoľahnúť ani na svoj sluch, objavil v sebe chuť ochutnávať a sám si zhotovovať sladké dobroty. 

Počúvať seba, aj napriek tomu, že je nepočujúci, sa mu oplatilo. Jeho známi a susedia si čokoládové sladkosti od neho pochvaľujú. Z Emilovho rozprávania je jasné, že sladkú chuť mal rád už dávno predtým: „Ja som každý deň dokázal zjesť veľkú 200-gramovú čokoládu za pätnásť minút.”

No až v kuchyni, v ktorej istú dobu pracoval, ho táto čokoládová vášeň zlákala naplno. „Jeden z kuchárov robil aj torty, pripravoval pralinky,” vraví Emil a opisuje, ako dobre vyzerali. V jeho očiach takéto pečenie vôbec nevyzeralo náročne, tak si povedal, že to doma vyskúša. 

Jeho prvé pokusy vonkoncom nedopadli dobre. „Objednal som si čokoládu, formy, všetko možné,” začína veselú historku. Bonbóny s plnkou však boli nepoužiteľné. „Chytil som ich do ruky, všetky sa mi začali hneď topiť, nemali stabilitu a ani chuť, aká by mala byť.” 

Ani Emilova prvá tabuľková čokoláda neskončila podľa očakávaní. Z formy, do ktorej ju nalial, nešlo po vychladnutí čokoládu s ľahkosťou vydolovať von. Pralinkové bonbóny ani tabuľková čokoláda však v koši neskončili. Videl v týchto nepodarkoch potenciál. Čokoládové umenie začal viac študovať.

Ako nepočujúci muž o sebe hovorí, je samouk. Domáce pokusy robil vo svojej kuchyni „na kolene“. Jeho prvé veľké výtvory, ktoré sa už nehanbil ponúknuť svojim známym a rodine boli valentínske bonbóny, tabuľková čokoláda a čokoládové tyčinky. Tieto sladké pokušenia mali síce ešte malé amatérske nedostatky, ale ľuďom chutili. 

Čokoládový luxus pre všetkých

Emil Sútor prezrádza, že najviac má o čokoládu záujem, nielen na Slovensku, ale aj vo svete, nežnejšie pohlavie. „Ženy preferujú skôr horkú čokoládu, majú pocit, že z nej sa až tak nepriberá,” rozpráva s úsmevom mladý muž a dodáva, že pravda to celkom nie je. 

Muži podľa neho zase uprednostňujú mliečnu alebo bielu delikatesu. Pre seba si tiež najčastejšie pripravuje bielu. Sám si už dnes v obchodoch čokoládu nekupuje. Zdá sa mu totiž, že drvivá väčšina je veľmi presladená. 

Do svojich čokoládových pochutín sa snaží dávať len kvalitné suroviny. Novinkou, ktorú teraz ľuďom ponúka a je rovnako chutná, sú praclíky namočené v čokoláde. „Je to veľmi dobrá kombinácia slanej chuti so sladkou,” tvrdí. 

Emil sa napriek doživotným ťažkostiam, ktoré mu strata sluchu priniesla, vidí vo varení čokoládových dobrôt. To, že sa stal nepočujúcim, mu síce zatvorilo dvere do pracovného sveta, v ktorom sa pohyboval určité roky, no zároveň mu táto diagnóza otvorila nové dvere, do ktorých s odvahou a vierou v lepší život vstúpil. 

Časom plánuje svoje „čokoládové poklady“, ako ich sám nazýva, predávať vo veľkom. Jeho prioritou sú kvalitné výrobky za rozumnú cenu. „Chcem, aby boli celkovo dostupné pre všetkých, ktorí majú radi čokoládu,” vraví zanietene. V jeho plánoch je aj to, že si raz bude sám kupovať kakaové bôby a vďaka potrebným technológiám si ich bude vedieť u seba spracovať do požadovanej podoby. 

Napriek hendikepu nestráca vieru v sny

Emil Sútor vie, že už nikdy nebude dobre počuť. No pesimizmu určite neprepadá. „Rád by som mal akoby takú svoju dielňu, možno chránenú, kde by som vedel zamestnať aj iných hendikepovaných ľudí.” 

Z jeho slov je zrejmé, že do svojej kuchyne sa už so všetkými potrebnými ingredienciami, najmä ak vyrába pre iných, ktorí chcú jeho sladké dobroty ochutnať, nezmestí.

Život v tichu

Na záver Emil o svojom znevýhodnení ešte zavtipkuje. Keď chce mať pokoj, jednoducho si dá načúvacie prístroje z uší dole. „Keď máme s partnerkou nejakú výmenu názorov a ja už sa o tom nechcem baviť, tak ich vypnem,” prezrádza s úsmevom. 

Vyvstáva tu ešte jedna otázka a to, či Emilovi prekáža, že bez načúvacieho aparátu nevníma svoj hlas. „Ten vnútorný hlas počujem vždy,” odvetí a s veľkým pokojom dodáva, že sa veľakrát rozpráva v tichu, v ktorom našiel veľký dar – varenie jeho čokoládových radostí.