Boh mohol stvoriť aj iný svet a iného človeka namiesto mňa, ale on to neurobil

Omnoho silnejším hlasom prehovárajú vzťahy. Práve v nich dnes hľadáme odpoveď na jeden z hlavných problémov – kontingenciu. Zjednodušenie povedané: tento spôsob nazerania na život a svet považuje všetko za produkt slepej náhody. Nikto a nič nemuselo byť také, aké to je. Mohlo to byť aj celkom iné. Pod vplyvom kontingencie považujem svoj výzor; povahu; rodinné zázemie; miesto, kde žijem či prácu, ktorú robím za sériu obyčajných zhôd náhod. Nič hlbšie za tým nie je a netreba to ani hľadať.

Jedným z následkov, ak na takúto hru pristúpim, je prázdnota, ktorú sa však snažím nejako riešiť. Aj preto sú to práve „siete a bubliny vzťahov“, ktoré sú dnes v kurze. Od nich závisí osobná zrelosť alebo, naopak, zničenie človeka. Každý, kto nezakúša lásku, ochorie. Každé dieťa, ktoré od príchodu na svet nedostáva plné potvrdenie svojej existencie, len veľmi ťažko – ak vôbec – dospeje v plnej miere k úspešnému ľudskému životu.

Dnešní ľudia to nielen vedia lepšie, ale aj trpia viac ako predchádzajúce generácie. Zaiste to súvisí aj s väčším poznaním súvislostí, ale je tu aj podstatnejšia príčina. Pre mnohých súčasníkov odpadla jedna konečná „inštitúcia“, ktorá kedysi toto potvrdenie vlastnej existencie nepochybne a skalopevne poskytovala: Boh.

Práve preto, že človek stratil Boha, práve preto, že už nevie povedať, prečo a načo žije, prečo žije tak, ako žije, máme dnes svoje vlastné recepty na získanie potvrdenia vlastnej existencie. Alebo sa, naopak, snažíme o otupenie, aby sme sa otázke zmyslu svojho života vyhli.