Čo je málo známe, bol jedným z prvých kritikov masových médií – a vôbec prvý, ktorý prišiel s ich komplexnou filozofickou kritikou. Poukázal na isté existenciálne prvky, ktoré masová komunikácia prostredníctvom tlače prináša.
Aké prvky máš na mysli?
Hovorí o takzvanej nivelizácii. Tento pojem pochádza z technických vied a Kierkegaard ho preniesol do filozofie. Nivelizácia znamená zarovnanie všetkého do jednej roviny.
Je to sociálny proces, ktorý potláča každú individualitu a stiera všetky kvalitatívne rozdiely, je to teda proces spriemerňovania, ktorý vedie k vynáraniu človeka masy. Nivelizácia preniká spoločnosťou nebadane ako tichá abstraktná sila, preto nie je dielom konkrétneho jedinca.
A hoci sa môže na nej spolupodieľať každý svojou malou čiastkou bezcharakternosti, konkrétne závisťou, neprajnosťou či vôľou k priemernosti, nik ju nemá pod kontrolou, a preto ani ten, kto sa na nej sám podieľa, nie je pred jej dôsledkami v bezpečí.
Ako sa masmédiá podieľajú na nivelizácii?
Kierkegaard prirovnáva pôsobenie nivelizácie v masmédiách k psovi, ktorého si chová verejnosť v tlači pre svoju zábavu, pes symbolizuje novinársku nehanebnosť.
Tvrdí, že keď sa v spoločnosti objaví niekto význačný, tento pes je verejnosťou poštvaný proti nemu, aby ho znivelizoval, aby už viac význačným nebol. Na to použije všetky dostupné prostriedky ako zosmiešnenie, dehumanizovanie, ostrakizovanie...
Po vykonaní činu si bude verejnosť umývať ruky, že ten pes k nej nepatrí, a tak za neho preto nenesie zodpovednosť, hoci si jej členovia i naďalej budú predplácať daný plátok či sledovať dané médium.
Podľa Kierkegaarda tak médiá v podstate nevedomky slúžia verejnosti, tejto abstraktnej moci na nivelizáciu všetkého, čo je význačné. O médiách sa niekedy vzletne hovorí, že sú strážnym psom demokracie, no v očiach Kierkegaarda sú skôr strážnym psom nivelizácie.
Podľa neho majú masové médiá leví podiel na nivelizácii spoločnosti a na vzniku davovej mentality, na vzniku masy numerických, kvalitatívne nerozlíšiteľných ľudí.
V čom vidíš príčiny davovej mentality?
Prvá rovina, v ktorej môžeme badať príčiny vzniku davovej mentality, je absencia vášne a idey, teda to, čo nám v zásade chýba, je nejaké hlboké osobné presvedčenie, založenie života na niečom, čo by prekračovalo len tú bezprostrednú vôľu na prežitie.
V tejto existenciálnej rovine nám teda chýba niečo, čo by sme vnímali ako posvätné, nejaký ideál, ktorý by náš život obdaroval zmyslom, určil mu hodnoty a smer. Žijeme preto akoby bez obsahu, hlbšieho záujmu a pevného stredu.
Čím je to podľa teba spôsobené?
Kierkegaard hovorí, že táto doba akoby uviazla v reflexii, z toho dôvodu jej chýbajú rozhodné činy. Je dusená napätím reflexie, ktoré následne plodí závisť. Tá sa predovšetkým prejavuje zosmiešňovaním, znevažovaním a banalizáciou význačných činov a jedincov.
Závisť pôsobí paralyzujúco na odhodlanie a nadšenie. Bežne dokážeme rozpoznať závisť jedných voči druhým, ale Kierkegaard si zároveň všíma aj závisť, ktorú jedinec nesmeruje voči druhým, ale voči sebe. Je to akási žiarlivosť voči sebe, ktorá nám nedovolí prejaviť nadšenie alebo nejaký odhodlaný čin k niečomu, pretože by bolo trápne niečo také urobiť, keď iní tak nečinia.
V každej závisti je vždy už prítomné isté porovnávanie. A práve porovnávanie spolu so závisťou tvoria veľmi kľúčový psychologický moment, ktorý sa podieľa na vzniku más. Človek porovnávania je totiž človekom davu, chce žiť a myslieť rovnako ako tí druhí, „tí druhí“ sú mu mierou a kritériom pravdy, preto nemá žiadnu osobnosť a pôvodnosť.
Kierkegaard hovorí, že závisť a prílišná nezaujatá rozumnosť spôsobujú to, že sme pasívni a navzájom sa porovnávame, pozorujeme, a z toho v spoločnosti vzniká napätie, ktoré potom „vyšachuje“ to ideálne, to vyššie a do popredia sa dostáva nízkosť v podobe vulgárnosti, hrubosti a zmyselnosti. Je to istý paradox veku rozumu – takto si to asi mnohí filozofi a racionalisti veriaci v silu rozumu nepredstavovali.
Toto tvrdil Kierkegaard zhruba pred dvomi storočiami, a časom sa vulgárnosť a hrubosť vystupňovala do ešte väčších rozmerov. Myslíme si, že sa plytkosť už nedá ďalej posunúť, a každý ďalší deň nám ukáže, že sa to predsa len dá. Kde sú tie hranice, kedy to už konečne skončí?
(Smiech.) Áno, to je dobrý postreh. To, čo bolo vulgárne včera, dnes už nie je, a to, čo je vulgárne dnes, zajtra už nebude. Ale kam to až môže zájsť, to si netrúfam povedať. Snáď sa raz spamätáme a nedospejeme až do štádia idiokracie zo známeho filmu Absurdistan. Každá taká zmena však začína od individuálneho človeka, teda od každého z nás.
Čo pre Kierkegaarda predstavuje dav, respektíve kto je „človek masy“?
Pod davom nemá primárne na mysli ani nejaký konkrétny sociálny fenomén, fyzicky združenú masu ľudí, napríklad masu protestujúcich. Ide mu predovšetkým o charakteristiku vedomia a spôsobu života. Dav je teda v jeho očiach existenciálnou kategóriou, postihuje ňou prevládajúci spôsob neautentického bytia moderného človeka, ktorý zároveň predpokladá určité nastavenie vedomia: davovú mentalitu.
Človekom masy sa môže rovnako stať i človek z vyššej spoločenskej triedy: šľachtic, boháč, vzdelanec.
Kierkegaardova kritika davu tak na rozdiel od mnohých iných mysliteľov kritizujúcich masu a masovú spoločnosť neobsahuje v sebe znak elitárstva: pohŕdanie pospolitým ľudom. Stať sa človekom davu je v potencii každého, každý z nás môže do tohto neautentického stavu upadnúť.
Prečo teda ľudia upadajú do davovej mentality, čo ich k tomu vedie?
Kierkegaard hovorí o dvoch pokušeniach, ktoré nás zvádzajú k tomu, aby sme sa stali súčasťou davu, teda prepadli davovej mentalite. Prvým je lákavá možnosť zbaviť sa osobnej zodpovednosti, ktorú ako súčasť davu zhadzujeme zo svojich bedier a prenášame na anonymný celok.
Druhým je opojenie mocou. Vďaka začleneniu sa do nejakej masy máme pocit, že sme niečím, že niečo znamenáme a že máme istý podiel na moci, ktorou dav, naša skupina, do ktorej sa hlásime, oplýva. Preto sa davovými stávame vtedy, ak sme sami vyprázdnení, keď náš život nemá nejaké pevné zakotvenie a obsah, ako Kierkegaard tvrdí: tí, ktorí nie sú ničím, stávajú sa masou.
Môže (v tom kierkegaardovskom pojatí) byť súčasťou davu aj človek, ktorý sa fyzicky v dave nenachádza?
Súčasťou davu môže byť aj človek, ktorý je doma sám, pred televízorom či monitorom počítača alebo mobilu, pokiaľ myslí davovo, to znamená, pokiaľ žije na spôsob porovnávania sa s druhými.
Práve v tom, že sa porovnáva s druhými, ktorí sa preňho stávajú kritériom životnej pravdy, je prítomný základný rozdiel medzi človekom davu a človekom jednotlivcom. Jednotlivec má priamy vzťah k pravde, je mu preto ľahostajné, či iní sú toho istého názoru alebo nie.
No davový človek ho má vždy len sprostredkovaný, vzťahuje sa k pravde len cez druhých, vždy sa obhliada okolo a pýta sa, koľko ľudí je tej mienky. Nemusí to však byť vždy len väčšina celej spoločnosti, ktorá je pre neho rozhodujúca, môže ísť aj o alternatívnu menšinu. Dôležité je, že sa porovnáva s davom, ku ktorému sa hlási.
Napríklad tou skupinou, s ktorou sa porovnáva, môže byť aj intelektuálna kaviareň. Totiž ak sa chceš zapáčiť intelektuálom zo svojho okolia a myslíš a žiješ v napodobovaní tejto intelektuálnej sociálnej bubliny, tak si takisto len človek davu. V podstate hneď ako myslíš na základe porovnávania, si len jedným z davu.
Ako môžeme z náboženskej perspektívy porozumieť príčinám vzniku davovej mentality?
Tu sa ukazuje zásadný rozdiel medzi Kierkegaardom a Nietzschem. Nietzsche sa nazdával, že za davovosť (alebo stádovitosť, ako ju on nazýval) moderného človeka môže kresťanstvo s jeho rovnosťou všetkých pred Bohom.
Kierkegaard, naopak, tvrdí, že za nivelizáciou, ktorá vedie k premene modernej spoločnosti na masovú, treba predovšetkým hľadať vytratenie sa autentickej náboženskej viery. V podstate poukazoval na podobný fenomén, ktorý neskôr Nietzsche provokatívne nazval „smrťou Boha“, čiže to, že v živote moderného človeka Boh už viac nehrá centrálnu rolu.
Strata osobnej vášne viery, ktorá znamenala pre jedinca stratu zakotvenia jeho života v tom, čo je nepodmienené, vedie podľa Kierkegaarda k tomu, že jedinec sa začne obracať na druhých. Dnešný človek sa tak už viac nebojí súdu Boha, ale zato sa obáva súdu druhých. Práve tu treba hľadať zdroj davovej mentality moderného človeka.
V znovuobnovení osobného a priameho vzťahu jedinca k Bohu videl Kierkegaard najúčinnejší liek proti nivelizácii a davovosti modernej spoločnosti, veď vo vzťahu k tomu, čo je nepodmienené, nie je priestor na porovnávanie. Podľa neho iba ten, kto má v sebe vášeň viery, je v bezpečí pred pôsobením nivelizácie: nivelizácia je bezmocná vo vzťahu k večnému tak, ako je všemocná voči každej dočasnosti.
Čo by sa podľa Kierkegaarda nemalo miešať do politiky?
Kierkegaard hovorí, že by sme nemali miešať etiku a náboženstvo s politikou, sú to pre neho úplne rozdielne sféry. Politika ráta s relatívnymi cieľmi, zatiaľ čo etika a náboženstvo s absolútnymi. Hnevá ma, že dnes sme vo verejnej sfére svedkami vyjadrení ako „my sme tí dobrí a tí druhí zlí“; takéto výroky sú nielen krajne subjektívne a moralizátorské, ale aj veľmi nebezpečné, zaváňajú totiž sektárskym fanatizmom a môžu viesť k radikalizácii verejného života. Navyše im celkom chýba morálna sebareflexia a kľúčová morálna cnosť - pokora. Kierkegaard tvrdí, že nekonečnú vášeň by sme mali mať len k tomu, čo je samo nekonečné; ak by sme ju vzbudili k tomu, čo je konečné, viedlo by to k fanatizmu. A to je prípad aj politiky, preto by sme mali v oblasti politiky vášne mierniť. V žiadnom prípade by sme si nemali politiku idealizovať a absolutizovať, politika sa nám nesmie stať náboženstvom – v tom by som videl odkaz Kierkegaardovej apolitickosti pre našu súčasnosť.
Vo svojej knihe Filozofia vášne Sørena Kierkegaarda (2010) spomínaš aj Huxleyho Prekrásny nový svet. Prečo si si na ilustráciu Kierkegaardovej filozofie vybral práve tento sci-fi román?
K záverečnej úvahe v mojej knihe sa hodila práve preto, že Huxley v nej predstavil dystopickú víziu budúcej spoločnosti, ktorá je plne racionalizovaná a vysoko organizovaná, ale nebude v nej miesto pre vášeň. Je to pritom šťastná, maximálne hedonistická spoločnosť, vďaka čomu v nej nedochádza k sociálnym nepokojom. Taká idylka – azda ju niektorí vnímajú aj ako vysnívanú utópiu. (Smiech.)
Mne Huxleyho spoločnosť pripomínala masu robotov bez emócií.
V tom s tebou plne súhlasím. Z môjho pohľadu ide o neľudskú spoločnosť, veď v nej niet žiadneho priestoru pre hlboké vášne a city. Tá spoločnosť bola zotročená sama sebou a svojimi slasťami. V skutočnosti je Prekrásny nový svet veľká kritika konzumu, hedonizmu a kapitalistického spôsobu života. A nejde pritom o žiadnu marxistickú kritiku.
Obzvlášť zaujímavé prepojenie v súvislosti s témou mojej knihy som našiel v tom, že Huxley poukazuje na to, že na zabezpečenie sociálnej stability stačí čo najviac skrátiť čas medzi ľudskou túžbou a jej uspokojením. Tým sa má práve zabrániť vzniku hlbokých vášní a citov.
Do tejto spoločnosti prichádza hosť…
Áno, príde tam divoch, ktorý vyrastal mimo tejto „dokonalej“ spoločnosti a ktorý tú skutočnú kierkegaardovskú vášeň pozná (vďaka tomu, že čítal Shakespeara), preto nerozumie fungovaniu ich hedonistickej a racionalistickej spoločnosti. Okrem uspokojenia túžob pozná aj vyššie city a hodnoty. Logicky tu potom dochádza k stretu týchto svetov.
Podobné postrehy ako u Huxleyho vidím u Kierkegaarda, ako aj u súčasného francúzskeho sociálneho kritika G. Lipovetského. Podľa nich sa moderná, respektíve postmoderná spoločnosť vyznačuje snúbením racionalizmu s hedonizmom. Napriek nárastu vzdelania a informácií sa stále viac kladie dôraz na bezprostredné hedonistické uspokojenie, čo vedie k tomu, že v modernej spoločnosti chýbajú hlbšie city, vášne a vytráca sa z nej tak i ľudskosť.
Chýbajú tu hranice a prekážky, ktoré sa nachádzajú medzi túžbou a uspokojením, prekážky, ktoré moderný človek už nemusí prekonávať. A preto sú mu cudzie cnosti ako sebaprekonávanie, sebazapieranie či sebaobetovanie. Žije si pohodlne prítomnosťou, túži po všetkom tu a teraz.
Tento kult túžob je dôvodom oslabenia vôle moderného, respektíve postmoderného človeka. A slabosť vôle je zase znakom slabosti charakteru. Ale iba človek so silnou vôľou, to znamená s pevným charakterom (zrelá osobnosť), je schopný skutočného vzťahu k druhým.
Milan Petkanič vyštudoval filozofiu na Univerzite Komenského, pôsobil ako odborný asistent na Univerzite sv. Cyrila a Metoda a aktuálne je docentom na Katedre filozofie Trnavskej univerzity. Už desaťročia sa zaoberá filozofiou Sørena Kierkegaarda, existencializmom a etikou. Myšlienky dánskeho spisovateľa a teológa predstavuje z pohľadu „vášne“, čím ukazuje úplne nový rozmer Kierkegaardovej filozofie.
