Keď po Trumpovi prichádza Trump. A po Ficovi Fico
Prežitie atentátu síce v očiach verejnosti robí z obete útoku silnejšieho politického hráča, ale na rovnakom ihrisku, na ktorom mu išlo o život. Prežiť atentát nie je žiadna politická výhra, ale skôr patália. Píše Ivan Hoffman.
profimedia-0891138527
Bývalý prezident USA a kandidát na prezidenta v roku 2024 Donald Trump reční počas predvolebného zhromaždenia so senátorom a kandidátom na viceprezidenta USA JD Vanceom vo Van Andel Arene v Grand Rapids v Michigane 20. júla 2024, Zdroj: Jim Watson / AFP / Profimedia
Zbabrané atentáty majú s tými smrtiacimi jedno spoločné. Poľudšťujú obeť. O mŕtvych len dobre, hovorí sa. A pri postrelených je dotyk smrti prísľubom zdržanlivosti nepriateľov a príčinou slušnejšieho zaobchádzania od zdivočelých psov strážiacich demokraciu. Na postreleného nepriateľa sa už terč zle kreslí a bez terča je nepriateľ menej smrteľný.
Po úspešných atentátoch vzniká mocenské vákuum, ktoré je tým prázdnejšie, čím ťažšie je zabitý štátnik nahraditeľný. A v tom vákuu sa nanovo rozdávajú karty. Kto však unikne smrti, odsúdi do vákua svojich oponentov. Tým nezostáva nič iné, len absolvovať ponižujúci rituál súcitenia s nepriateľom. Netvora, ktorého včera vyzývali zastaviť za každú cenu, pretože zosobňuje smrteľnú hrozbu pre ich predstavu demokracie, musia zrazu ľutovať a priať mu skoré uzdravenie. Musia sa tváriť, že násilie na nepriateľovi ohrozuje tú istú demokraciu, v mene ktorej nabádali ísť, teraz už bývalému, netvorovi po krku.