Duhan: Noví konzervatívci ponúkajú živelný protiútok proti establišmentu

Kapitulovali taktiež v kultúrnych vojnách a dali priechod woke ideológii, a to aj v inštitúciách, ktoré mali pod kontrolou, ako sú napríklad armáda, školy, polícia. V armáde to boli napríklad kvóty na pohlavie a rasu, čo sú absurdné veci za vlády konzervatívcov. Presadzovali klimatickú politiku ako príkladná zelená strana. A tiež neboli schopní prísť so žiadnou ucelenou hospodárskou politikou. Jediná stratégia, ktorá dávala zmysel, čo bol Levelling up, s ktorým Johnson vyhral voľby v roku 2019, zostala na papieri.

Na poslednej ideovej konferencii toryovcov Sunak veľmi príznačne ohlásil zrušenie výstavby vysokorýchlostnej železnice na sever, čo mala byť chrbtová kosť Levelling up-u, a pochválil sa tým, že chce zakázať fajčenie, čo je úplne príznačné pre to, ako sa Konzervatívna strana vyvinula a ako na konci dňa nad ňou „visela“ nepríjemná otázka, čie záujmy vlastne obhajuje. Výsledkom je, že jej ubudla oproti roku 2019 polovica hlasov, že klesli z trinásť na šesť a pol milióna hlasov. Pričom ich volilo len jadro tých starších, bohatších voličov.

Takže neukázali silu ľavice, ale slabosť konzervatívcov?

Čo sa týka labouristov, tak áno, je to rekordný počet kresiel, v tomto zmysle vyhrali. Ale v absolútnych číslach získali menej hlasov ako Corbyn v roku 2019. Navyše, keď sa spočítajú zisky Konzervatívnej strany a Reform party, tak tie získali dohromady viac hlasov než labouristi. Preto nevidím žiaden veľký dopyt po progresívnej ľavici alebo nejakú červenú vlnu. Skôr je ten výsledok odrazom prepadu a rozkladu toryovcov.

Aké trendy ukazuje výsledok Národného združenia Marie Le Penovej?

Vo Francúzsku vyhrala ľavica len vďaka aliancii s Macronom. Ale zase v absolútnych číslach vyhralo Národné združenie, ktoré získalo 37 percent hlasov, pričom v posledných voľbách v roku 2022 to bolo sedemnásť percent. Je vidieť, že dopyt po ich programe je veľký. Pritom to treba zasadiť do rámca, teda že Národné združenie je extrémne démonizovaná strana. Vystavali okolo nej sanitárny kordón, no aj napriek tomu výsledky ukazujú, že sa stáva hegemónom pravice. Sanitárny kordón sa rozpadá, republikáni sú nalomení k spolupráci s nimi, aj keď to pre tieto voľby úplne nevyšlo.

Národné združenie však jednoznačne prebralo pozíciu hegemóna pravice a hlavne je na ich strane momentum. A to preto, že hlavné dôvody, prečo rastie, teda nezvládnutá imigrácia a následky, ktoré sú s tým spojené a rast životných nákladov v dôsledku zavádzania Green Dealu, zostávajú a ešte budú silnieť. Macron s ľavicou či bez nej s tým totiž nič neurobí. Naopak, pre nich sú to kľúčové politiky, čo znamená, že Národné združenie bude pravdepodobne ďalej silnieť.

Aký je teda rozdiel medzi novými a starými konzervatívcami?

V každej krajine je to trochu iné, špecifické, ale v obecnej rovine to, čomu vravím starí konzervatívci, sú tí liberálne konzervatívni, tí noví sú to, čomu sa hovorí národní konzervatívci. Tu už vidno prvý rozdiel a to je vzťah k liberalizmu. Starí vychádzajú z liberálne-konzervatívnej fúzie, ide o spojenie liberalizmu a konzervativizmu, ale tí noví liberalizmus v zásade odmietajú. Naopak, štiepenie, ktoré sa tí starí snažia spojiť, vidia ako hlavný politický stret dneška.

Ďalej by som zmienil tri veci. Po prvé, je to postoj k establišmentu, všeobecne k spoločenskému poriadku. Starí konzervatívci sú naučení, že konzervativizmus znamená umiernenosť, obhajobu poriadku a vlastne sa radi považujú za súčasť establišmentu, lebo to je konzervatívne uvažovanie. No neuvedomujú si, že konzervujú ľavicovo liberálny poriadok. Tí noví vidia, že ľavicový dlhý pochod inštitúciami je hotová vec. Preto odmietajú konzervovať liberálny status quo a idú proti základným inštinktom konzervatívcov, ktorým je byť umiernený, a snažia sa zmeniť súčasný poriadok. Ich konzervativizmus je vlastne kontrakultúra.

Druhá vec?

Ochota viesť kultúrne vojny. Pre starých konzervatívcov je to toxická téma odťahujúca od dôležitých vecí, ktorou je spravidla ekonomika. Preto to zľahčujú alebo sa týchto tém boja, alebo sa v nich poddali. Naopak, pre nových konzervatívcov je to ústredná téma. Vracajú sa k pôvodnej konzervatívnej téze, ktorou je, že politika je produkt kultúry. Že je to boj o charakter spoločnosti.

V tretej ekonomickej rovine noví konzervatívci odmietajú voľnotrhový dogmatizmus, neoliberalizmus v prospech viac pragmatickej, paternalistickej politiky, ktorá nie je až tak ideologická ohľadne role trhu. Najvyššie hľadisko pre nich nie je voľný trh, ale národný záujem. Starí konzervatívci majú, naopak, tradičný liberálny prístup k ekonomike.

Prečo v Európe sledujeme nárast nových konzervatívcov?

Lebo súčasný západný establišment hodnotovo ani ekonomicky neobhajuje čoraz väčšie segmenty populácie, ale naopak, ohrozuje ich blahobyt, ich ekonomický výhľad do budúcnosti a opovrhuje ich kultúrnymi hodnotami a identitami. Preto je tu obrovský dopyt po niekom, kto týchto ľudí zastúpi a noví konzervatívci to pochopili.

Ich elektorát je iný než ten, aký volil konzervatívcov kedysi. Noví konzervatívci sú schopní osloviť to, čomu sa v angličtine hovorí working class, pracujúcu triedu, ktorá predtým volila skôr ľavicu. Tá ich prestala obhajovať, a preto noví konzervatívci preberajú týchto voličov. Zároveň sú schopní osloviť zvyšok „konzervatívnej buržoázie“, ktorá tu ostala.

Noví konzervatívci obhajujú tieto segmenty spoločnosti a ponúkajú živelný protiútok proti establišmentu, nie len taký moderovaný, organizovaný ústup ako starí konzervatívci. To, či sa im to podarí, až sa dostanú k moci, je druhá vec. Či ich to nezomelie, to sa ešte len uvidí. Ale myslím si, že sa to všeobecne posúva, čoho príkladom je zmena Republikánskej strany v Amerike, kde sa zo starej plutokratickej Bushovej strany stáva skutočne národno-konzervatívna strana, ktorá je schopná oslovovať aj working class. Nejaké úspechy sa už dajú vidieť, a preto som celkom optimistický a myslím si, že tento smer má budúcnosť. Aj keď nie v každej krajine sa to podarí. Budú aj takí ako (český premiér) Peter Fiala, ktorí akosi odpadnú.

Aj keď u nás to veľmi nevidno, v západnej Európe nastáva posun aj medzi mladými ľuďmi, ktorí čoraz viac inklinujú k pravici. Ako je to možné?

Aby sme boli korektní, tak treba povedať, že na Západe stále volí mnoho mladých progresívcov, keďže taký je duch doby, taká je kultúra, tak je nastavené vzdelávanie. Ale je pravda, že trendy sa začínajú obracať a nová pravica, ktorá priamo cieli na mladých, medzi nimi začína rásť a rozbíja nepísané očakávanie, že mladí budú voliť automaticky progresívcov a konzervativizmus je vec starých.

Toto nabúrava príbeh Národného združenia vo Francúzsku, kde tridsať až štyridsať percent mladých volí lepenovcov, čo je viac ako v prípade vyšších vekových kategórií, kde podiel skôr klesá. To isté sa deje v Taliansku, kde dokáže oslovovať mladých Meloniová a Salvini, v Španielsku je to zasa strana Vox. Aj Trump naberá mladých voličov naproti všetkým predpokladom.

Vidno, že to nie je len o veku, že neplatí, čo sa hovorilo o Bardellovi, že je mladý, a preto dokáže prilákať mladých voličov, keďže aj Trump je schopný zvyšovať podiel medzi mladými. V Británii taktiež podľa viacerých prieskumov predbehol medzi mladými konzervatívcov Farage.

Prečo sa to deje?

Za mňa je tým dôvodom to, že progresivizmus neponúka ružovú budúcnosť. Znova, v ekonomickej rovine je to nárast životných nákladov kvôli zeleným politikám, nedostupné bývanie, čo je notorická téma na Západe, obmedzovanie osobnej mobility, celkový nárast nerovnosti, čo sa navyše skupinám, ktoré tým najviac trpia, vykladá ako niečo, čo sa inak nedá alebo čo je žiaduce, aby sme tu za sto rokov nezhoreli.

Na politickej rovine je to kontinuálne oslabovanie národného štátu a demokracie v prospech technokratizmu, expertného riadenia, roly súdov, prenášania kompetencií na nadnárodné organizácie. A na spoločenskej úrovni, a to je zrejme to najdôležitejšie, je to nekončiaca masová migrácia, multikulturalizmus, čo spolu môže viesť k pocitu cudzinca vo vlastnej krajine.

Taktiež je to posudzovanie človeka na základe príslušnosti k rase, pohlaviu, sexuálnej menšine, a nie na základe jeho schopností, obmedzovanie slobody slova a menej boja s dezinformáciami, nekonečné oslavovanie diverzity a každého mysliteľného extrému a, naopak, démonizácia tradičných európskych kolektívnych a individuálnych identít a patriotizmu vôbec.

A tu si treba uvedomiť, že mladá generácia na Západe je tomu vystavená najviac. Od škôl dostáva poriadne dávky progresivizmu, nastupuje do práce vo veľkých korporáciách a tam dostáva školenia z diverzity. No a k tomu všetkému, v ekonomickej rovine budú financovať nekonečný príliv migrantov a platiť obrovský segment starnúcich boomerov, ktorí z ich pohľadu krajinu len zadlžili a žili na ich úkor.

Skrátka, ich perspektíva je zlá, oni sú tým najviac ohrození a, vďakabohu, niektorým z nich sa to nepáči a u časti mladých je dopyt po konzervatívcoch, ktorí napádajú progresívny status quo a chcú to zmeniť.

Prečo sa to v Česku i na Slovenku nedeje a mladí voliči inklinujú hlavne k progresívnym stranám?

Situácia tu je totiž trochu iná. My jednoducho mnoho vecí, ktoré som popísal pred chvíľou, ešte nemáme tak silne prítomné, zvlášť tých z tej kultúrnej oblasti. Ale v podstate len za západom zaostávame. No myslím si, že aj u nás je priestor pre národno-konzervatívnu stranu. Vidíme, že trebárs v Maďarsku taká je a taktiež má relatívne veľkú podporu medzi mladými. Mládežnícka organizácia Fideszu má azda desiatky tisíc členov.

Hovoríte o náraste konzervatívcov, ale otázka je, či to, o čom sa rozprávame, sú skutočne konzervatívci. Napríklad poslanci Národného združenia nedávno hlasovali za vloženie práva na potrat do ústavy. Ide teda skutočne o nárast konzervatívcov alebo je to skôr nárast antiprogresívcov, ktorých spája najmä odpor voči migrácii?

V prípade Národného združenia si myslím, že išlo o taktickú voľbu vzhľadom na to, že právo na potrat má vo francúzskej spoločnosti pravdepodobne silnú podporu. Preto nechceli napríklad popri migrácii otvárať ďalší front, na ktorom by ich mohol mainstream ostreľovať. Marine Le Penová to napokon označila za lacné politické gesto, čo aj bolo. V prípade potratu to asi bude závisieť od konkrétnej krajiny.

Nejde však len o práva nenarodených, to isté by zrejme platilo aj v prípade manželstiev homosexuálov a ďalších témach, ktoré sú pre konzervatívcov dôležité.  

Myslím, že aj tu to závisí od konkrétnej krajiny. Niečo iné je Amerika, niečo iné Francúzsko, niečo iné zasa Česko alebo Slovensko. V Česku by bol napríklad boj proti potratom politickou samovraždou. V Poľsku to môže byť úplne naopak. Závisí to od priorít v tej-ktorej krajine. Ale je pravda, že z hľadiska národného konzervativizmu potraty alebo manželstvá homosexuálov nie sú úplne kľúčovou témou, tou je skôr imigrácia.

Téza, že migrácia je prospešná, že sa nedá zastaviť, že je to prirodzená vec, že tí, ktorí sem prídu, sa nemusia asimilovať, sú tak silne zakorenené piliere ľavicovo-liberálneho poriadku, že boj s tým si žiada hlavný diel politického kapitálu. A ešte to bude veľký boj, pretože aby sa mohlo s migráciou niečo urobiť, to si vyžaduje veľké zmeny. To, čo navrhuje Národné združenie, si vyžaduje aj zmeny ústavy. Okrem toho celé národne-konzervatívne hnutie je relatívne nové, v rámci neho existujú rôzne smery, pre niekoho je to dôležité, pro iného menej. Ale zároveň si myslím, že by sa nenašiel žiadny národný konzervatívec, ktorý by navrhoval povýšenie potratu na ústavné právo.

Takže je to nárast konzervativizmu alebo antiprogresivizmu?

Zrejme to bude kumulácia týchto dvoch procesov. Progresivizmus je v jadre zmutované dieťa liberalizmu a klasický liberalizmus mu nie je schopný vzdorovať. Každý, kto si to uvedomil a prešiel na konzervatívnu stranu a chce zvrátiť dominanciu progresivizmu, by mal byť vítaný, aj keď napríklad vždy nespĺňa kolónky správneho konzervatívca. Myslím si, že na nejaké meranie toho, kto je ten správny konzervatívec, dnes už nie je čas.

Situácia so zavedením práva na potrat do ústavy poukázala aj na iný možný problém nových konzervatívcov. Lepenovci boli totiž najprv proti zavedeniu práva na potrat do ústavy, potom však podľahli tlaku médií a obetovali túto tému tomu, aby sa posunuli do stredu. Mne sa zdá, že to je podobný koncept ako ten, ktorý ste popísali u toryovcov, ktorí tiež mali príťažlivý program, no nakoniec ich mainstream odtiahol niekam, kde vôbec nechceli byť. Neobávate sa toho, že toto sa môže stať aj silám, ktoré nazývate noví konzervatívci.

Rozhodne to tak môže dopadnúť a obávam sa toho. Ako skončí Národné združenie, ak sa niekedy dostane k moci, to sa uvidí. Táto obava je však na mieste, lebo tlak liberálneho establišmentu je veľký. Nie je to len politický, ale aj mediálny a kultúrny tlak. Cieľ národných konzervatívcov je aspoň čiastočná zmena základnej spoločenskej paradigmy, a to nie je jednoduché. Omnoho ľahšie je to hodiť za hlavu a pohybovať sa v mantineloch, ktoré tu sú vytýčené, ako sa to stalo napríklad českému premiérovi (Petrovi Fialovi). Je to skrátka boj, ktorý nejako môže, ale aj nemusí dopadnúť.

Vy ste v tomto smere skôr optimista alebo pesimista?

Myslím si, že to dopadne dobre.

Prečo?

Nemám pre to úplne exaktné vysvetlenie. Európa či celý Západ si prechádza fázami úpadku a vzopätia a verím, že z tohto progresívneho marazmu, v ktorom teraz je, sa dostane. Úprimne povedané, v tejto chvíli je to skôr viera.

Vidíte v tom, čo sa odohrávalo na Západe v posledných rokoch nejaké ponaučenie aj pre náš stredoeurópsky priestor?

Vidím v tom dve ponaučenia. Po prvé brániť prenikaniu progresívcov do inštitúcií. Aj keď to je už dnes do istej miery prehraný boj, ale stále sa to dá zvrátiť. A druhá vec je, nedopustiť, aby sa z našich štátov stali krajiny s masovou imigráciou, lebo to je nezvratné. Demografická a kultúrna premena západných krajín je nezvratná a teraz sa to už dá len nejakým spôsobom moderovať.

Takže podľa vás štáty ako Francúzsko či Veľká Británia nevyhnutne spejú k zmene kultúry?

Nemyslím si, že úplne neodvratne, ale zároveň je nepochybné, že už sa to deje. Ako to dopadne, je ešte otvorené. Ale tí ľudia tam už jednoducho sú. To je rozdiel oproti akýmkoľvek iným politikám, ako sú napríklad Green Deal alebo dane. To všetko sa dá zmeniť, dane znížiť, zvýšiť, zákony zrušiť, zaviesť, ale keď tam už tí ľudia sú, tak tam ostanú. To sa ťažko mení a pokiaľ nemá prísť k väčšej kultúrnej transformácii, tak tieto krajiny budú musieť omnoho viac tlačiť na asimiláciu. To, či toho budú schopní, sa ešte uvidí.

Andrej Duhan (36)

Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Karlovej, je autorom knihy Konzervativní revoluce (Books & Pipes, 2022). Spolu s Kateřinou Lomičovou moderuje podcast Notorické konzervy.