Keď po Trumpovi prichádza Trump. A po Ficovi Fico

Zbabrané atentáty majú s tými smrtiacimi jedno spoločné. Poľudšťujú obeť. O mŕtvych len dobre, hovorí sa. A pri postrelených je dotyk smrti prísľubom zdržanlivosti nepriateľov a príčinou slušnejšieho zaobchádzania od zdivočelých psov strážiacich demokraciu. Na postreleného nepriateľa sa už terč zle kreslí a bez terča je nepriateľ menej smrteľný.

Po úspešných atentátoch vzniká mocenské vákuum, ktoré je tým prázdnejšie, čím ťažšie je zabitý štátnik nahraditeľný. A v tom vákuu sa nanovo rozdávajú karty. Kto však unikne smrti, odsúdi do vákua svojich oponentov. Tým nezostáva nič iné, len absolvovať ponižujúci rituál súcitenia s nepriateľom. Netvora, ktorého včera vyzývali zastaviť za každú cenu, pretože zosobňuje smrteľnú hrozbu pre ich predstavu demokracie, musia zrazu ľutovať a priať mu skoré uzdravenie. Musia sa tváriť, že násilie na nepriateľovi ohrozuje tú istú demokraciu, v mene ktorej nabádali ísť, teraz už bývalému, netvorovi po krku.

Zatiaľ čo po zabitých prezidentoch či premiéroch nastupujú ako náhradníci ich slabšie verzie, za preživšie obete prichádzajú ich silnejšie verzie. Posilnené tým, čo ich nezabilo. Tak, ako Roberta Fica vystriedal silnejší Fico, Donalda Trumpa práve strieda silnejší Trump. Zbabrané atentáty sú kontraproduktívne; Trumpovi demokratickí oponenti, rovnako ako progresívci mobilizujúci verejnosť proti Ficovi, majú dôvod preklínať nešikovného strelca. Existujú súčasne dva dôvody, prečo sa od neúspešných atentátnikov všetci dištancujú. Jedni preto, že strieľal, druhý preto, že netrafil.

Pri štátnikoch, ktorých sa nepodarí zavraždiť, sa akosi predpokladá, že tým dostali od prozreteľnosti mandát urobiť niečo politicky zásadné. Niečo, na čo sú predurčení a kvôli čomu prozreteľnosť odklonila projektil od hlavnej tepny alebo od spánku. Usudzuje sa, že náhoda neexistuje a prežitie je záväzok. Zatiaľ čo pred atentátom je politik pod drobnohľadom svojich nepriateľov, po neúspešnom atentáte je pod drobnohľadom svojich kritických sympatizantov. Ťažko povedať, čo je horšie. Je v silách Roberta Fica byť iným premiérom, než akým už bol? A môže byť Donald Trump iným prezidentom, než bol minule?

Prežitie atentátu síce v očiach verejnosti robí z obete útoku silnejšieho politického hráča, ale na rovnakom ihrisku, na ktorom mu išlo o život. Zostať nažive je nepochybne skvelé, ale politicky by mal miesto v histórii istejšie ako mŕtvola. Takto nažive musí preživší štátnik ešte len dokázať, že je v jeho silách urobiť to, čomu chcel atentátnik zabrániť.

Od Donalda Trumpa sa nečaká nič menšie než to, že urobí Ameriku opäť skvelou. To však zahŕňa konflikt s globálnymi korporáciami, s hlbokým štátom, inými slovami s washingtonskou bažinou, so svetovými mocnosťami ohrozujúcimi americkú hegemóniu či konflikt s progresívnou omladinou, ktorá úspešne rozkladá USA zvnútra. Trumpova Amerika môže byť opäť skvelá len na úkor zvyšku sveta. Teda ako na úkor nepriateľov, ktorých si Američania pragmaticky vytvárajú, aby mali kde viesť vojny, alebo na úkor vazalov, ktorí sa naivne považujú za amerických spojencov. Ponúka sa teda otázka, či Trumpovi držať palce.

Prežil Donald Trump atentát preto, aby sa stal prezidentom a odvrátil jadrovú vojnu kolektívneho Západu s Ruskom? Ak sa tak stane, bude to na úkor Ukrajincov, ktorých Trump hodí cez palubu, možno aj s Európanmi, aby sa mohol sústrediť na konfrontáciu s Čínou.

Podobne, ako Trumpovi vadí, že Amerika nemá rešpekt sveta, Robert Fico má problém s absenciou rešpektu voči Slovensku od arogantného Bruselu. Od starého Fica sa nečakalo viac než to, že opustí predvolebnú rétoriku, bude poslušným správcom únijnej periférie, za čo bude omilostený frakciou liberálnych socialistov. Od nového Fica už sa však očakáva niečo iné. Neprežil preto, aby na Slovensku presadzoval únijnú agendu, ale preto, aby v EÚ hájil slovenské národné záujmy. To je však drzosť, ktorú Brusel nestrpí a tvrdo trestá.

Keď sa to celé domyslí, prežiť atentát nie je žiadna politická výhra. Je to vlastne patália spočívajúca v nemožnosti naplniť nereálne očakávania. Robert Fico a Donald Trump si svoje budúce problémy môžu vzájomne závidieť.

Článok pôvodne vyšiel v Rádio Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.