Majster Hykisch tak vlastne ponúka čitateľovi zábavný kvíz, ako z mena postavy odvodiť jej skutočný vzor. Úloha má od postavy k postave rôzne stupne obťažnosti. V „prekladateľovi vari zo všetkých indoeurópskych jazykov“ doktorovi Čatárovi ľahko objavíme už zosnulého ministra kultúry, ak v uvedenej vojenskej hodnosti uberieme dve frčky. Spoluspisovateľka Slávka, ktorá po okupácii roku 1968 ide emigrovať, asi bude Jaroslava Blažková. Pohlavár Bezpečnosti Reicig je pochopiteľne Bedřich Reicin. Ale sú aj obťažnejšie úlohy. Kto je český spisovateľ Aleš Ploužek, s ktorým je Andrej niekedy okolo roku 1967 na študijnom pobyte v Indii? Tipujem Alexeja Pludka. Nestihol som sa na to majstra spýtať.
Línia Andrejovho života sa ťahá od jeho detských liet počas posledných dní prvej česko-slovenskej republiky, cez dospievanie za slovenského štátu, študentské roky v dobách začínajúceho socializmu, k dospelosti a starobe. Spolu s ním zažívame drsné roky päťdesiate, oteplenie rokov šesťdesiatych, okupáciu roku 1968, normalizáciu, pád komunizmu, demokraciu.
Andrej-Anton-Hybeš-Hykisch je o generáciu starší ako recenzent píšuci tieto riadky, ale počnúc rokmi šesťdesiatymi sa opis doby presne zhoduje s tým, čo prežíval i recenzent. Ošiaľ roku 1968, tanky, dezilúzia. Svitanie na demokraciu, sloboda, sklamanie. Je to všetko napísané tak, ako si to čitateľ sám pamätá. Ktosi múdry povedal: Najlepšia kniha je tá, ktorá vám povie to, čo už vlastne viete. Áno, je to o tom, čo sme žili.
A keďže autorove opisy sa zhodujú s našimi vlastnými zážitkami, dôverujeme mu aj vtedy, keď píše o dávnejších obdobiach. Desíme sa pri scéne, keď sa na zhromaždení pedagógov a študentov aklamačne žiada najvyšší trest pre nepriateľov ľudu. Surové eštebácke výsluchy. Tak to bolo.
Ale ako je možné, že to tak bolo? Čudujeme sa, keď šľapky pri bratislavskej Vydrici (tak tam bývali šľapky, kto by to bol povedal) plačú po oznámení Stalinovej smrti. Asi i to tak bolo.
Aj detaily socializmu sedia. Áno, i mne ako chlapcovi rodičia rozprávali, čo robili Husákovi vo väzení. Áno, neskôr sme i my boli ohučaní z rušičiek, keď sme večer počúvali Slobodnú Európu. I nám privreli občas v natrieskanom autobuse ruku do dverí tak ako Andrejovi.
Medzi iným, je to katolícky román. Andrej je katolík od detstva a tak to i ostane. Vzťah komunizmu a katolicizmu sa románom vinie skoro od začiatku do konca. Voči komunizmu je Andrej kritický, voči katolicizmu (v zásade zdravo) sebakritický. Konfliktný dialóg medzi biskupom (Vojtaššák?) a partizánskym veliteľom. Hútanie, čo postaviť oproti socializmu. Čo vyplýva zo sociálnych pápežských encyklík? Polemika so šéfom, komunistom, ktorý Andrejovi vyčíta, že on, Andrej, nemá čo písať o perzekúciách rokov päťdesiatych, o tom môžu písať len oni sami, komunisti. Len oni môžu opravovať socializmus, lebo iba oni ho chceli. Andrej ho nechcel.
Na rozdiel od šéfa Lacigu to Andrejovi-Antonovi pripočítame k dobrému.
Práve preto, lebo Andrej-Anton socializmus nikdy nechcel, nenápadne nám pripomína, že iní ho bláznivo chceli. Robí tak napríklad cez dobové novinové výstrižky, ktoré prezradia v skratke viac než románová reč. Tak napríklad Dominik Tatarka poučuje občanov v roku 1954, že zatiaľ sme sa ešte nenaučili dostatočne nenávidieť našich ideových odporcov. Iný, ten istý, Dominik Tatarka reční v roku 1968 medzi ľudom proti ruským tankom. Andrej-Anton chce iba poukázať na to, že poriadny katolík nepotreboval dvadsať rokov a okupáciu na vytriezvenie, lebo bol triezvy vždy. Súhlasíme s Andrejom, že na to netreba zabúdať. Vďaka tomuto čriepku, ale i desiatkam iných čriepkov, je to román o pamäti.
Vďační sme i za pripomenutie menej poriadnych katolíkov, ktorí štyridsať rokov predstierali, že triezvi nie sú. Tak napríklad Jóbova zvesť... Vojtech M.?
Andrejov príbeh je príbehom slovenského katolíka, ktorý sa nechce zapliesť s komunizmom, chce žiť ako normálny človek so svojou rodinou, ako slušný človek. A v rámci možností sa mu to i podarí. Vie, že vyskakovať sa nedá, v rokoch päťdesiatych ho ako mladíka dobre priprú pri pokuse o emigráciu. My, čo sme na výsluchu nikdy neboli, by sme o tom nemali veľmi mudrovať. Chce byť spisovateľ, ale prvú knižku mu zošrotujú.
V šesťdesiatom ôsmom sa ozve a povie si svoje, v sedemdesiatych rokoch sa potom nesmie čudovať, že ho zotrú. Znáša to statočne. Roky osemdesiate ubiehajú v atmosfére zábav na pracovisku, kde sa až tak nepripomína, kto je kto a akú má minulosť, ale zdôrazňuje sa, že vnútorná emigrácia sa nevylučuje s tým, že všetci spolu si môžu poklebetiť, vypiť, zatancovať i zaspievať. Komunisti, vylúčení, bezpartajní... Ale je i čas i na pokojnú tvorbu. Andrej je opäť spisovateľ. Spolu s ním Milujeme kráľovnú.
Ešte i o tom sexe sa píše katolícky. Nie s brutálnou liberálnou otvorenosťou, ale s noblesou, ktorú dodáva povedomie občasnej hriešnosti, ktorej rozumejú asi iba katolíci. Zmienka o encyklike Pavla VI. a jej konflikte s manželským životom je jednoducho čarovná.
Katolícky na mňa pôsobí i pokora. Prelínajúca sa pokora autora s pokorou románovej postavy. Zmierenie so sebou a prijatie vlastného života.
Román je ako kaleidoskop. Udalosti, ľudia, dialógy. Rodina, otec a matka. Manželka, deti. Slovensko v dvadsiatom storočí. Dejinné zvraty. Posledným je rok 1989. Krátko po ňom sledujeme Andreja, ako reční na Námestí SNP pred voľbami na mítingu politickej strany. Pardon, teraz si už vymýšľam. To si len spomínam, ako som vtedy na mítingu počúval vystúpenie kandidáta Antona Hykischa. Po rokoch si uvedomujem, že na mňa pôsobil ako Andrej Hybeš, s ktorým som sa zoznámil pred pár týždňami.
Rozmýšľam, čo je generačným veľkým románom pre slovenských komunistov v druhej polovici minulého storočia. Asi Mináčova trilogická Generácia. Môžu byť takým románom pre slovenského katolíka Rozkoše starých čias?
Odpoveď záleží aj od toho, či ešte v našej spoločnosti čítame... Ale mám pocit, že to je dobrý román. Možno veľký.
Text je mierne upravený, pôvodne vyšiel v revue Impulz.
