Slovensko sa už dnes neviaže na žiadnu ideológiu

Robert Fico sa pritom vo svojom prejave tejto témy dotkol iba okrajovo, no jeho myšlienka ústavnej zmeny zarezonovala v mediálnom aj politickom priestore. Ide totiž o metódu politického boja, ktorá nemá oporu ako vo vnútroštátnom, tak ani v medzinárodnom práve.

Ústava poskytuje ochranu

Hneď prvý článok nášho základného právneho predpisu hovorí o tom, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Takéto vymedzenie nie je v Ústave SR na jej pomyselnom vrchole náhodne, ale predstavuje dôležitosť suverénneho postavenia štátu a jeho moderných princípov.

Druhá veta prvého článku dotvára isté mantinely moderného štátu tým, že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu či náboženstvo. To znamená, že už dnes Ústava SR chráni štát pred tým, aby sa orientoval iba jedným svetonázorom, pretože dané ústavné zakotvenie vychádza z negatívnych skúsenosti z minulosti.

Tento článok Ústavy SR rozviedol Ústavný súd vo svojom náleze pod sp. zn. PL. ÚS 10/08. Podľa jeho názoru ide o zakotvenie štátnej neutrality, z ktorej vyplýva, že početnosť (početná sila) alebo spoločenský význam určitého vierovyznania či ideológie nemôže zohrávať nijaký význam. Z hľadiska teórie demokratického vládnutia možno povedať, že ľudské práva vytvárajú neprekročiteľné medze uplatnenia vôle menšiny, pretože ani prejav vôle ľudu (väčšiny) nimi nemôže disponovať. To je napríklad dôvod, prečo sú ľudské práva vyňaté z pôsobnosti referenda.

Historické skúsenosti

V prípade vylúčenia ideologickej naviazanosti štátu ide o historickú skúsenosť založenú na čl. 4 Ústavy Československej socialistickej republiky z roku 1960, podľa ktorého vedúcou silou v spoločnosti i v štáte bol predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný bojový zväzok najaktívnejších a najuvedomelejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie.

Spoločná schôdza Snemovne ľudu a Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSSR. 1986. Foto: ČTK/Kalina Michal/Profimedia.

Druhá temná historická skúsenosť sa datuje z textu Ústavy SR z roku 1939. Ustanovenie § 58 ods.1 vtedy upravovalo previazanosť štátu na totalitnú ideológiu textom: „Slovenský národ zúčastní sa štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (strany slovenskej národnej jednoty).“

Slovenský autonómny snem v univerzitnej aule v Bratislave, 1939. Neznámy autor: Slovenský národný archív, Bratislava/fond STK

Skutočnosť, že v oboch prípadoch išlo o zločinecké režimy, je dnes už všeobecne známa. Práve tieto neblahé väzby boli v súčasnosti pretavené do ústavného zákazu previazanosti štátu a ideológie. Okrem poučenia sa z minulosti môžeme v prípade ideológie ako smerodajného ukazovateľa nastavenia štátu hovoriť o negatívnych následkoch z jej samotnej podstaty.

Vytváranie kastovej spoločnosti, popretie rovnosti v právach a povinnostiach a celý rad ďalších javov celkom neprijateľných v spoločnosti rešpektujúcej demokratické hodnoty je univerzálny dôvod, prečo sa demokratický a právny štát nikdy nemôže viazať na žiadnu ideológiu.

Problém s existujúcou úpravou

Problém pritom nespočíva iba v už existujúcej právnej úprave, a to na úrovni najvyššieho zákona, ktorý nedovoľuje zakotvenie akejkoľvek ideológie ako hodnotového nastavenia v štáte. Je len veľmi ťažko predstaviteľné, aké ústavné zmeny možno navrhnúť, aby neporušovali súčasné články Ústavy SR.

Zakázať liberalizmus ako ideológiu nemožno. Nejde o zločinecký spôsob nastavenia štátu ako v prípade fašizmu, nacizmu či komunizmu. O zákaze jednotlivých činností či atribútov správania sa, ktoré môžu podľa niektorých predstavovať piliere moderného liberalizmu, možno diskutovať, keď budú definované. Definícia daných znakov ale bude mimoriadne problematická. Zo všeobecných výkladov liberalizmu totiž narazíme na definície a pojmy, ktoré sú pod priamou ochranou Ústavy SR.

Ich zákaz bude narážať na slobodu prejavu, myslenia či iných základných ľudských práv a slobôd, rovnako chránených Ústavou SR. Samostatná kategória by bola možná diskriminácia, ktorá by sa jednoducho nedala rozumne právne odôvodniť. Aj v prípade, ak by sa našla ústavná väčšina zákonodarcov, ktorí by presadili požadovanú zmenu Ústavy SR, ťažko si predstaviť súlad s inými článkami, ktoré upravujú ľudské práva a slobody.

Zmena Ústavy SR v tomto duchu teda môže predstavovať vážny problém. Nemusí ísť len o nedostatok hlasov na prijatie ústavnej zmeny, nakoľko strana KDH, takéto zásahy nevylúčila. Práve prípadný rozpor novoprijatých zmien s už platnými článkami Ústavy SR by predstavoval vážnu právnu dilemu, ktoré články vlastne platia.

Milan Majerský. Foto: Lukáš Mužla/TASR

Ak by nastal takýto nesúlad, nemal by ho kto posudzovať. Ústavný súd totiž od januára 2021 nemôže podľa ústavného zákona z dielne bývalej ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej posudzovať súlad ústavného zákona s Ústavou SR. V praxi by sa tak naplno pretavilo negatívum pomerne sporného zásahu do právomocí Ústavného súdu.

Ochranu poskytujú aj európske súdy

Základné ľudské práva a slobody ale nie sú upravené iba v Ústave SR, ale aj v iných európskych či medzinárodných dohovoroch, ktorými je Slovenská republika viazaná. Od Paktov OSN cez Európsky dohovor o ľudských právach a základných slobodách sú občania chránení aj na vyššej ako vnútroštátnej úrovni.

Nemožno pochybovať, že prijaté ustanovenia zakazujúce či už liberalizmus alebo jeho prvky by boli predmetom prieskumu medzinárodných súdov, akým sú napríklad Európsky súd pre ľudské práva alebo Súdny dvor EÚ. A rovnako bezpochyby možno tvrdiť, že dané spory by Slovenská republika prehrala, pretože by súdy konštatovali porušenie článkov medzinárodných dohovorov upravujúcich ľudské práva, zákaz diskriminácie či iných právnych predpisov Európskej únie.

Ako príklad možno uviesť povinnosť Poľska legalizovať občianske zväzky párov rovnakého pohlavia po rozhodnutiach ESĽP. Súd uviedol, že Poľsko absenciou danej úpravy porušilo čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach a je povinné uznať a uplatňovať ochranu párov rovnakého pohlavia. Zväzky párov rovnakého pohlavia pritom patria medzi nosné témy moderného liberalizmu vyžadované jeho stúpencami ako naplnenie potreby tolerancie.

Liberálne prostredie má problematické požiadavky

Pri legislatívnych zmenách vyžadovaných liberálnym spektrom pritom jednoznačne možno nájsť aj témy, ktoré popierajú základné biologické fakty alebo právne normy. Úradné zmeny pohlavia bez potreby fyzických zmien, prítomnosť transrodových ľudí v športe alebo nekonečné možnosti pohlaví a s nimi súvisiace právne následky a povinnosti predstavujú problém, kde realita a jej zákonitosti jednoducho nemôžu konkurovať predstavivosti jednotlivcov.

Nové trestné činy v podobe definícií hanobenia rodu či formy znásilnenia, pri ktorých sa muž nemá šancu vyviniť alebo ich nie je možné objektívne dokázať, právne postihovanie takzvaného „hate speech“ alebo zavádzanie nových foriem extrémizmu spočívajúcich iba v tom, že človek odmietne uznať inú osobu vydávajúcu sa za zviera alebo abstraktný pojem či predmet predstavujú vážne zásahy do systému práva a slobôd jednotlivcov.

Takéto špecifické prípady však nemožno označiť za liberalizmus ako celok. Ide skôr o jeho moderné až extrémne prvky, ktoré vyplývajú aj z rozširujúcej sa benevolentnej praxe medzinárodných súdov v oblasti ľudských práv sexuálnych menšín.

Zrejme najvhodnejšie vyhlásenie Roberta Fica komentoval poslanec Smeru Tibor Gašpar, keď povedal, že sú to len slová, ktoré treba vnímať v kontexte atentátu na predsedu vlády. Že ide iba o politické vyhlásenie obete trestného činu, ktorej videnie sveta môže byť skreslené následkami zranení.

Slovenská republika je už dnes chránená pred akoukoľvek ideológiou. Hneď v prvej vete Ústavy SR. Treba totiž rozoznávať istú dominanciu na sociálnych sieťach či v mediálnom prostredí a právne postavenie predstaviteľov danej skupiny. Mediálne požiadavky totiž nie sú to isté čo právny nárok.

Z hľadiska právnej úpravy je veľmi nepravdepodobné, ba priam až nemožné ukotviť také ústavné zmeny, ktoré by boli v súlade s modernými pravidlami právneho štátu a zároveň predstavovali reálne potlačenie liberálnej ideológie. A história nás opakovane naučila, že práve zákazy priťahujú väčšie množstvo podporovateľov čohokoľvek, čo štát nepovažuje za vhodné.