Prečo Slovensko nemá svojho Orbána

Rozhovor s Viktorom Orbánom vyvolal mnohé obdivné reakcie kresťanských čitateľov, ktorí pritom volili strany, ktorých postoje sú opačné k Orbánovým. Debata o Orbánovi sa tak stáva debatou aj o slovenskom konzervativizme.

Rozhovor Viktora Orbána pre denník Postoj zaslúžene vzbudil pozornosť a veľa otázok. Jednou z nich môže byť aj táto: Prečo Slovensko nemá svojho Orbána?

Než si na to odpovieme, bude treba otázku trochu ujasniť. Viktor Orbán je na maďarskej a európskej politickej scéne od roku 1989, bol jedným z mužov prechodu Maďarska od komunizmu k demokracii, mladým liberálnym politikom, maďarským nacionalistom, potom stále konzervatívnejším premiérom, potom európskou postavou, a je zrejmé, že ani po tridsiatich rokoch nekončí.

Za oných tridsať rokov mal teda viacero tvárí a z nášho slovenského pohľadu nie každá z nich bola pozitívna. Zrazili sme sa s ním začiatkom roku 2002 pre jeho návrh krajanského zákona, potom aj v roku 2010 pre dvojaké občianstvo. Domnievam sa, že ak by bolo treba, Slovensko by opäť v zrážke obstálo. Našťastie tieto problémy slovensko-maďarských vzťahov boli už dávnejšie prekryté inými, globálnymi problémami.

Akého Orbána teda máme na mysli?

Nemáme teda na mysli Orbána ako nacionalistu, lebo ten slovenským konzervatívcom prekážal. Nemáme na mysli ani Orbána ako úspešného politického lídra schopného opakovane vysoko vyhrávať vo voľbách. Mali sme takých dosť, zvyčajne im patrila jedna dekáda a ich konce boli dosť biedne. Máme na mysli toho Orbána, ktorý hovorí, že sa treba na európskej úrovni spájať na obranu kresťanských hodnôt, že Západ v mnohom stratil svoju príťažlivosť, že treba zmeniť Brusel, že liberálne heslá, ktoré nám vnucujú ako jediné správne, idú proti slobode, že nás dusí politická korektnosť, že imigrácia je za istou medzou už ohrozením kultúry danej hostiteľskej krajiny, že sa treba brániť islamizácii Európy, že Vyšehradská štvorka je dôležitá, že demografická kríza si žiada nové prístupy k podpore rodiny. Orbán si získal mnohých slovenských čitateľov práve schopnosťou spájať jednotlivé uvedené témy do komplexnej vízie. Je to jednoducho politika, vedomá si toho, že integráciou do EÚ národný rozmer nezaniká, že netreba vo všetkom kopírovať západné vzory, že treba mať svoju vlastnú cestu a v prípade potreby sa aj zraziť s európskou väčšinou.

Prečo na Slovensku takáto komplexná politika absentuje? Hneď na začiatku treba povedať, že neabsentovala vždy. Taká politika tu bola, ale nedostala šancu rozvinúť sa, lebo ju hrdúsili vlastní. Hovorím o slovenských kresťanoch.

Bola tu politika starého KDH

Všetky zmienené pozitívne politiky, ktoré sa nám páčia na Orbánovi, formuloval a naordinoval svojmu politickému dieťaťu Ján Čarnogurský, a to už v 90. rokoch, keď Orbán bol ešte mladým liberálom. Dokázali sme ich v KDH rozvíjať ešte aj po odchode Čarnogurského z funkcie predsedu.

Obrana kresťanstva v Európe? Čarnogurský sa snažil už v roku 1995 na pôde EDU (predchodca Európskej ľudovej strany EPP) presadiť spoločnú obranu kresťanských hodnôt tak, že navrhoval princíp zvrchovanosti členských krajín EÚ v otázkach „kultúrnoetických“, kam patrí ochrana života, rodiny, manželstva a podobne. V roku 2002 sa podarilo presadiť mnou pripravený návrh deklarácie slovenského parlamentu o zvrchovanosti v týchto otázkach. Aj vďaka nemu sme dokázali čeliť na fórach EÚ liberálnym návrhom na relativizáciu rodiny. Téma zaujala aj Poliakov, ktorí po vzore našej deklarácie prijali svoju vlastnú.

• 

• 

Vo vzťahu k EÚ, o vstup do ktorej sa kresťanskí konzervatívci zaslúžili vari najviac zo všetkých slovenských strán, sme dokázali zaujať alternatívne stanovisko odmietajúce premenu EÚ na superštát odmietnutím Ústavnej zmluvy. Formulovali sme svoje predstavy o kompetenciách, napríklad v daňových otázkach, ktoré si nemáme nechať odňať, bránili sme naše právo veta.

Upozorňovali sme na hrozbu imigrácie. Pritom sme to robili bez akejkoľvek nenávisti, argumentujúc tým, že imigrácia bez limitov ide proti spoločnému dobru. Ján Čarnogurský bol prvým politikom na Slovensku, ktorý hovoril o islame ako politickej téme, ktorá nás čaká.

Rodina? V ekonomickej oblasti som ešte ako člen KDH predstavil myšlienku rodičovského dôchodkového bonusu, ktorá sa v uplynulých mesiacoch dostala do našej ústavy a pripravuje sa príslušná novela zákona o sociálnom poistení.

Politická korektnosť? Keď bolo treba brániť Andreja Hlinku, tak sme ho bránili. Keď sme u švédskej veľvyslankyne v roku 2004 protestovali proti trestnému stíhaniu pastora Greena, písalo sa o tom aj v zahraničí.

A nebáli sme sa formulovať samostatné postoje i voči Amerike, keď sme odmietli inváziu do Iraku. A upozorňovali sme i na to, že postoje Západu voči Rusku smerujú k eskalácii konfliktu.

Orbán hovorí o tom, ako po zápase s komunizmom postupne prišlo obdobie, keď sú ohrozením slobody liberáli, a preto treba „neliberálnu“ demokraciu. Túto tézu vyslovil prvýkrát v roku 2014, pred siedmimi rokmi. A kedy povedal Ján Čarnogurskú svoju tézu, že po boji s komunizmom nás čaká boj s liberalizmom? Povedal to ako slovenský premiér v známom prejave v New Yorku na jeseň 1991. Tohto roku tomu bude tridsať rokov.   

Všetky tieto postoje čas overil ako pravdivé. Lenže všetky tieto postoje boli v KDH postupne spochybňované.

• 

• 

• 

Čo sa udialo v KDH

Od polovice 90. rokov sa v KDH začalo presadzovať presvedčenie, že máme v podstate vo všetkom nekriticky kopírovať Západ. Začalo sa to považovať za znak modernosti. KDH sa malo zmeniť po vzore nemeckej CDU. Kritika niektorých pomerov v EÚ sa začala považovať za niečo neeurópske. Čarnogurského váhanie ohľadne vstupu Slovenska do NATO začali jeho vlastní vyhlasovať za ohrozenie slobody Slovenska.

Aká je realita dnes? Rusko má vnútropolitických problémov nadostač a nikto neberie vážne, že by malo byť ohrozením Slovenska. A kresťanom ide po krku najmä LGBTI úderka západne od nás.

Tí, čo hlásali kopírovanie západného vzoru, potom, samozrejme, presadzovali i ústup od kresťanských pozícií, napríklad čo sa týka ochrany života. Tieto trendy napokon vyústili do vzniku SDKÚ.

Obrana kresťanských princípov v EÚ? Keď sme predložili v roku 2001 do parlamentu návrh deklarácie od zvrchovanosti v kultúrnoetických otázkach, Dzurindova vláda ju odmietla podporiť. Vraj by nám to mohlo uškodiť pri vstupovaní do EÚ. Proti hlasovali aj všetci ministri SDKÚ, ktorí boli kedysi kádehákmi. Ale títo ľudia mali značnú podporu stále aj v KDH.   

Kopírovanie všetkého západného potom doviedlo exkádehákov v prvej Dzurindovej vláde k podpore americkej invázie do Iraku, ktorá sa stala jedným z najväčších omylov v americkej histórii. Tak sa tá modernita vyfarbila.

Imigrácia? V roku 2007 som kritizoval iniciatívu Európskej komisie na vydanie cca dvadsať miliónov tzv. „modrých kariet“ pre imigrantov z iných kontinentov, ktorí sa mali stať pracovnou silou v EÚ. Táto iniciatíva bola bežne odmietaná aj v západných krajinách, napokon z nej i tak nič nebolo. Vedenie KDH ma však za moje slová kritizovalo, tí ľudia vo vedení ani nevedeli, že hovorím v súlade s programom KDH.

Podpora rodiny? Niežeby v KDH nebola, ale spočívala vždy len v malých zmenách. Pritom to bola téma, ktorá potrebovala veľkorysejší a najmä odbornejší prístup. V roku 2007 som ponúkol KDH tému rodičovského dôchodkového bonusu. Bolo to odmietnuté primitívnym spôsobom. Dnes je to v ústave a bonus zavádza minister zo strany Borisa Kollára. Po rokoch sa k tomu KDH síce prihlásilo, ale hovoriť o tom nikdy poriadne nevedelo.

Ten zoznam nemá konca. Nečudo, že sa ocitli mimo parlamentu.

• 

Únik do bezduchého kopírovania a neschopnosti všimnúť si zjavný posun histórie nadobudol v KDH drásavý rozmer za predsedníctva Alojza Hlinu. Čo sa chápania globálnej reality týka, Hlina zaviedol KDH asi o tridsať rokov do minulosti. Nikto v KDH mu nebol ochotný oponovať. Ešte aj poslednú z politík z lepších čias, ktorú KDH ešte dokázalo plniť, a to ozvať sa za občasnú ochranu kresťanských hodnôt v Európskom parlamente, Hlina ukončil nahradením Anny Záborskej exčlenom SDKÚ Štefancom.

Čo bolo možné a čo nie

Vôbec netvrdím, že nebyť zablúdenia, mohlo by dnes KDH byť nejakou štyridsaťpercentnou stranou, ako je už roky Orbánov Fidesz. Určite nie. Slovensko je mentálne iná krajina ako Poľsko a Maďarsko a nechcem rozdiely rozoberať na tomto mieste. Určite by však KDH bolo silnou najmenej pätnásťpercentnou stranou, lebo na to už malo našliapnuté v polovici 90. rokov. A robilo by politiku, ktorá by bola plná života a chuti. Veď taká ona bola a ešte si to mnohí pamätajú, len nerozumejú, prečo už takou nie je.

V istom zmysle KDH robilo lepšiu politiku ako Orbán. V ochrane života je Orbán doma vlažný, a teda je potom otázne, ako má byť jeho obrana kresťanských princípov na európskej úrovni nevlažnou. KDH kedysi vlažné nebolo, bolo bojovné a to mu mohlo dať trvácnosť. KDH tiež určite netrpelo pokušením korupciou získavať majetok, čo sa vytýka Fideszu, či už právom, či neprávom. Naozaj netvrdím, že Orbána treba napodobňovať vo všetkom.

Pre toto všetko niet slovenského Orbána, napriek tomu, že tie prvky Orbánovej politiky, ktoré sa čitateľom v jeho rozhovore páčili, boli v slovenskej politike prítomné dávno pred Orbánom. Boli však opustené.

Dnes pripomína protiimigračným ťahom Orbána Fico, viacerými prvkami Kotleba, pragmatickým prístupom k vakcíne Sputnik či prorodinnou iniciatívou Matoviča či Borisa Kollára, ale sú to len jednotlivosti. Kresťania sú mimo.

Zhasnuté svetlá kresťanskej pamäti

V diskusii pod Orbánovým rozhovorom som nachádzal obdivné reakcie kresťanských čitateľov, o ktorých viem, že volili strany, ktorých postoje sú opačné k Orbánovým. Zrejme si to neuvedomovali. Táto kognitívna disonancia je v kresťanských radoch rozšírená. Pripomínajú dom, v ktorom sa postupne zhasínajú svetlá. Buď si sami vymazali pamäť, alebo úprimne nevedia, čo sa vlastne s nimi za tridsať rokov udialo, lebo boli oklamaní vlastnými.

Preto sú kresťania rozdelení, mnohí sa roztrúsili do novších projektov, dosť pochybných, pokúšajú sa o niečo pozitívne, ale nie je to ono. Niektorí to skúšajú u Fica, ktorý bije do Sorosa, ale svojou podporou potratov je sám sorosovcom. Iní sú v OĽaNO, ktoré zase vyšle do Európskeho parlamentu Petra Polláka a ten tam hlasuje za najprogresívnejšie zverstvá. Problém Kotlebovej či Kollárovej strany netreba rozoberať. Ďalší zakladajú nové kresťanské strany, pričom tvrdia, že KDH za tridsať rokov nič nedosiahlo, čo je len ďalšia strata pamäti.

• 

• 

• 

Kresťanská výzva

Lenže nemýľme sa! Pravda sa nedá umlátiť. Kto sa vzdáva vlastnej pamäti, vzdáva sa samého seba. Znamená to len rozklad a cestu do politickej bezvýznamnosti.

Mnohí úprimní kresťania, ktorí príčiny neradostnej reality nevedia presne pomenovať, ale tú neradostnosť vnímajú, volajú po jednote. Volajú po nej právom. Len nemožno zabúdať, že dosiahnutie jednoty má svoje nevyhnutné predpoklady, ktoré nemožno obísť. Jednotu nemožno dosiahnuť zakrývaním zlyhaní, prepisovaním minulosti, hľadaním obetných baránkov a kopením fráz, ktoré sú v rozpore so skutkami.