Staršia generácia katolíkov mala tendenciu kapitulovať, u mladých vidíme opačný trend

Na Bratislavských Hanusovych dňoch ste hovorili o protichodných typoch reakcií, ktoré majú katolíci pri strete so sekulárnym prostredím vo verejnom priestore. Jednou je kapitulácia, teda vzdanie sa a skrývanie svojho náboženského presvedčenia. Druhou protichodnou je boj, teda považovanie sekularizmu za protivníka, ktorého treba poraziť za každú cenu. Tvrdíte pritom, že medzi kapitulantmi a bojovníkmi je generačný rozdiel. Bojovníci pochádzajú skôr z mladšej generácie a kapitulanti sú skôr starší. Prečo je to tak?

Áno, to je skvelá otázka. Myslím, že svoju odpoveď budem musieť obmedziť len na americký kontext. Počas svojej návštevy na Slovensku som mal možnosť dozvedieť sa, aká je história a politický kontext tu na Slovensku a zdá sa mi, že sú tu naozaj zaujímavé rozdiely. Nie som si teda istý, či sa moja odpoveď dá preložiť do vášho kontextu. Ale minimálne v americkom kontexte platí, že staršia generácia vyrastala v čase hlbokého optimizmu. Zažili obdobie najväčšieho hospodárskeho rozmachu v dejinách, pričom počas ich mladosti rástli ich ašpirácie a sny a dialo sa mnoho kultúrnych zmien.

Keď bol prezidentom John F. Kennedy, používali dokonca výrazy ako Kamelot [hrad, ktorý bol podľa legendy sídlom kráľa Artuša a jeho verných rytierov, pozn. red.]. Je to taká romantická vízia toho, ako sa veci mali a ako sa vyvíjali. Napriek studenej vojne existoval tento dosť rozšírený radikálny optimizmus. Dostali sme sa na Mesiac. A keď sa nám podarilo dostať na Mesiac, čo by sme nemohli urobiť?

Dnes, naopak, žijeme v dobe pesimizmu, keď pristátie na Mesiaci vnímame ako dávnu históriu. Nepozreli sme sa tam 50 rokov.

Áno, presne tak. Myslím si, že optimizmus, ktorý charakterizoval mladosť staršej generácie, keď sa preniesol do náboženského kontextu, sa často pretavil do toho, čo nazývam pokušením kapitulovať akousi priateľskou formou. Pretavilo sa to do pocitu, sekulárna kultúra je na vzostupe a prináša veľa zmien. Katolícka kultúra je však stále živá, najmä v americkom kontexte. Dovtedy bol katolicizmus v getách, medzi prisťahovaleckými komunitami, ktoré sa nachádzali v ohnisku chudoby a vo verejnej sfére neprinášali žiadne veľké zmeny.

A potom sa zrazu v podstate dostali na výslnie. Možnosť, že by bol za prezidenta zvolený katolík, ako to bolo v prípade Johna F. Kennedyho, bola v predchádzajúcich generáciách nemysliteľná. Katolícka kultúra a svetský svet pre vtedajších katolíkov nepatrili do vzájomného vzťahu. Myslím si ale, že z pohľadu mladšej generácie sa optimizmus, ktorý bol taký charakteristický pre staršiu generáciu, teraz javí ako naivita. Akoby sa pozerali na svet cez ružové okuliare.

Pokušenie k priateľskej kapitulácii pritom považujem za istý druh naivity, ktorá predpokladá, že sporné body sa ľahko zamlčia, často sa zveličujú a tak ďalej. Pre mladšiu generáciu bojovníkov, ako ste ich nazvali, ja som ich pôvodne nazval zabijakmi, je pokušenie presne opačné. Nevnímajú svetskú spoločnosť ako priateľa, ale ako nepriateľa.

Chcú za každú cenu vniesť do diskusie náboženský argument.

Áno. Možno si dokonca myslia, že ak prezentujú argument, ktorý nie je vyslovene katolícky, tak robia niečo zle. Že skrývajú svoju vieru. U staršej generácie bolo pokušením bagatelizovať rozdiely medzi katolíckym a svetským. Myslím si, že pre mladšiu generáciu je pokušením tieto rozdiely vyzdvihnúť, vziať legitímny rozdiel a naozaj sa naň zamerať. Pre mladšiu generáciu, aspoň v USA, existuje pokušenie, že ak mám dva argumenty, ktoré môžem uviesť, z ktorých jeden je len racionálny argument a druhý je argument založený výslovne na mojej katolíckej viere, potom by som mal uviesť tento. Že jednoducho musím dať svojim nepriateľom najavo, že som katolík, som tu a musíte sa so mnou vysporiadať.

Pokiaľ naozaj ide o trend medzi mladými americkými katolíkmi, vytvára to predpoklad, že v budúcnosti bude veľmi ťažké viesť nejakú rozumnú diskusiu.

Myslím, že ak chcete poukázať na niečo, čo je konkrétne a charakteristické pre to, čo vidím ako trend v súčasnej kultúre, tak ide o fenomén, ktorý sa v radikálnej progresívnej ideologickej ľavici prejavuje ako kultúra rušenia – cancel culture. Kultúra je o tom, že ak považujeme niečo za zlé, tak to hanobíme, a ak niečo považujeme za dobré, tak to ctíme. Čo je ale na cancel culture jedinečné a veľmi zradné, je to, že posúva škálu diskurzu. V zdravšom type kultúry, či už náboženskej alebo nie, sa praktika hanobenia zlého a ctenia dobrého uskutočňuje na základe škály racionality. Ľudia budú schopní jasne a zrozumiteľne zdôvodniť, prečo je toto zlé a toto dobré. Ale v poslednom čase, najmä v súvislosti s cancel culture, sa škála vyjadrovania praktík hanobenia presunula zo škály racionality do škály obyčajnej rétoriky.

Progresívna ideologická ľavica, aspoň v Spojených štátoch, nemá záujem uvádzať argumenty. Nemajú záujem počúvať argumenty. Nemajú záujem o zdôvodnenú racionálnu diskusiu. To, čo ich zaujíma, je očierňovanie ľudí, ktorých považujú za zlých. Robia to prostredníctvom rétoriky, ktorá zabraňuje diskusii. V USA, ak niekoho nazvete rasistom, ak niekoho nazvete bigotným, ak niekoho nazvete nacistom, tak sa jednoducho konverzácia končí. Toto robia už nejaký čas a robia to aj naďalej a v čoraz väčšom počte. Potom je pre mňa naozaj znepokojujúce, a vy ste na to narážali, to čo teraz vidíme v prípade konzervatívnej pravice. Čoraz viac ľudí v podstate hovorí, že budeme robiť to isté, ale na druhej strane.

Chcú kopírovať to, čo považujú za cestu k víťazstvu.

Niekedy to vyjadrujú tak, že ak máme hrať túto hru, tak by sme mali radšej vyhrať. Ale myslím si, že tento druh logiky prehliada to, čo je skutočne dôležité – skutočnosť, že ak ako konzervatívci robíme to isté, znižujeme sa na úroveň progresívcov. Dovoľujeme im, aby formovali nielen to, o čom sa diskutuje, ale aj spôsob, akým medzi sebou komunikujeme na politickej úrovni. V skutočnosti musíme byť lepší. Musíme byť lepší ako oni. A súčasťou toho je odmietnuť znížiť sa na úroveň subracionálneho, odmietnuť znížiť sa na úroveň obyčajného rétorického očierňovania svojich oponentov a vždy trvať na tom, že dobré dôvody pre to, čomu veríme, dobré dôvody pre to, čo presadzujeme, dobré dôvody pre to, na čom trváme a čo je smer, ktorým by sa mala uberať naša kultúra, naša spoločnosť a naša politika. Pre mňa je skľučujúce to, že v súčasnej sfére vidím čoraz viac mladých ľudí, ktorí sa radikalizujú úplne rovnakým spôsobom na oboch koncoch spektra.

Aká je úloha cirkvi v tejto situácii? Pomáha cirkev skutočne pri zmierňovaní celého tohto problému?

Áno, určite. Katolícky filozof 20. storočia Jacques Maritain raz použil túto metaforu na ilustráciu vzťahu medzi vierou a rozumom. Ale myslím si, že to môže byť aj naozaj dobrá metafora pre vzťah medzi katolicizmom a širšou spoločnosťou, a dokonca aj sekulárnou spoločnosťou. Povedal: pozrite sa, maják, to je tá stavba, ktorá je postavená na pobreží, ale sedí pevne na skale. Majáku nehrozí, že sa pohne, nehrozí, že sa zrúti. Neohrozujú ho vlny na mori. Je stabilný a bezpečný. Zo svojej pozície stability a bezpečia potom vyžaruje toto svetlo do temnoty vôd. Lode, ktoré sa plavia po mori, vidia, ktoré časti vody maják osvetľuje. Vedia, že tie časti vôd, to sú plytčiny, to sú útesy, to sú skalnaté úseky, ak sa budeme plaviť, narazíme na plytčinu, rozbijeme sa, potopíme sa. A tak loď vidí svetlo, ktoré vrhá maják, a môže odplávať ďalej. Môže vedieť, že je to nebezpečné. Týmto smerom nemôžem ísť.

Pre Maritaina je maják viera a loď rozum. V našom súčasnom kontexte by sme však mohli povedať, že majákom je katolicizmus a loďou je širšia spoločnosť. Úlohou katolíckej cirkvi a jednotlivých katolíkov vo verejnej sfére je vždy z pozície istoty a dôvery svietiť na to, čo sú to omyly. Pozrite, ak sa vydáte smerom k civilným zväzkom a homosexuálnym manželstvám, ak sa vydáte smerom k eutanázii, ak sa vydáte smerom k potratom, ak sa vydáte smerom k transgenderizmu a ideológii a agende LGBTQ, stroskotáme, pretože v týchto vodách sa nedá plaviť.

Ďalšia vec, ktorá sa mi na tejto metafore veľmi páči, je, že svetlo sa tak často spája s rozumom, s jasnosťou. Našou úlohou vo verejnej sfére nie je len poraziť progresívnych ideológov v ich vlastnej hre. Našou úlohou je skutočne osvetľovať temnotu. Čo je temnota? Temnota je nevedomosť, temnota je omyl. Katolícki a ešte viac všeobecne konzervatívni myslitelia sú teda povolaní prinášať svetlo.

Philip-Neri Reese. Zdroj: Pontificia Università di San Tommaso d’Aquino

Darí sa však cirkvi toto svetlo prinášať? Napríklad americký konzervatívny židovský intelektuál Dennis Prager upozorňuje, že kresťanské cirkvi aj denominácie judaizmu boli počas posledných 200 rokov od francúzskej revolúcie viac ovplyvnené politickými ideológiami, než ony samé politický diskurz ovplyvňovali. Teda že cirkev bola viac objektom než subjektom dejín.

Myslím si, že tak ako vo všetkom, aj tu musíme rozlišovať medzi cirkvou a tým, o čom skutočne je, čo cirkev skutočne učí jednotlivých členov cirkvi, aj keď sú to členovia s veľkou mocou a vplyvom, ako napríklad biskupi. Pretože tak to bolo vždy. Pozrite sa na počiatky cirkvi a Nicejský koncil v Konštantínopole. Mali ste biskupov v cirkvi, kňazov v cirkvi, významné intelektuálne osobnosti v cirkvi, ktoré vtedy hlásali ariánsku herézu. Predstavte si, že by ste sa ako konzervatívny mysliteľ a kresťan vtedy obzreli okolo seba a povedali by ste si: no počkať, je cirkev na túto úlohu pripravená? Pretože keď sa pozriem tam a tam, vidím ariánskych biskupov a ariánskych kňazov. Niekedy to dokonca môže vyzerať, že sú vo väčšine.

A predsa Duch Svätý vždy chráni cirkev, vždy vedie cirkev. Čo sa stalo? Nuž, Nicejský koncil, Konštantínopolský koncil a pravda o Ježišovi Kristovi bola vyhlásená, definovaná a vyučovaná. Aby sme to preniesli do modernejšej, súčasnej sféry, môžete vidieť akúsi paralelu. Nie na úrovni dogmy, ale pozrite sa na sociálne encykliky Leva XIII., kde sa mimoriadne jasne vyjadril o chybách komunizmu. Takisto veľmi jasne kritizoval excesy kapitalizmu. Pozrime sa na pápeža Pavla VI. keď vydal Humanae vitae, drvivá väčšina katolíckych teológov mu odporúčala, že nie, treba povedať, že antikoncepcia je v poriadku. A predsa je tam Duch Svätý. Duch Svätý stráži a chráni cirkev. A tak cirkev prostredníctvom Pavla VI. a Humanae vitae jednoducho jasne povedala nie, antikoncepcia je nesprávna, bodka.

Čo má v takejto situácii robiť katolík, ktorý má pocit, že pozoruje chaos?

Vo chvíľach, keď sa zdá, že väčšina členov cirkvi neobhajuje pravdu, neobhajuje vieru, môžeme ako katolíci dôverovať, že Duch Svätý bude cirkev viesť, strážiť a chrániť tak, aby oficiálne učenie bolo vždy spoľahlivé. To, čo dnes ako katolíci musíme robiť, je len vždy zostať zakorenení v tom, aké bolo vždy tradičné učenie cirkvi a ako si vykladať súčasné dokumenty, súčasné učenie v kontinuite s tým, čo cirkev vždy učila. Chápeme, že vždy bude dochádzať k vývoju a opätovnému formulovaniu viery vo svetle nových okolností. Cirkev je však vždy pripravená na túto úlohu, pretože Duch Svätý, Boh je vždy pripravený na túto úlohu. Ľudia, ktorí zlyhávajú, sme často my. A tak úlohou mysliaceho katolíka v súčasnej kultúre je naozaj venovať čas štúdiu, pozrieť sa na to, aké bolo vždy učenie cirkvi, ako treba čítať súčasné dokumenty a súčasné otázky vo svetle stálej tradície, pretože jediné, čím si môžeme byť istí, je, že Boh si nikdy neprotirečí.  

Skutočne si Boh nikdy neprotirečí? Je to jedna z hlavných diskusií od vzniku kresťanstva a jadro Markionovej herézy, podľa ktorej bol starozákonný a novozákonný Boh odlišný. Neprotirečia si Starý a Nový zákon?

Nie, ale je to rozumná otázka a pekná otázka v kontexte tohto rozhovoru, pretože je to ďalší druh prípadovej štúdie o tom, že existujú rôzne spôsoby, ako môžu ľudia pristupovať k Písmu. Otcovia cirkvi, veľkí patristickí myslitelia, ktorí boli takí dôležití pre ortodoxné kresťanské sebapochopenie, vždy čítali Písmo tak, že čítali Starý zákon vo svetle Nového zákona. Neviem, či to platí aj o kostoloch tu na Slovensku, ale v rôznych oblastiach Európy bolo pomerne bežnou praxou stavať kostoly tak, že na jednej strane kostola boli vitráže Starého zákona a na druhej strane kostola boli vitráže Nového zákona. Keďže kostol by bol orientovaný na východ, aby svetlo prichádzalo cez okná Nového zákona a osvetľovalo okná Starého zákona, takže správnou biblickou hermeneutikou je ich čítanie v kontexte.

Ak chcete len jednu veľmi jednoduchú biblickú pasáž, ktorá nám dáva dobrý dôvod myslieť si, že je to pravda, tak je to tá, v ktorej sám Ježiš Kristus hovorí svojim apoštolom a zástupom: „Neprišiel som zrušiť zákon, ale naplniť ho.“ Takže ortodoxné kresťanské chápanie na rozdiel od Markióna a markionistov hovorí: každý výklad Písma, na základe ktorého to, čo tam Ježiš hovorí, vychádza ako nepravdivé, je zlý výklad Písma. Znamená to teraz, že je to vždy jednoduché? Nie. V Biblii sú ťažké pasáže. V Biblii sú temné pasáže. O tom vlastne dosť písal pápež Benedikt XVI. – o tom, že kresťania a katolíci musia byť intelektuálne úprimní v tom, že tieto pasáže existujú.

Boh povedal Izraelitom, aby Kanaáncov vyhnali a jednoducho ich zahubili. Čo s tým urobíme? Znovu opakujem, že mi vždy ide o to, aby sme sa vyhýbali extrémom. Jedným extrémom je povedať, že na tieto problematické pasáže jednoducho neexistuje odpoveď. A tak sa vydáte cestou Markióna, však? A poviete, že si jednoducho protirečia. Druhý extrém je predstierať, že odpoveď je jednoduchá a akoby tieto veci neboli skutočnou výzvou pre interpretáciu.

Aké je riešenie?

Cnostnou strednou cestou je pristupovať k nim s pokorou aj s nádejou. Povedať, že nasledujúce pasáže pre nás predstavujú výzvu, ale máme naozaj dobrý dôvod veriť, že existujú riešenia pre otázky, ktoré nastoľujú, že existujú odpovede na problémy, o ktorých hovoríme, a že hlavným činiteľom, ktorý odpovedá na tieto otázky a rieši tieto napätia, nie je žiadny jednotlivý učenec, je to cirkev ako celok.

Snažím sa čo najlepšie interpretovať a vyjadriť, prečo je napríklad pasáž o vyhnanstve a zahubení Kanaáncov a jasné učenie cirkvi, že vražda, úmyselné zabitie nevinného, je vždy zlé – snažím sa vysvetliť, ako sa tieto dve veci dajú v skutočnosti zosúladiť a harmonizovať. Ak sa ukáže, že moja odpoveď nie je dosť dobrá, potom verím, že nakoniec príde niekto iný, kto je múdrejší ako ja, a dá lepšiu odpoveď. Ale človek robí, čo môže, do tej miery, do akej môže. Najlepšou službou, ktorú môžeme poskytnúť, je však vyhnúť sa dvom extrémom.

Keď hovoríme o extrémoch, vráťme sa k téme vzťahu cirkvi a svetskej moci. Počas diskusie na Bratislavských Hanusových dňoch ste aj v tomto ohľade identifikovali dva extrémy. Jeden je cézaropapizmus, kde je cirkev v podstate zjednotená so štátom. Druhý extrém je to, čo sme už spomínali. Je to uzatvorenie viery doma za dverami. Čo považujete za strednú cestu?

Správne chápanie vzťahu medzi cirkvou a štátom vníma, že sú to dve odlišné spoločenstvá s odlišnými cieľmi, na ktoré sú zamerané a na dosiahnutie ktorých sú vytvorené. Ale práve preto, že prirodzené spoločné dobro, ku ktorému je štát prikázaný, a nadprirodzené spoločné dobro, ku ktorému je cirkev prikázaná, sú obe skutočne dobré a Boh je pôvodcom všetkého dobra. Ešte sa vrátim k tomu, že Boh si nikdy neprotirečí. Znamená to, že tieto dve spoločenstvá, tieto dva politické orgány zamerané na rôzne ciele by mali byť napriek ich odlišnosti vždy schopné byť v súlade a byť schopné koordinácie spôsobom, ktorý nikdy neporušuje autonómiu žiadneho z nich.

To sa ľahšie hovorí, ako robí.

Oveľa ľahšie sa to hovorí, ako robí, ale princíp, o ktorom hovorím a ktorý katolíci vymysleli, aby sa vyrovnali s cirkevnými a štátnymi záležitosťami, nie je len ad hoc princíp. Položte si túto otázku, aký je správny spôsob uvažovania o vzťahu medzi rodinou a štátom?

Štát by mal pomáhať rodine, pretože rodina je pre štát dôležitá.

Áno, a preto majú katolíci ústredný princíp sociálneho učenia, ktorý sa nazýva princíp subsidiarity. Tá spočíva v tom, že rodina existuje na jeden účel, štát existuje na iný účel. Oba tieto účely sú však dobré. Obidva tieto účely slúžia rozkvetu ľudských bytostí. Ak je to všetko pravda, potom by dobro rodiny a dobro štátu mali byť koordinovateľné. Mali by to byť veci, ktoré sa dajú zosúladiť bez toho, aby jedna z nich stratila svoju autonómiu. Tak ako by sa štát nemal vmiešavať do vnútorného fungovania rodiny spôsobom, ktorý narúša integritu rodiny, tak by sa ani cirkev nemala vmiešavať do štátu spôsobom, ktorý narúša integritu štátu. A podobne je to aj opačným smerom. Rodina by sa nemala snažiť prisvojiť si úlohy, funkcie a činnosti, ktoré prislúchajú štátu. Tak aj štát by sa nemal snažiť privlastňovať si funkcie a úlohy, ktoré v skutočnosti patria cirkvi. Môžeme teda rozlišovať tieto medziľudské spoločenstvá a určiť, čo je pre každé z nich vhodné a primerané, a potom si stanoviť úlohu harmonizácie bez podriadenosti.

Philip-Neri Reese (39)

je dominikánsky brat z provincie svätého Jozefa a profesor filozofie na Pápežskej univerzite svätého Tomáša (Angelicum) v Ríme. Vedie projekt Tomistického Inštitútu na Angelicu, ktorý sa zameriava na filozofiu a tomistickú tradíciu. Získal licenciát z filozofie na Katolíckej univerzite v Amerike (2015) a doktorát z filozofie na Univerzite Notre Dame (2022). Vo svojom výskume sa zameriava na metafyziku, najmä na myslenie svätého Tomáša Akvinského, a často publikuje v oblastiach ako filozofická antropológia, etika a ekonómia. Je tiež nadšencom klasickej indickej filozofie a členom viacerých filozofických združení.

Philip-Neri Reese. Zdroj: Pontificia Università di San Tommaso d’Aquino