Mám to všetko rád. Len to dlho trvá.

Matne som mal v pamäti, že v Taliansku sa platí diaľničné mýto na osobitných stanovištiach. Napadla mi otázka, ako to tí Taliani vedia, že keď zaplatím a vstúpim na diaľnicu, tak že naozaj vystúpim tam, kam až som si to zaplatil.

Bol som už asi unavený cestou, tak mi nenapadlo, že platí sa nie pri vstupe, ale pri výstupe. No predstavte si, akí sú tí ľudia bystrí... A žiadni živí mýtnici tam poväčšine ani nie sú. Robia to automaty.

To platenie je v zásade veľmi jednoduchá vec. Nemusí to však byť jednoduché, ak to robíte prvýkrát. To sa vám môže prihodiť všeličo. Tak napríklad s autom zastavíte pri platobnom automate, otvoríte okno a zistíte, že ste zastavili asi o asi o pol metra ďalej, než by ste mali. Keby ste sa pokúsili platiť, mohli by ste si vykĺbiť ruku. Tak začnete cúvať. Za vami čakajú zástupy ďalších vodičov, ktorí si začínajú o vás tvoriť nelichotivý názor. Nevidíte ich, ale ich pohľady cítite v chrbte.

Začnete platiť. Idete napchať bankovky do priehradky, v poslednej chvíli si uvedomíte, že tá je určená pre mince. Potom už tlačíte bankovky na správne miesto, ale stane sa vám to, že jedna vám vypadne a skončí pod autom. Vystúpiť nemôžete, lebo medzi dverami auta a automatom je len čosi vyše dvadsať centimetrov.

Automat vám opakovane vypisuje na displeji, že máte zaplatiť, dokonca vám to hovorí i ľudským hlasom. Pokoja vám to nepridá, ale napokon úspešne zaplatíte. Rampa sa zdvihne, odchádzate ponížený, ale šťastný. Možnosť, že by ste po pár metroch zastavili a vrátili sa hľadať bankovku na zemi, naozaj nepripadá do úvahy. Do úvahy by to pripadalo jedine v prípade, že by ste mali evidenčné číslo neviditeľne zablatené a na tvári covidové rúško.

Premýšľanie o tom, či sa tento komický skeč naozaj udial a komu, láskavo prenechávam čitateľovi.

Ale potom už prímorský raj

Ale po takýchto drobných útrapách sa všetko obracia na dobré. Zrazu všade pínie, tuje, občas palmy, oleandre, príjemné letovisko, vilka, ktorá bude naším domovom. A potom more, kam oko dovidí. Mare Adriaticum. Mare nostrum. Pláž, slnko a piesok.

A turisti, ktorých je tuším viac ako tých zrniek piesku.

V dávnej minulosti som bol zvyknutý skôr tráviť čas pod slnečníkom v hotelových záhradách. Bolo tam viac súkromia, slnečníky boli ďalej od seba. A plával som skôr v sladkovodnom bazéne ako v mori.

Teraz je to inak. Slnečníky máme prenajaté priamo na pláži, sú tam viac natesno, pokojne prečítam názov knihy, ktorú na ležadle číta nejaký sused.

Pláž je dlhá kilometre. Je to ľudské mravenisko.

V žiadnom prípade sa nesťažujem. Má to aj svoje výhody. Máme vnúčika, ktorý dokáže byť občas, mierne povedané, značne hlučný. Ale v konkurencii prítomných talianskych detičiek by sa jeho prípadné rumádzganie úplne stratilo.

Na pláži študujem kultúrne zmeny

Keďže som na európskej morskej pláži po sedemnástich rokoch, môžem študovať kultúrne posuny. Konštatujem, že došlo k invázii tetovaných. Nehovorím, že tvoria na pláži väčšinu, to nie, ale je ich veľa. Nielen medzi mládežou, nájdu sa i potetovaní päťdesiatnici. Tetovania sa vyskytujú od krku až po päty. Občas to sú obrázky, občas akési citáty. Bližšie to nekomentujem.

Miernym prekvapením je skutočnosť, že žiadne ženy tu nie sú „hore bez“. Je to prostredie family friendly. O našom petržalskom jazere Draždiak sa to bohužiaľ povedať nedá. Niektoré naše dámy nevedia, že napríklad v Bibione to neletí.

Zmenou je i prítomnosť Afričanov zo subsaharskej Afriky. Prispievajú k štatistikám ekonomickej kriminality nelegálnym predajom slnečných okuliarov, farebných šatiek, šarkanov pre deti a podobne.

Ale nie sú dotieraví, niekedy mi ich príde ľúto. Miestny rozhlas nás občas upozorní, že ich činnosť je nelegálna a že zákon porušujú i tí, čo si od nich niečo kúpia.

Konštatujem nezvratný koniec impéria fajčiarov, ktorí nie tak dávno vládli svetu (stačí si pozrieť filmy z 60. rokov). Proti fajčeniu sa ide už desiatky rokov a správne, lebo rakovina je zlá vec. Ale až takto? Na úseku pláže s rozlohou odhadom stotisíc metrov štvorcových bola na fajčenie vyhradená ohrada (naozaj, bola to skutočná ohrada) s rozmermi štyri krát štyri metre.

Pot, soľ a vrzúkanie cikád

Dovolenka nie je len pohoda pri mori. Niekedy treba všeličo zniesť. Parafrázujúc Churchilla, dovolenkár musí rátať s triom „pot, soľ a vrzgot cikád“. Môj mladší vnúčik hovorí, že zvuk cikád je „desivý“ (buduje si širšiu slovnú zásobu). Každá z tých troch vecí sama osebe sa dá zniesť, ale ich kombinácia môže byť miestami neznesiteľná.

Zabudol som ešte na piesok. Ešte týždeň po návrate domov ho budete vytriasať aj zo záhybov peňaženky. Dotknete sa knihy, ktorú ste čítali, a pocítite jemnú zmes drobučkého piesku a opaľovacieho oleja.

Jazyky Európy

Na pláži dominuje popri domácej taliančine nemčina a jazyky strednej Európy. Sú tam Poliaci, Maďari, Česi, naši. Bolo počuť trocha ruštiny. Dá, bľjaď, hovorí jeden chlapík druhému.

Angličtinu nepočuť. Francúzštinu som videl iba vytetovanú na  bruchu jednej panej. Iná mala niekoľko riadkov textu vytetovaných na ľavom pleci, kráčal som za ňou, myslel som si, že pri obchádzaní si to prečítam, ale práve vtedy si vlasy ladne prehodila z pravého pleca na ľavé. Už sa nikdy to múdro nedozviem.

Stretnutia s krajanmi

Keďže v Bibione je počas vrcholu sezóny súčasne tristotisíc turistov, znamená to, že Slovákov tam možno rátať na tisíce. Veď sa s nimi  stále náhodne stretávame. V mori, pod plážovými sprchami zmývajúc si soľ, večer na promenáde.

Keďže je tam Slovákov veľa, oplatí sa pre nich v Bibione slúžiť aj pravidelnú svätú omšu v sobotu večer. Boli sme na nej, veriacich sa zišlo asi dvesto. Po omši sa niektorí pristavili. S dvomi som sa dobre porozprával. Akože inak, o politike. Jeden bol katolícky kňaz, čitateľ Štandardu. Rozumeli sme si vo všetkom. Druhý bol podnikateľ z Oravy. Tiež som si s ním rozumel vo všetkom, okrem jedného. Volil Progresívne Slovensko.

Večerný život

Dovolenkárov ani večer nečaká oddych. Tisíce sa vyroja na Via Costellazione. Vidím, že ženy si dajú záležať, aby vyzerali dobre. Žiadne ledabolé plážové tričká, majú na sebe slušivé letné šaty, sú primaľované, nosia šperky a vyzerajú k svetu. Chcú sa páčiť.

Všetky obchody sú otvorené, ľudia nakupujú, večerajú v reštauráciách, dávajú si zmrzlinu, popíjajú v baroch. A najmä sa prechádzajú. Je to hustý dav, treba si dať pozor, aby sme do seba nenarazili. Cítim priam pulz ľudstva, jeho horúci dych. Ľudia sa chcú zabávať. Doprajme im to. Všetci patria k tej materiálne bohatšej časti ľudstva. K tej zlatej miliarde. I my tam patríme, hoci to až tak nepociťujeme.

Nemyslia na vojnu. Vojna tak trochu myslí na nich.

Lunapark a herne

Keďže sme s vnukmi, musíme s nimi chodiť na Via Costellazione do herní. Nie je to hazard. Je to family friendly. Za večer miniete len pár desiatok eur. Hádžem loptu do basketbalového koša vzdialeného dva metre. Trochu sa pred vnúčikmi strápnim. Imidž si vylepším na druhý deň v lunaparku, keď vzduchovkou zrážam pätnásť plechoviek za sebou.

V lunaparku vyskúšam s manželkou aj divokú jazdu nejakým Coast Rollerom. Rútime sa po koľajniciach, padáme skoro kolmo dole a hneď stúpame hore, každú chvíľu očakávam, že odstredivá sila v zákrute nás aj s vozíkom vystrelí až na mesiac.

Takto ľudia týrajú dobrovoľne sami seba a ešte za to aj platia.

Pozor! Jeden týždeň nestačí

Jedna dôležitá rada. Nechoďte  k moru iba na týždeň. Treba najmenej dvanásť dní, najlepšie dva týždne. Najprv sa musíte „rozdovolenkovať“. Dosiahnuť ten stav, kedy si neviete spomenúť, aký je deň. Keď cesta na pláž je vám už dôverne známa.

Keď viete, kde si máte v potravinovom obchode čo kúpiť v ktorej polici. Keď viete, v ktorej reštaurácii sa cítite najlepšie (inak, vo všetkých je dobre).

Keď vám plávanie v mori pripadá rovnako prirodzené ako chôdza. Keď ráno vleziete do morskej vody s vnúčikmi a títo už automaticky očakávajú rituál, že sa zmeníte na morskú príšeru, s ktorou oni budú bojovať a zároveň sa jej budú báť. Musím povedať, že morskú príšeru robím kvalitne. Nadšené jačanie menšieho vnúčika je neklamným dôkazom.

Nebojte sa, svet na vás nezabudne

Nemusíte sa báť, že zabudnete na svet a on na vás. Vo svete informačno-mediálnej revolúcie svet na vás nezabudne a sám sa vám pripomenie.

Niekedy príjemne. Pokojne sledujete majstrovstvá Európy vo futbale. Pozerali sme ich na RAI 1. Bavili sme sa na prízvuku, s akým talianski komentátori vyslovovali mená anglických futbalistov. Stones bol „Stounsa“, Palmer bol „Pálmera“, Pickford bol „Pikforda“ a Rice bol  „Ráisa“. V dovolenkovom móde nepotrebujete na zábavu náročný humor.

Inokedy sa svet pripomenie brutálne, kruto. Atentát na Trumpa. Vojna. A neodbytná otázka, kedy sa to už skončí.

Skôr sa skončí vaša dovolenka

Bohužiaľ, skôr sa skončí vaša dovolenka. Vrátite sa domov, ale spomienky na letný čas strávený s rodinou vám nikto nezoberie.

Aby som nezabudol. Keď vám čajka preletí tri metre nad hlavou, je to veľmi romantické. Spomeniete si síce aj na Hitchcockov klasický horor Vtáci, ale zaženiete to.

More a letiace čajky. Závan slobody, ktorý prekračuje našu pozemskú, ľudskú existenciu.