Frontman kapely Slnovrat: Naša pieseň Laudato si bola reakciou aj na napätie vo svete

Kapela Slnovrat, ktorej si frontmanom, oslavuje 25. výročie svojho vzniku, čo nie je málo. Mnohí vás poznajú, ale pre tých ostatných povedz na úvod, kto ste a pre koho tvoríte?

Slnovrat môžeme nazvať konzervatívno-gospelovou kapelou, teda nie worshipovou. Tvoríme pre všetkých, ktorí chcú nás a našu tvorbu počúvať a zdieľajú s nami rovnaké hodnoty.

A tie sú aké?

Kresťanské. Hodnoty pokoja a dobra.

A čo názov kapely? Pretože existuje ešte jeden Slnovrat, ale to nie ste vy. Poďme to rozlíšiť.

My sme v prvom rade skupina Slnovrat, v prípade toho staršieho Slnovratu ide o pesničkárske združenie, ktoré združovalo folkových spevákov, no každý v ňom spieval a hral sám za seba. Niekedy dávno sme niesli názov Sursum corda, čo znamenalo „hore srdcia“. S novým názvom Slnovrat prišla moja manželka Renátka. Pôvodnému pesničkárskemu združeniu Slnovrat som sa v tom čase ozval, či budú mať problém s premenovaním našej kapely.

Prečo Slnovrat, aký to má význam?

Slnovrat preto, že ide o najdlhší deň v roku, a teda máme o niečo viac príležitostí a šancí opraviť to, čo sme pokazili. Náš deň, celý život… a pokánie za naše chyby tak môžeme prežiť o čosi dlhšie.

Máš pocit, že sa vám to v kapele darí?

Ak máš na mysli využiť šancu dlhšieho dňa, myslím si, že áno. Fungujeme kontinuálne dvadsaťpäť rokov, čo znamená, že sme nemali žiadnu prestávku. Každoročne, už viac ako dve dekády, hráme desiatky koncertov.

V pripravovanej knihe k spomínanému výročiu našej kapely to pomenúvam metaforicky, a to tak, že „prešlo celých dvadsaťpäť rokov odvtedy, čo sme odrazili svoju loďku od brehu a vyrazili na šíre more. Pred nami a aj za nami plávalo niekoľko ďalších lodí s veľkými plachtami, ktoré miestami na niekoľko rokov zakotvili v prístavoch. Našu loď však brat vietor poháňal bez prestávky. Na obzore sa ešte stále nečrtá pevnina. Plavíme sa ďalej… Spolu s vami.“

Pri príležitosti vášho výročia ste vydali v poradí šiesty album s názvom Cesta. Má aj názov albumu, rovnako ako názov kapely, svoju symboliku?

Nikdy nevieme, čo nás čaká, a preto sme aj zvolili názov Cesta. Tiež z dôvodu, že odzrkadľuje našu púť po celé tie roky. Vizuálne je na obale albumu znázornený symbol akoby kríža, ale v polohe, v ktorej by si ho niesla na ramenách.

A čo to znamená? Že si všetci na svojej ceste nesieme nejaký životný kríž?

Áno, zároveň je to aj symbolika cesty, na ktorej sú nejaké križovatky, keďže sa ten znak križuje.

Dotýka sa ťa niektorá z piesní albumu špeciálnym spôsobom?

Povedal by som, že dve piesne. Jedna z nich má názov Život. Nevadí, keď ťa verejnosť vníma ako blázna, máš hovoriť pravdu. Druhá pesnička sa volá Verím, v ktorej vyjadrujem túžbu, ktorá ma celých dvadsaťpäť rokov sprevádza.

Myslíš si, že hovoriť a hľadať pravdu dnes je náročnejšie ako pred rokmi?

Určite je to zložitejšie. Za totality som ako dieťa nevnímal tlak, skôr išlo o mojich rodičov. Chodil som na náboženstvo, ale nemohol som preto študovať na základnej umeleckej škole. Moja mama je rodená Poľka, prišla zo svojej domoviny, v ktorej fungovali sväté omše, procesie, uctievanie relikvií a podobne, a očakávala, že je to rovnaké aj u nás na Slovensku, čo tak v tom čase nebolo. Môj otec jej často vyčítal, že nevie zhodnocovať veci.

Ona totiž verejne povedala, že ma prihlásila na náboženstvo, aj že naň chodím k otcovi Križalkovičovi. Neskôr však prišla fáza, nie zas až tak dávno, keď tie tlaky prišli. Vidíme to všade vo svete. Niečo sa deje, vyfarbujú sa ľudia, ale aj ideológie. Na scéne sme mali aj politikov, ktorí rozprávali o tom, aj keď v inom zmysle, že sa máme postaviť na správnu stranu, a to je posledných päť rokov výzva aj pre mňa samého – postaviť sa na cestu, ktorej som uveril. Dnes je to problém, pretože hneď dostaneš nálepku.

Dostávaš ju často preto, že si veriaci?

Nielen preto, že som veriaci, ale aj pre svoje postoje k výzvam dnešnej doby. Nechcem tento rozhovor ťahať tam, kam zrejme ani jeden z nás nechce, no vidíme tu nástup ideológií, ktoré už v tichosti začali existovať aj predtým. Zrejme sme boli zamestnaní inými starosťami, tak sme si to nevšimli. Novodobá ideológia „neprekáža“ len nám veriacim, ale aj ateistom. Nezužoval by som to len na katolíkov. Pozor ale, ideológia, nie ľudia. Musím však dodať, že cítim aj rešpekt. Priamo od Bardejovčanov, ale aj od ľudí, ktorí nás nepočúvajú. Vieš, naozaj rešpektovaní budeme len vtedy, keď budeme hovoriť pravdu.

Keď sa ešte vrátime k vašim piesňam, priznám sa, že u mňa osobne rezonuje Laudato si z roku 2018, ktorá síce nie je súčasťou nového CD nosiča, no hovorí o druhej encyklike pápeža Františka. Okrem spevu v nej recituješ modlitbu Svätého Františka o pokoji. Prečo? 

Aby som to nezužoval len na encykliku, táto pesnička vychádza tiež z obdobia, keď kresťania v Sýrii zažívali rôzne útoky a dochádzalo k otvorenému vyvretiu zla na Blízkom východe. Ten, kto chcel, to videl, kto nie, tak nie. Vnímal som, ako trpia naši spolubratia a sestry na tomto mieste a tiež som čoraz viac vnímal, aké je potrebné rozprávať o pokoji. Už sme naozaj takí spokojní, že nemáme nad čím uvažovať, len nad zlom a vojnou? Teda táto pieseň bola aj reakciou na napätie vo svete.

Čím som starší, tým viac sa stotožňujem s odkazom nášho serafínskeho otca. Som vo Františkánskom svetskom ráde a aj preto túžim verbalizovať svoje chcené nastavenie. Nehovorím, že som tvorca pokoja, ale snažím sa o to. Všetci ľudia chcú v konečnom dôsledku pokoj, preto sa potom pýtam, prečo vlastne vojna je. Táto encyklika je tiež isté znamenie, o ktorom by sme mohli povedať, že je malé, no nie je to tak. Jedno zapadlo do druhého a keďže ja, poznajúc seba samého, by som takúto konštrukciu poskladať nevedel, encyklika bola istou pečiatkou pre túto pieseň.

Tiež sa v tejto piesni modlíš za to, aby si vnášal lásku tam, kde panuje nenávisť. Kde dnes cítiš, že najviac chýba láska?

Medzi ľuďmi, ale vnímam tiež, že to, čo sa udialo za posledných päť až šesť rokov je niečo nadľudské. To, čo vidíme, nie je pekné. Keď ideme k jadru veci a zamyslíme sa, zistíme, že sa aj chceme mať radi, ale niečo alebo niekto nás pobáda k tomu, aby to tak nebolo.

Ale medziľudské konflikty boli predsa vždy, aj pred stodvadsiatimi rokmi.

Áno, ale dnes naberajú extrémne kontúry. Ľudia sa už nechcú stretávať a to nie je zdravé. Okrem toho sa nepočúvame, riadime sa podľa hesiel, ktoré čítame z médií. Máme šablóny a keď do nich nezapadneme, nie sme in. Celá táto doba nás ťahá pred rozhodnutie, ktoré nie je jednoduché, ale zároveň môže byť oslobodzujúce.

Vráťme sa ešte ku kapele, dotknúť sa chcem vášho stretnutia so Svätým Otcom Františkom v roku 2019. Aký dar zo Slovenska ste mu priniesli?

Svätému Otcovi sme darovali náš predposledný vydaný album s názvom Dvadsať a extra CD so spomínanou piesňou Laudato si. Ja, známy tým, že neovládam iný jazyk ako môj rodný a druhý rodný, teda poľštinu, som sa predsa len s pápežom rozprával asi dve minúty. Keď sa totiž viacero rokov venuješ histórii alebo cirkevným spisom, stretneš sa so základnou latinčinou, aj keď po latinsky vôbec neviem.

Následne som mu povedal, že tento album je inšpirovaný jeho encyklikou, čomu sa potešil. Pápež ma v taliančine poprosil „prega per me“, teda, aby sme sa za neho modlili. Požiadal som ho tiež o podpis na vstupenku, ktorá mi umožnila byť v ten deň pri ňom. To sa dosť nepáčilo šéfovi ochranky, no Svätý Otec ešte skôr, než ochrankár akokoľvek zasiahol, zobral pero so vstupenkou a podpísal sa na ňu. Cítil som, akoby som sa rozprával s otcom a poznali sme sa už dlhé roky. Taktiež sa volá Francesco podľa Svätého Františka z Asissi, vďaka čomu som tiež cítil istú blízkosť.

Svätý František má v tvojom živote špeciálne miesto. Jeho relikvia sprevádzala vašu kapelu v aute, keď ste mali pred pár rokmi autonehodu. Čo sa tam stalo?

Je to tak. Relikvia ostala po autonehode v aute neporušená v igelitke a relikviári. V tom období sme mali šnúru vianočných koncertov a tento konkrétny bol v poradí asi piaty. Nehoda vyzerala celkom hrôzostrašne. Ja aj chlapci z kapely sme mali viaceré poranenia. Aparatúra a nástroje boli úplne znehodnotené, Svätý František však ostal na mieste.

Prečo ste nosili jeho relikviu so sebou na koncerty?

Pretože bolo vianočné obdobie a tradícia živých betlehemov prišla od neho. Bolo to pre mňa ďalšie znamenie, prostredníctvom ktorých sa Boh prihovára skrz svojich služobníkov. Aj František je mi znamením, tiež Svätý otec, Serafínsky patriarcha, ako aj náš klavirista v kapele František Tkáč, ktorého voláme Hejo.

Keďže už takmer tri dekády tvoríte gospelovú hudbu, vieš teda porovnať jej ustálenosť na hudobnej scéne. Tvorí sa dnes gospel ťažšie? Máte také publikum ako pred dvadsiatimi piatimi rokmi?

Keď si sa pýtala na to, aká sme kapela a ja som odpovedal, že konzervatívno-gospelová, povedal som to z jednoduchého dôvodu. Vidím, ako sa gospel za dvadsaťpäť rokov zmenil. On, samozrejme, fungoval aj pred nami, no my sme vznikali v rokoch, keď na scéne pôsobili kapely ako Kompromis, Atlanta, Trenčiansky Bazár, Sába, jednodudcho, bolo ich dosť veľa. Dnes vidíme gospelovú scénu jasne nezadefinovanú. Nechcem sa nikoho dotknúť, no vidím, že sa gospel uberá smerom, na základe ktorého prichádza na rad myšlienka gospel ako taký premenovať.

Čo tým myslíš, premenovať?

Netreba nič čítať medzi riadkami. Gospel na Slovensku by som prirovnal akoby k náboženskej literatúre, k dvom knihám. Jedna z nich sa volá modlitebník a druhá Biblia. My sme sa vybrali skôr cestou evanjelistu ako žalmistu.

Poďme to čitateľom vysvetliť, viacerí tomu nemusia rozumieť.

Pre mňa osobne je najvyššia forma modlitby spoločné stretnutie na slávení svätej omše, Modlitba Pána, Breviár, ale aj tá, o ktorej hovorí Pán Ježiš v Mt 6,6. Naše koncerty sú koncertami a sú skôr o tom priniesť radostnú zvesť, čo v konečnom dôsledku vychádza z modlitby, ale priamo na pódiu sa nemodlíme. Preto hovorím, že sme skôr na strane evanjelistu. Ja som bol vychovaný aj na forme chvál (Taizé), ale toto je trochu niečo iné. Ono sa to chce tváriť ako hudobný žáner, ale to nie je hudobný žáner, je to modlitba, ktorá patrí do konkrétneho spoločenstva, ktoré zdieľa istú charizmu. Inak by boli v tomto prípade gospelovou hudbou aj spievané vešpery bratov Kapucínov, no oni nepotrebujú nahrávať album alebo organizovať koncert, pretože – ako hovorím, ide o modlitbu.

Keďže máš aj poľské korene, pozrime sa na rozdiely medzi gospelom na Slovensku a v Poľsku.

V Poľskú sa gospel hrá bežne v rádiách a podobne, čo tak u nás nie je. Prečo je rešpektovaný ťažký black metal a gospel nie, keď vieme, o čom sa v ňom spieva? Prečo potom nie je prípustný pokoj? Pred rokmi sme boli so Slnovratom na jednej akcii v Poľsku, kde odovzdávali ceny hudobníkom. Boli tam rockeri, folkloristi zvučného mena a medzi nimi aj gospelová speváčka. Je to hudobný žáner.

Myslíš si, že v Poľsku by si sa dokázal ako gospelový spevák alebo člen kapely hudobne vyžiť viac a dostať aj viac umeleckého priestoru?

Isto áno, ale aj preto, že ide o väčší národ. Je tam viac možností, piesok a pláž sú väčšie. V posledných rokoch je už ale aj v Poľsku viditeľný trend odkresťančovania. Dnes sú akceptovateľné veci, ktoré by v minulosti neboli. Keď ide o smrť alebo hrozbu, vieme si z nich robiť smiešne meme obrázky. Nezamýšľame sa, nekladieme si otázky a nechceme si pripustiť, že sa to nevyvíja dobrým smerom, a to sa považujem za pozitívneho človeka.

Keď už spomínaš smrť, v piesni s názvom Konečná spievaš o našej ľudskej pominuteľnosti. Jej pozadie sprevádza aj klip, v ktorom hral muž bez domova, vďaka čomu ho po rokoch našla jeho dcéra. Aký je to pocit?

Keď sme zavesili klip, ozvalo sa nám jedno žieňa z Bratislavy s otázkou, kde je ten pán z klipu, pretože sa roky nevideli a je to jej otec. To bolo jedno z ďalších znamení, pre mňa veľkých. Prišla teda z Bratislavy, svojho otca vytiahla z útulku pre ľudí bez domova a zabezpečila mu, volal sa Ján, naozaj pekné dožitie. Dokonca zomrel v jej náručí.

Prečo ste si vybrali do klipu práve tohto muža bez domova?

Potrebovali sme tvár starca. Bývalý člen kapely Martin Šmilňák ho našiel práve v útulku pre ľudí bez domova. Bol to muž so staršou tvárou, s bradou a fúzami, veď si to v konečnom dôsledku môžete pozrieť vo videoklipe, a okrem toho z neho vyžarovalo zmierenie.

To zmierenie, ktoré ste chceli piesňou vyjadriť?

Presne tak.

Singel spolu s klipom zožal aj veľký úspech verejnosti, má takmer pol milióna pozretí. Po akom čase od jeho zverejnenia pán Ján zomrel?

Nepamätám si to presne, ale bolo to do troch rokov. Na jeho pohrebe sme rozložili videoprojekciu, kde sme tento videoklip pustili bez zvuku, pretože sme pieseň popritom hrali naživo. S jeho dcérou máme pekné vzťahy, sme rodinní priatelia a odvtedy sa pravidelne v rámci našich rodín stretávame.

Naša púť tu na Zemi je pominuteľná a smerujeme ďalej. Čo považuješ v živote za najpodstatnejšie, o čo by sme sa mali a možno aj nemali snažiť?  

Mali by sme žiť tak, aby sme do neba prišli s čo najmenšími odreninami.

A čomu by sme sa mali vyhýbať, aby sme ich mali čo najmenej?

Skôr, čo by sme mali žiť. Máme viac žiť, než len byť, o tom aj spievame v jednej piesni. Tiež by sme mali naozaj uveriť tomu, že to, čo sme prijali, je pravda. Ona presahuje slovo, pretože je život. Tá za nás obetovala všetko. Čo ešte môžem od toho sveta chcieť? Toľko som počas života dostal, že nemôžem prestať ďakovať. Aj do našich životov nám Boh posiela anjelov a nimi sú práve ľudia, ktorí sú v našom príbehu. Pre mňa je to moja rodina, do ktorej patria aj Hejo, Šiba, Samo, tentokrát už Jakub, naša manažérka Janka, členovia kapely, a všetci ďalší, ktorí tvoria môj svet.