Pyrrhovo víťazstvo francúzskych politikov

Nesporným víťazom je potom ľavicovo progresivistická koalícia Nového ľudového frontu, v rámci ktorého triumfovali donedávna zanikajúci socialisti.

Rauš z víťazstva však schladí to, že žiadny z troch blokov nemá ani dvesto poslancov, že ľavica je zásadne rozdelená a že dosiahnutie nadpolovičnej väčšiny bude veľmi zložité. Všetci vyhrali, ale na vládnutie to nestačí nikomu.

Trpká príchuť pre lepenistov

Napriek radikálnemu nárastu lepenistov v parlamente má toto víťazstvo veľmi trpkú príchuť. Po prvom kole im prieskumy dávali nádej na nadpolovičnú väčšinu a o predsedovi strany Jordanovi Bardellovi sa špekulovalo ako o budúcom premiérovi. Konečný výsledok zostal ďaleko za očakávaniami.

Zatiaľ čo vyhlásenie výsledkov prvého kola sprevádzal hnev a vandalizmus ľavicových aktivistov, ktorých nahneval úspech pravice, po druhom kole na parížskom námestí Republiky oslavovali s francúzskymi a palestínskymi vlajkami. Slávili tak výsledok pravice, ako aj nástup ľavice, ktorý vynáša do parlamentu aj militantného predstaviteľa Antify sledovaného francúzskou kontrarozviedkou. Bez útokov na majetok a poriadkové sily sa to nezaobišlo, ale išlo o vandalizmus radostný. Niečo, čo je mimo Francúzska ťažko pochopiteľné.

Črtá sa návrat socialistov?

Hoci sa macronisti dušovali a dušujú, že s najväčšou ľavicovou stranou a hlavnou silou Nového ľudového frontu, Nepodvoleným Francúzskom (LFI), do vlády nepôjdu, a jej líder Jean-Luc Mélenchon neustále volá po Macronovom konci, pred druhým kolom si dokázali vyhovieť. Oba bloky stiahli svojich kandidátov v 224 okrskoch. Stiahlo sa všetkých 134 progresivistických kandidátov, ktorí mohli z tretieho miesta skúsiť šťastie proti kandidátovi lepenistov. Rovnako konala aj väčšina macronistov.

Víťazstvo Nového ľudového frontu so 194 hlasmi maskuje zásadný rozpor medzi hlavnými stranami tejto koalície. V posledných dvoch rokoch bola motorom ľavicového zjednocovania Mélenchonova radikálna LFI, strana extrémne promigračná, antikapitalistická, protipolicajná, ale aj protivojnová. Progresivistickí radikáli ju milujú, bežného voliča desí.

Predseda francúzskej Socialistickej strany Olivier Faure (uprostred). Foto: TASR/AP

Ale tá žiadny volebný triumf neslávila, so 75 poslancami je viac menej na svojom. Do koalície s nimi sa nikomu nechce. Slávili socialisti. Od Macronovho nástupu pred siedmimi rokmi, ktorý ich vyluxoval, sa pohybovali na hranici politickej existencie. So 65 poslancami teraz dúfajú v návrat.

Profilujú sa ako umiernená ľavica bruselského strihu, čo dnes znamená hospodársku politiku bez veľkých výkyvov, ľudské práva najrôznejších menšín a tiež podporu vojne na Ukrajine. S Macronom, ktorý vzišiel z ich radov, by z programového hľadiska pokojne mohli vládnuť. Dobre si viedli aj Zelení s 33 kreslami, naopak komunisti klesli na deväť.

Straty bloku okolo Macrona

Straty Macronovho bloku niesla predovšetkým Macronova strana, okolo ktorej bol blok utvorený. Zo 157 poslancov klesla na 99 a jej stranícky klub bude menší ako lepenovcov. Dobre sa nedarilo ani dvom koaličným stranám vedeným Francoisom Bayrouom a Edouardom Philippom.

Ale spokojní môžu nakoniec byť republikáni, ktorých Macron vysával rovnakým spôsobom ako socialistov. Ustáli rozštiepenie, ktoré nasledovalo po rozhodnutí predsedu Ciottiho proti vôli väčšiny strany spolupracovať s Le Penovou. Skončili so 68 poslancami, zatiaľ čo Ciottiho skupina ich získala 17. Macronova strana má síce stále väčšiu váhu ako tradiční vládni socialisti a republikáni, ktorých sa pokúšala nahradiť, ale najskôr dochádza k obratu smerom proti macronistom a pre republikánov so socialistami.

V situácii, keď sa moc vo voľbách rozprskla na všetky strany, bude veľmi ťažké zostaviť vládnu väčšinu. Jedinú aritmetickú možnosť, ktorá nie je politicky úplne nezmyselná, predstavuje široká koalícia Macronovho bloku so socialistami, republikánmi a zelenými. Spájala by programovo vzdialené strany, ťažko si predstaviť napríklad spoluprácu republikánov a zelených, navyše by sa opierala o neuveriteľne krehkú väčšinu iba siedmich hlasov.

Uskutočnené tohto sna menšinového voliča spokojného s pomermi (pozri môj predchádzajúci komentár) je nepravdepodobné. Mobilizácia proti domnelému fašizmu síce zafungovala v kampani a pripravila Národné združenie o volebný triumf, na vládnutie však stačiť nebude. Hroziace bezvládie môžu odvrátiť experimenty s vládou menšinovou či úradníckou poprípade prevzatie mimoriadnych právomocí prezidentom. Nič podobné Francúzsko od konca päťdesiatych rokov nezažilo, čakajú ho zaujímavé časy.