Optimizmus na päť. Trump

Sériu mojich amerických článkov uplynulého týždňa som začal s tým, že Trump znamená sila, to bol dôsledok atentátu, symbolom sa stala zaťatá päsť. Po jeho včerajšom prejave a straníckom zjazde, ktorý ďaleko prekročil politickú udalosť, treba dodať ešte jedno slovo. Optimizmus. Neuveriteľne silný optimizmus.

Trump to mal v sebe asi odjakživa, jeho politické heslo MAGA – Make America Great Again – to nie je sľub, to nie sú istoty, vyššie dávky, ani nižšie dane. Je to predstava. Pozitívna a optimistická predstava. Nepôsobí to ako vzdor, už vôbec nie ako hnev, nie sú to reformy, nič technokratické. Je to niečo, čo to celé presahuje.

Včerajší stranícky zjazd ukázal, ako veľmi Trump prekračuje svojich oponentov a kritikov. Boli tam silné emócie, bola tam zábava, úcta k padlým –  každý mal svoje meno a tvár, aj politický program, ale celé to bola veľká a zábavná šou. „Bude nám to chýbať,“ povedal v závere svojej reči, každý účastník to tak musel cítiť.

Republikánsky nominačný zjazd vyvrcholil spôsobom, že Trump zatienil úplne všetko. Veľké obrazovky, množstvo silných melódií, umelci, za ním nasvietený Biely dom aj prilba muža, ktorého zabila guľka na mítingu v Pennsylvánii.

Trump úplne ovládol stranu, aj väčšinu Ameriky. Nechce byť prezidentom polovice národa, chce byť prezidentom všetkých. Nepodarí sa mu to, 34 percent demokratov si myslí, že si atentát zorganizoval sám. Prečo sa teraz všetky veľké médiá nevenujú tejto konšpirácii tak, ako sa venovali republikánskym konšpiráciám? Odpoveď vieme, ale dôležitejšie je niečo iné: už je to jedno. Nehrá to rolu. Posunuli sme sa ďalej, niečo sa zmenilo.

Našinca asi trošku vyruší americká podoba zábavy. Dve ukážky, Kid Rock:

A wrestler Hulk Hogan:

…ale pozrite si to nadšenie a usmiate tváre v dave. (Určite nie všetci, tipujem, že Usha Vanceová nebola v svojej koži.) A najmä: v hale prudko vzrástla energia, sršalo to ňou. A keď vám zabávač povie, že sa snažil byť mimo politiky, ale keď sa pozerá, ako to v jeho krajine vyzerá, že nemôže zostať ticho, tak vám v kútiku duše napadne, čo keby sa takto začali ozývať aj naši zabávači, naši hudobníci, čo keby to nenechali iba na tých dúhových, ktorí to už dlho robia? Čo by sa asi stalo?

..a to je pocit, ktorý v Amerike poznajú. Nie za peniaze, hoci sú dobre zaplatení, ale z presvedčenia a za niečo odvážne.

Poďme ďalej, nesmieme obísť druhú námietku, ktorá hraničí s gýčom, klan. Rodinu.

Keď stáli tri generácie rozvetvenej Trumpovej rodiny úplne na konci sa stretli na pódiu a stranícky zjazd sa zmenil na veľkú párty, s balónmi všetkých farieb padajúcich zhora a s opernými áriami a rokovými baladami, tak to Trumpovi museli „závidieť“ všetky mocensky (a mocichtivé) rodiny sveta. Takúto oslavu rodiny nedokáže vymyslieť a zrealizovať azda nikto na svete.

Trumpovci sú podobou upadajúcej Ameriky, ale vedia sa predať a postaviť za také veci, že vzbudia nádej, že idú proti systému, ktorého program je ešte väčší kultúrny úpadok. Bez Trumpa by to nešlo. Ale on chce mať pri tom aj svoju rodinu. Oproti Clintonovcom, Bushovcom a najmä voči Bidenovcom to celé vyzerá a pôsobí lepšie.

Prejav trval hodinu a pol, neuveriteľná dĺžka. Ale je to klam. Ak ho človek počúval, prvých 20 minút ušlo ako sekundy. Hovoril o atentáte a dav sa s ním rozprával. Je to vrchol politického mítingu, niečo podobné sme u nás zažili v Novembri 1989. Rečník niečo povie a dav vymyslí nový pokrik, ktorým na neho reaguje.

„Nemal som tu dnes byť,“ hovorí prezident. „Áno, mal. Áno, mal. Áno mal..!“ skanduje dav.

„Ďakujem vám. (Krátke ticho.) Ale nemal.“

Nikto mu v tej chvíli neprotirečí. Vďaka je takmer zavŕšená, ale iba takmer.

„Poviem vám, jediný dôvod, prečo tu dnes stojím s vami, je všemohúci Boh.“

A téma je uzavretá dlhým vďačným potleskom.

Trumpovi sa podarilo niečo, čo je vrcholným zážitkom z politiky: keď sa politický líder spojí so svojimi voličmi spôsobom, že obidve strany to vnímajú ako rozhovor. Nerobí dojem, nie je to prejav napísaný intelektuálom, vraj až tretinu povedal priamo na mieste z hlavy (zdroj: CNN), vznikla tam komunita. Niekto na neho vykríkol a on mu odpovedal. Každý cítil, že má svoju cenu.

Puste si to od 10:15, oplatí sa.

Týkalo sa to nielen tých, čo boli prítomní. Poklona dobrovoľnému hasičovi Corey Comperatoreovi, ktorého zabila guľka, ktorá netrafila Trumpa, bola opäť dojemná. Trump mu bol vďačný, akoby sa tej guľke postavil do cesty, aby ho zachránil. V skutočnosti je to presne naopak. Ale Trump bude do smrti vedieť, že jeden muž je mŕtvy len preto, že strelec netrafil jeho. Vyzbierali pre jeho rodinu a rodiny dvoch ďalších ťažko zranených účastníkov mítingu vyše 6 miliónov dolárov, ale peniaze sú nič, oproti tomu, ako budú chýbať. Tak to komentoval prezident.

O tejto Trumpovej téme hovoril predtým aj Tucker Carlson. Vzdal poklonu Trumpovi, ale urobil si aj žartík z toho, ako veľa a často hovoril najmä o sebe. Nie však po atentáte. Tucker tvrdí, že sa zmenil.

Ale hovorí, že aj svet teraz viac spozná vlastnosť, ktorú v sebe dávno mal. Spomínal, ako pred ich domom vo Washingtone napadli v roku 2018 Carlsonovu manželku a ako jej na druhý deň zavolal Trump. Prejavil záujem, ponúkol podporu. To isté hovorili ženy a matky vojakov, ktorých zabili pri evakuácii z Afganistanu. To isté mi kedysi hovoril švagor z Londýna, že to u nich robila kráľovná, pozývala si rodiny vojakov na čaj, aby im poďakovala.

Je to teda kráľovská vlastnosť. Treba na ňu viac ako čas, koľko politikov nemá ani ten čas.

Tucker Carlson tiež stojí za pozretie.

Tucker aj Trump vzdali veľkú poklonu JD Vanceovi, Trump ho označil za svojho politického dediča („jazda sa začína, uži si to, môj nový priateľ“), Tucker povedal, že vo Washingtone nie je nikto bližší Trumpovým názorom, v tom je tá voľba dokonalá.

Ale je tu ešte niečo. JD Vance bol chlapec z asociálnej rodiny, ktorý sa vypracoval, ale nebol by tam, kde je, keby si ho neboli včas všimli ľudia ako Peter Thiel a ďalší americkí miliardári, nepodporili ho a neposunuli ho dopredu. Tu niekde človek pocíti, ako to funguje vo vyspelej spoločnosti, kde sú aj takí bohatí, ktorí vedia, čo drží spoločnosť pokope. A že pri tom majú asistovať.

Vráťme sa k Trumpovi a jeho prejavu.

Hovoril veľa, pomaly, je to starý muž. Ale ako povedal ktosi na sieti X, žiadny prezident ešte neprešiel verejne takou zdravotnou kontrolou, ako on: keď ho ochranka silou zrazila k zemi a on sa postavil.

Mimochodom, vysvetlil aj prečo. Cítil, že ľudia si myslia, že je mŕtvy, a on im predsa musel dať najavo, že nie je. A jeho voliči, aj tí noví voliči, to vedia oceniť.

Včerajší prejav začal presne tým, čím končil míting v Pennsylvánii po streľbe: pokrikom jú-es-ej-jú-es-ej.

Trump sľúbil voličom najmä tri veci. Amerika zmení prístup k imigrácii, múr na hranici sa dokončí (jeho dostavanie blokovali počas prvého obdobia súdne rozhodnutia). Keď počujete štatistiku kriminality, ktorú páchajú v Amerike imigranti, neveríte tomu, že túto tému nechcú reprezentovať všetci. Že napríklad viceprezidentka Kamala Harrisová, ktorú Biden urobil zodpovednou za hranicu, si za skoro štyri roky nenašla čas a nebola sa na hranici ani pozrieť.

Druhou témou je inflácia a záujmy pracujúcich Američanov. Týka sa to amerických globálnych firiem, drahých hypoték, drahého benzínu, týka sa to ekonomiky v širšom zmysle slova. Globálny kapitalizmus sa spreneveruje podstate kapitalizmu, buduje monopoly (oligopoly), ochudobňuje strednú triedu, Hayek by bol jeho kritikom. Nie je to teória, dokonale to opísal práve JD Vance vo svojej knihe.

A treťou témou sú vojny.

Trump povedal, že keby bol v úrade, vojny na Ukrajine a v Gaze by neboli. Čo to však znamená?  

John Mearsheimer nedávno povedal, že Amerika z Ukrajiny neodíde, bez ohľadu na to, či vyhrá Trump. Že do Ukrajiny investovala toľko, že sa to jednoducho nebude dať. Ukrajinci, aj končiaca administratíva a väčšina v NATO sa na to spoliehajú. Bude to jedna z najdôležitejších a najťažších otázok, aké bude Trump riešiť.

Nevôľa Američanov, že im chýbajú peniaze na všetko možné a nechýbajú na podporu zbraní pre Ukrajinu stále narastá. Hovoril o tom spomínaný Tucker a mal silný aplauz.

Prítomnosť Američanov na Ukrajine je mimoriadne sporná vec. Jedna z príčin vojny. Nemci už skresali pomoc Ukrajine na polovicu, ide o rozpočet na budúci rok. Ako dokáže zmeniť politiku k vojne a Ukrajine Trump? Bude si vyžadovať odvahu zmeniť poslanie NATO, oslabiť vplyv deep-state, ale všetko je to lacnejšie, ako veľká vojna s Ruskom. Nie je to program na 4 roky, preto je JD Vance taký dôležitý.

Veľa o tom nehovoril, ale všetkým bolo jasné, že pokračovanie vojny nechce. Nechce ani vojnu s Čínou. Niečo iné, žiaľ, naznačuje smerom k Izraelu.

A teraz pointa: Ak si spomínate, jeden z argumentov pred voľbami v roku 2016 bol, že Trump je nebezpečný pre Ameriku a svet, pretože môže vyvolať tretiu svetovú vojnu, pretože kufrík s jadrovými zbraňami.. veď viete. Ale čo sa stalo? Na pokraj tretej svetovej vojny nás dostal Biden a Trump to chce zvrátiť.   

Koľko podobných vecí, sme za tie roky počuli, a bolo to presne naopak. Ale najvtipnejšie je, že keď po skončení prejavu Jake Tapper na CNN oslovil nejakého mladého fact-checkera (hovoril veľmi rýchlo a bol veľmi štíhly, to sú už asi povinné príznaky druhu homo progressivus), tak mu napočítal vyše 20 omylov a jeden z nich aj o vojnách. Trump povedal, že za jeho prezidentovania bol mier a teraz nám hrozí veľká vojna. Mladík pripomenul, že vtedy boli vojny tiež, napríklad tá v Sýrii. Človek len krúti hlavou, na toto chodia do školy? Naozaj treba vysvetľovať rozdiel vojny s Ruskom oproti vojne s islamistami?

A ešte raz zábava. Na Trumpovi je jedinečné, ako dokáže baviť publikum. Prihovorí sa každému, vytiahne jednotlivca, obyvateľov mesta, štátu.., dopraje im samostatný potlesk, na všetko je dosť času. A ľudia sa zabávajú. Každý môže byť celebrita. Všetko je to pretkané tým, že keď už hovorí dlhšie, keď sa už začne trochu (viac ako trochu) prechvaľovať a preceňovať, povie presne to, čo bežných ľudí trápi.

Napríklad aj čiernych a hispáncov, keď im pripomenie, kto im berie prácu – (lacnejší) imigranti bez papierov, poistenia atď.

Amerika má hlboké a vážne problémy, mnohé z nich politika už ani nedokáže vyriešiť. Určite nie za štyri roky. Ako napríklad vyriešiť, že 40 percent bohatších Američanov sa segreguje od zvyšku Ameriky, že žijú v iných štvrtiach, chodia do iných škôl, aj do iných kostolov? Písal o tom Robert Putnam v knihe On Kids, ako sa to dá zmeniť? Podobne hlboké rozdelenia sa týkajú rasy, ideológie, imigrantov, je toho viac.

Trump neponúka riešenia, ponúka však optimizmus. Je to málo? Nemyslím.

Občas to až prekvapivo funguje, spomínate, ako prestali imigranti istý čas chodiť do Ameriky po jeho zvolení len preto, že mali z jeho politiky obavy?

Trump vracia Amerike moc vo vlastné sily. A to je niečo hlboko americké. On zo seba pri tom všetkom urobil značku.

Uznajte, môže sa niečo také podariť v nejakej inej krajine na svete?