Nad mŕtvym dieťaťom v maternici sa plače, len keď je potrat spontánny

Je pravda, že ho zažíva každá štvrtá žena, ale zároveň drvivá väčšina z nich hneď po otehotnení, keď ešte ani nevedia, že sú tehotné. Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie tiché tehotenstvo (spontánny potrat) postihuje približne desať až pätnásť percent žien, ktoré už vedia, že sú tehotné. Aj tak ide o pomerne vysoké číslo, ktorému nezodpovedá publicita.

Ale možno to len odráža intímnu povahu tejto udalosti. Jej najhlbšiu, najosobnejšiu povahu. Platí názor, že do straty nenarodeného dieťaťa nikoho inému nič nie je. Na druhej strane, Semotamová sa o svoj príbeh podelila, ako sa dnes s obľubou hovorí, pre iných. Ďalšia stará pravda hovorí, že bremená, o ktoré sa podelíte, sa ľahšie nesú.

Necitlivý prístup zdravotníkov

A tak sa podelila najmä o necitlivý prístup zdravotníckeho personálu a vôbec jej okolia, ktoré sa napriek snahe pomôcť situácii správalo ako slon v porceláne. Kritizuje slová, ktoré zvolili, také typické neohrabané frázy a dobre mienené klišé, ktorými sa ľudia zvyčajne snažia niekoho utešiť, lebo nič lepšie nevedia.

Spomínaná spisovateľka neznáša slovo potrat. Znie to pre ňu, akoby jej dieťa vypadlo z tašky, keď bežala na električku. Jej ochota byť zraniteľná bola maximálne prijatá a ocenená. Je zrejmé, že táto téma rezonuje. Väčšina ľudí má dostatok citlivosti.

No miera empatie podivne a dramaticky klesá, ak namiesto spontánneho potratu začneme hovoriť o umelom potrate. Pritom ide o jedno a to isté. V maternici sa začal život, ktorý sa z nejakého dôvodu skončil. Už sa nikdy nebude opakovať.

Koľko žien, ktoré prejavili istú úroveň empatie voči fyziologickej strate, išlo pred dvoma rokmi na americké veľvyslanectvo protestovať proti rozsudku Roe verzus Wade, aby sa to isté mohlo vykonať chirurgicky? Alebo boli dotknuté (ale nie bytostne) na sociálnych sieťach? Pretože buď vnímajú hodnotu počatého života alebo nie – niečo medzi tým nedáva zmysel.

Dvojaké štandardy

Prečo hovoríme o spontánnom potrate diametrálne odlišne ako o interrupcii?

Jazyk rámcuje pole skúsenosti a slúži aj ako kompas, naviguje, ako sa primerane emocionálne zariadiť. Ak sme ako spoločnosť prijali hlúpy slogan "moje telo, moja voľba" napriek jeho vecnej nesprávnosti a bezuzdnej arogancii, nemáme inú možnosť, ako používať dvojaké štandardy.

Takto sa počas želaného tehotenstva vyvíja v maternici dieťa a človek môže o toto dieťa prísť a právom sa trápiť, uvedomovať si prežitú traumu, hľadať psychologickú pomoc, hľadať podporu okolia. Počas nechceného tehotenstva sa v maternici vyvíja zhluk buniek, nie človek, len akýsi nejasný potenciál ľudskej bytosti, pričom o jeho realizácii plne rozhoduje matka.

Feministky hľadajúce nejakú aspoň homeopatickú stopu nerovnosti medzi mužmi a ženami tu majú svoj Rhodos, tu si môžu skákať, ale asi inak, ako by chceli. Právo legálne odstrániť vlastné nenarodené dieťa majú len ženy. Muži toto zákonom zaručené právo nemajú. Jazyk okolo potratu (úplne súhlasím so Semotamovou, že je to mimoriadne škaredé slovo) je naozaj inštruktážny, pozri len to "ukončenie tehotenstva" – akoby sa potom niekedy v budúcnosti mohli nejaké dva odrezané konce zviazať a ísť ďalej. Vrátiť dieťa späť do tašky.

Táto jazyková (seba)kontrola je, samozrejme, dvadsať krokov dopredu v progresívnom zahraničí, ktoré rezignovalo na budúcnosť a ponúka dievčatám materstvo len ako akúsi nie celkom atraktívnu alternatívu k roztočeným kolesám kapitalizmu. Nikdy som nepočula, že by moja britská známa, ktorá prišla o dieťa vo štvrtom mesiaci tehotenstva, teda pomerne neskoro, opísala túto smutnú udalosť ako stratu dieťaťa. Hovorila zásadne o strate tehotenstva, ako o ňom hovorili lekári a sestry a ako ho opisovali príslušné nemocničné brožúry. Myslím si, že si to ani neuvedomovala, vždy mi to pripadalo ako úder palicou.

Ak sa fyziologický proces tehotenstva úspešne oddelí od jeho významu – dieťaťa, potom sa aj potraty akosi ľahšie podstupujú ako naplnenie "reprodukčných práv".

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.