Herečka Tereza Ramba: Ľudia potrebujú vidieť čisté a pekné veci

Ešte vždy veľmi mladá herečka prekvapuje najmä mimoriadne širokým spektrom úloh, ktoré bravúrne zvládla. Či už to boli komédie, psychologické filmy, rozprávky, drámy alebo dokonca sci-fi. Všade je presvedčivá, svojská, sympatická a ľahko zapamätateľná. Jej najnovšou prácou bola komplikovaná rola mladej matky Michaely, ktorá bojuje s démonom alkoholu vo filme režiséra Dana Svátka, Zápisník alkoholičky. Pri príležitosti slovenskej premiéry filmu poskytla herečka rozhovor aj Bratislavskému Štandardu.

Deti majú zvláštnu predstavu o svojej budúcej profesii. Pomohlo vášmu výberu povolania aj to, že ste od troch rokov poznali pódium, potlesk a tvorivosť ako tanečníčka súboru?

Myslím si, že mi to určite veľmi pomohlo. Valášek, čo bol folklórny súbor, v ktorom som vyrastala, pôsobil na mňa roky veľmi kreatívne. Naša vedúca, Hana Dolejší kládla veľký dôraz na to, aby sme boli samostatní, a tak sme povedzme odcestovali na mesačné turné do Mexika. Pritom v súbore boli 7-10 ročné deti a to v období, keď ešte neboli ani mobilné telefóny, ktorými by sa mohli spojiť s rodičmi. Takže sme museli byť priateľskí, družní a kreatívni, čo mi veľmi pomohlo k tomu, aby som sa o čosi neskôr dostala na priamu cestu k umeniu.

Ako filmová herečka ste začali veľmi skoro, ešte ako študentka hereckého gymnázia. Rafťáci, tak ako film R(o)ck podvraťáků, museli byť pre mladučké dievča asi nezabudnuteľným zážitkom.

Máte úplnú pravdu. Doteraz sú obidva tieto filmy asi mojím najväčším filmovacím zážitkom. Napokon, mala som len šestnásť rokov. Vlastne som oslavovala narodeniny priamo na pľaci a pre mňa to bolo každodenné, fantastické stretávanie sa s celkom novým, čarovným svetom. Do tej doby som bola ešte dieťa.

Jazdila som u nás na dedine na bicykli a užívala si prázdniny so zmrzlinou v ruke. A náhle som bola vrhnutá do veľkého filmového sveta. Stretla som sa so všetkými tými novými, vynikajúcimi ľuďmi, bola som zrazu stredobodom pozornosti. No jedným slovom úžasný zážitok. Koho by to nebavilo? Dodnes, keď sa stretnem pracovne s režisérom Rafťákov, Karlom Janákom, tak si na niektoré príhody z „filmovačky“ živo spomínam. A pociťujem pritom vďaku, že to bol práve on, kto ma celkom prirodzene a veľmi šikovne do toho sveta uviedol.

Pomôže mladej herečke, ak sa na samom začiatku kariéry stretne s tak výbornými režisérmi, ako sú Dušan Klein či Bohdan Sláma ?

Určite a na 100 percent! Stretnutie s režisérom Bohdanom Slámom bolo pre mňa zlomovým zážitkom a hlavne úplne iným druhom práce. Zrazu bolo filmovanie o čomsi inom a úplne rozdielne ako akékoľvek predtým. Náročnejšie, hĺbavejšie, precíznejšie a pokojnejšie. A to, že mi ponúkol rolu v tak odlišnom filme s medzinárodnou produkciou, akým bola dráma Venkovský učitel, pre mňa veľa herecky, ale aj ľudsky znamenalo. Práve Bohdan je odvtedy pre mňa akýmsi jasným pilierom režisérskej kvality.

Ja osobne, a v tom asi nebudem sám, som veľkým fanúšikom všetkých troch filmov zo série Bobule, kde ste si tiež zahrali jednu z hlavných postáv. Myslíte si, že tieto príbehy sú prijímané aj preto tak dobre, že v nich hrá jednu z hlavných úloh láska, úžasná krajina a víno?

Rozhodne! Ľudia potrebujú vidieť čisté a pekné veci. Najmä v tejto zlej dobe, tak negatívne poznačenej vojnou. Všetky tri filmy zo série Bobule sú akýmsi príjemným balzamom na ubolenú ľudskú dušu a sú to veľmi jemné diela. Práve tá jemnosť mi v nich vyhovuje.

Osobne mám najradšej práve prvý film, ktorý zapôsobil nielen na divákov, ale aj na mňa ako na herečku, ako malé zjavenie. Práve cez krásnu kameru, jasne vykreslené postavy, úžasné exteriéry a to, ako ste sa mohli stotožniť s takým prostým a ľudsky uchopiteľným príbehom. Nádherná Morava potom už film len podčiarkuje. To je jednoducho kraj požehnaný Bohom.

Za dvadsať rokov máte za sebou 26 filmov, 22 televíznych seriálov a ešte k tomu aj divadlo. Toto vyzerá ako skrytý denník workoholičky. Nevedeli ste spočiatku práci povedať nie a dnes už oveľa rozumnejšie selektujete?

Preboha, toľko… Kedy som to všetko stihla? Máte pravdu, určite v tom, že mladosť vám dáva dravosť a silu, ktorú potom čiastočne strácate. Ako aj odvahu ísť do vecí, o ktorých po pár rokoch už zapochybujete. Ako mladučká herečka som bola schopná a ochotná natočiť aj šesť vecí do roka. Kombinovala som, čo sa len dalo, vlastne, chcela som vyskúšať úplne všetko.

Teraz už žijem úplne inak! Snažím sa celkovo spomaliť a hoci som sa po materskej vrátila už do práce, chcem ju udržať v rozumnej rovine. Aby som pracovala naraz len na jednom projekte a mohla byť čo najviac s mojimi úžasnými deťmi. Ten čas, ktorý pre ne v práci stratím, sa totiž nedá ničím nahradiť.

Okrem herectva milujete cestovanie, o ktorom ste napísali aj úspešnú knihu. Vaše deti rastú, púšťate sa spolu s nimi aj do väčších cestovateľských dobrodružstiev a čo vám ten spoločný zážitok v súčasnosti dáva? Nebojíte sa, že vám potom, už väčšie, veľmi rýchlo odídu niekam do sveta ?

Tak toho, že mi deti odídu do sveta, sa fakt vôbec nebojím. Naopak, veľmi by som im to priala. Lebo cestovanie otvára srdce a povznáša dušu. S manželom sa snažíme deti brať všade so sebou. Čiže sú s ním – akrobatom v divadle, potom so mnou. Zasa v inom divadle. Taktiež sú na „filmovačke“ a vlastne kdekoľvek, kde máme obaja nejakú dlhšiu prácu. Hoci si uvedomujeme, že to môže byť pre dieťa občas aj riadna „divočina“, všetkým sa nám to zatiaľ páči a sme s tým spokojní. Verím, že naše deti si nás vybrali a sme spolu šťastní a spolu rastieme.

Váš manžel je akrobat a herec. S takou pracovne vyťaženou ženou musí mať asi skvelú koordináciu rodinného života…

No presne, manžel je ale Boží človek. Nikdy sme nemali žiadnu pestúnku, ani pani na stráženie. Starostlivosť o domácnosť a deti si delíme. Teraz som mala ja štyri mesiace poriadny pracovný „nátresk“ a o deti sa staral manžel alebo jeho rodičia a moja mama. Teraz nastupujem zasa ja. Manžel začína novú prácu v Národnom divadle so skvelým austrálskym režisérom, takže na deti budem trošku sama, čo mi ale absolútne neprekáža.

Práve naopak, v konečnej fáze napokon aj tak všetci zisťujeme, že rodina je absolútnym, zdravým a podstatným základom všetkého, čo človek má. A moje deti už podrástli, čoskoro pôjdu do škôlok, a tak budem mať trošku viac času na prácu. To ale neznamená, že nebudeme doma veľmi starostlivo posudzovať každú pracovnú ponuku, čo mi pristane na stole. Ak sa do niečoho nového pustím, tak to musí byť silný, pôsobivý projekt, akým bol povedzme Zápisník alkoholičky, ktorý ste práve videli. S manželom vychovávame deti popri práci takto už päť rokov. Našli sme sa v tom a obom nám to vyhovuje.

Hovorí sa, že jednou z vysnívaných mét pre herca je účinkovať v Shakespearovi. Vy ste si už zahrali v Rómeovi a Júlii na Letných shakespearovských slávnostiach. Je to skutočne tak priepastne iné, alebo len ide o ďalšiu hereckú legendu?

Shakespeare je fantastický a myslím si, že je pre každého herca niečím nový a aj iný. Aj pre mňa to bol a vždy bude nový a zvláštny zážitok a zasa by som si Júliu veľmi rada zahrala. Môžem priznať, že mi aj chýba stvárnenie tejto postavy. Pre herečku je hrať Júliu v Shakespearovi, a to na starom hrade, čosi ako sen. Ja som ju interpretovala aj na Bratislavskom hrade, čo si zapamätám na celý život, keďže atmosféra tam bola nádherná a ja by som do toho išla znovu. Ale okamžite!

Každý herec, ktorý prechádza rýchlo väčším množstvom úloh, si na seba tieto postavy chtiac-nechtiac čiastočne nabaľuje. Máte už svoj vyskúšaný proces pracovnej psychohygieny, viete si postavy dostať von z hlavy?

Psychohygiena je pre moju prácu veľmi dôležitá. Preto som pol roka pred začiatkom nakrúcania Zápisníka alkoholičky vyhľadala svojho psychosomatického lekára Pavla Čecha a on mi zásadne pomohol s prípravou na film. Doteraz som vlastne chodila na preventívne terapie, hoci už nie tak často ako spočiatku.

No môj názor je, že tento druh pracovnej terapie býva pre umelca veľmi podstatným a taktiež u mnohých hercov v Čechách veľmi zanedbávaným. Čo je určite veľmi zle. Lebo ak sa chcete komplexne vložiť do postavy, musíte sa zasa dostať aj späť a postarať sa o seba v bežnom živote. Takže tento druh „preventívnej pomoci“ by sa asi nemal vôbec podceňovať.

Čiže postava Michaely vo filme Zápisník alkoholičky vami asi riadne otriasla?

To teda poriadne!

Myslíte si, že herec s celou svojou pracovnou skúsenosťou smeruje osudovo k jednej veľkej, životnej úlohe, ako bola táto vaša posledná? A tešíte sa, že čosi podobné zažijete možno aj viackrát?

Veľmi dúfam, že čosi podobné zažijem viackrát. Alebo aspoň párkrát. Ja by som si ale priala, aby aj viaceré herečky dostávali takéto zaujímavé, komplexné a veľké príležitosti, akou bola tá moja v Zápisníku alkoholičky. Pretože je to úžasný, nový priestor, ktorý môžete kreatívne pretvárať.

Mám pocit, že som dozrela už do bodu, keď sa vo mne čosi uvoľnilo, za čo môže môj manžel a moje deti. Cítim sa inak, dosť sebaisto, ničoho sa nebojím, čo pre mňa veľa znamená. Je skvelé mať istotu, že pokiaľ sa aj pustím do podobne náročnej práce, akou bol Zápisník alkoholičky, čo je skutočne hlbší ponor do vnútorného sveta postavy, tak sa môžem odtiaľ vrátiť do bezpečného príbehu môjho domova.

Beriete už dnes, s odstupom, túto vašu úlohu ako najťažšiu a najkrajšiu zároveň?

Je to jedna z mojich obľúbených postáv. Ale nie je jediná, keďže ich mám určite aspoň 3-4 a sú medzi nimi aj práce pre divadlo. No skôr je to o tom, že všetko, čo som sa doteraz naučila, som mohla aj v jednom celku zúročiť. Práve v úlohe Michaely, v spomenutom filme Dana Svátka.