Vzostup biopolitiky. Ako liberálna demokracia erodovala do totalitarizmu

Už sme to všetci počuli a nie raz – najbližšie voľby sú najdôležitejšie ak nie v histórii, tak aspoň za ostatné storočie; ak nevyhrá kandidát x, je koniec… Na podobné katastrofické vyhlásenia sme si zvykli už v 90. rokoch a pokračujú vždy novými a novými voľbami do parlamentu alebo do úradu prezidenta.

Naratív sa však rozšíril takmer všade a počujeme v rôznych a vyspelejších krajinách západnej civilizácie (nedávne francúzske či nadchádzajúce americké voľby). Z volieb sa stala existencionálna vec, ako keby náš celý biologický život závisel od výsledku politickej súťaže.

Splynutie sveta politiky a biológie

Politika sa stala životne dôležitou vecou. Už síce Aristoteles charakterizoval ľudí ako politické zvieratá (človek je žijúce zviera s osobitnou schopnosťou politickej existencie), ale stále existoval rozdiel medzi politickou existenciou človeka v spoločnosti/štáte a jeho biologickou existenciou. Tieto dva svety boli odlišné a politika si nerobila nárok na biológiu – holý život jednotlivca.

To, čo by nemalo mať vplyv ani na politický život (veď ďalšie voľby budú o pár rokov), ale už vôbec nie na náš prirodzený život – biologický, získalo zásadný význam. Dôkazom, že svet politiky a biológie už splynul, sú fyzické a psychické dôsledky pre život a zdravie jednotlivcov, ak voľby nedopadnú podľa ich predstáv.

Zdravotníci prevážajú na nosidlách postreleného predsedu vlády Roberta Fica z helikoptéry do nemocnice v Banskej Bystrici 15. mája 2024. Foto: TASR/Ján Krošlák

Takéto vnímanie politického sveta (a teda nielen volieb) však nevychádza zo samých jednotlivcov; ako keby si jednotlivci vytvárali z politiky svoju existencionálnu záležitosť. Prvoplánovo by sa to mohlo zdať. Opak je pravdou. Z politiky sa stala vec existencie, ale tým, že sa zmenila politika zvnútra – podmanila si náš biologický život a ten sa stal súčasťou politických procesov.

Povedané jednoducho, dnes už politici rozhodujú o holom živote každého z nás, čomu dvadsiate storočie prepletené ideológiami a vojnami dalo silné znamenie. Nedávny rozvoj internetu a technológií či celosvetová pandémia nám len celý obrázok dokreslili.

Francúzsky filozof Michel Foucault bol prvý, ktorý na konci svojho aktívneho života začal skúmať fenomén biopolitiky: zvyšovanie regulácie prirodzeného života človeka v mechanizmoch a kalkuláciách moci.

Biologický život sa stal súčasťou politiky – moderný človek je zviera, ktorému politika spochybňuje jeho existenciu. Politika sa radikálne transformovala a spolu s ašpiráciou o globálnu vládu sa z nej stala snaha o totálnu dominanciu. Charakteristikou totalitného štátu je politizácia života. Giorgio Agamben píše o túžbe práva mať telo na to, aby mohlo byť účinné. Demokracia na toto volanie odpovedá tým, že právo získava starostlivosť o telá (ľudí) vrátane dispozície so životom jednotlivcov.

Vplyv biopolitiky je možné demonštrovať na viacerých príkladoch. Vyberiem dva. Z toho jeden prítomný (vojna) a druhý nedávny (pandémia koronavírusu).

Vojna ako prípad biopolitiky

Začnem najprv vojnou, ktorá je súčasťou histórie ľudstva. Stredoveké a novoveké vojny však boli celkom odlišné od tých, ktoré zažívame počnúc prvou svetovou vojnou až do dnešných dní. Išlo o vojny panovníkov, ktoré mali pevné pravidlá. Proti sebe bojovali armády vojakov a kládol sa dôraz na rozdiel medzi vojakmi a civilistami – tí druhí nikdy neboli vnímaní ako súčasť alebo nebodaj cieľ bojových operácií.

Boj prebiehal len medzi vojakmi, pričom sa zachovával rozdiel medzi nimi a ostatným obyvateľstvom. Civilné obyvateľstvo prakticky vojnou nijako netrpelo, pretože medzi sebou bojovali iba vojaci (až prvá svetová vojna spôsobovala veľké straty pre civilné obyvateľstvo). Vojna rovnako nemala vplyv na hospodárske, kultúrne, cestovateľské či iné vzťahy medzi krajinami, ktoré prebiehali aj naďalej. 

V minulosti bola znakom vojny skúpa vypočítavosť. Tá však konflikt poľudšťovala, ako píše Guglielmo Ferrero. Cieľom bolo uspieť s čo najmenším počtom strát. Vrcholom bolo víťazstvo bez boja a strát na životoch. Bojovali len vojaci – dobrovoľníci (povolávanie bolo zriedkavé). Účasť verejnosti na vojne sa nepredpokladala. Aj z tohto dôvodu bolo ľahké vojnu vyhlásiť a jednoduché ju aj ukončiť.

Ľudia prechádzajú po provizórnom chodníku po moste zničenom ruským leteckým náletom v ukrajinskom meste Irpiň v sobotu 5. marca 2022. Foto: TASR/AP

Táto predstava vojny sa zmenila prvou svetovou vojnou, ktorá bola prvou ideologickou vojnou. Vojna sa premenila na totálny konflikt. Prímerie či mier sa prestali vnímať kompromisne za relatívne obojstranne výhodných podmienok (nízke zisky a straty), aby si aj prehra mohla zachovať svoju tvár. Z prímeria sa stala úplná kapitulácia nepriateľa, ktorý musel prijať ponižujúce podmienky prímeria. Vojna sa stala totálnou a jej cieľom nebola len porážka nepriateľa, ale jeho zničenie, potrestanie a zosmiešnenie.

Hospodárstvo krajiny sa taktiež transformuje na vojnovú ekonomiku. Vojna sa rozšírila aj na civilné obyvateľstvo, civilisti sa stali cieľom alebo sekundárnymi obeťami operácií a v dnešných vojnách je obetí na strane civilov oveľa viac ako vojakov. Víťazná strana si so životom obetí (vojakov/civilov) spraví čo chce vrátane beztrestného zabíjania či znásilňovania. Bojujú nielen dobrovoľníci, ale aj odvedení, teda všetci bojaschopní. Spoločnosť je vnútorne rozdelená a v jej vnútri prebieha samostatná vojna medzi prívržencami vojny a jej odporcami. Aké to paralely aj s rusko-ukrajinským či palestínsko-izraelským konfliktom.

Pandémia ako prípad biopolitiky

Druhá vec, ktorou by som demonštroval vzostup biopolitiky, bola covidová kríza. Demokratické mechanizmy výkonu moci, jej kontrola či ústavné garancie ľudských práv sa stali zo dňa na deň zdrapmi papiera. Zvolení zástupcovia odovzdali vládu do rúk nevolených odborníkov a vedcov, ktorí k jej výkonu a k prijímaniu drastických opatrení (niektoré pritom nemajú v dejinách obdobu, napríklad regulácia či obmedzovanie pochovávania mŕtvych, suspendácia náboženského života) nemali žiadny mandát.

Z histórie pritom vieme, že vedci slúžia vede a výskumom sledujú svoje vlastné ciele. Stačí si spomenúť na uznávaných vedcov, ktorí sa podieľali na vedeckých pokusoch na Židoch a iných obyvateľoch (Rómoch, mentálne chorých) počas Tretej nemeckej ríše a ktorí po skončení vojny pokračovali na prestížnych univerzitách v Spolkovej republike Nemecko či vo svete. Aj z tohto dôvodu treba byť veľmi podozrievavý k novej pandemickej zmluve.

Ján Mikas a Vladimír Lengvarský. Foto: TASR – Martin Baumann

Snahou práva o reguláciu a vlastnenie tela (života) počas pandémie koronavírusu nastala zmena vnímania práva na ochranu zdravia. Z tohto práva a možnosti sa liečiť sa stala povinnosť – byť zdravý. Každý, kto bol nekonformný s opatreniami bol pritom podozrivý, že je potencionálnym nositeľom vírusu a tak aj kontaminovaný.

Prítomným sa stalo rozdelenie spoločnosti na tých, ktorí rešpektovali všetky opatrenia a tých, ktorí ich čiastočne alebo celkom nedodržiavali. Politika sa snažila vynucovať najprv testovanie, potom certifikáciu a nakoniec priamo alebo nepriamo nútiť k očkovaniu. Robila si tak nárok na naše telo a rozhodovanie, čo s ním môžeme urobiť nehovoriac o prerušení akéhokoľvek spoločenského, pracovného či kultúrneho života.

Práve tieto dva príklady zo života západnej civilizácie z nedávneho obdobia (vojny a pandémia) preukazujú dve tendencie v západných spoločnostiach: biopolitika ako dispozícia našimi telami a životmi je realitou a že liberálno-demokratický model štátu erodoval v posledných desaťročiach do formy totalitarizmu, ktorý je latentne prítomný na pozadí ústavnej fasády (príkladom nech je ľahký prestup liberálnej demokracie k totalitarizmu a späť v 20. storočí na väčšine európskeho kontinentu).

Obe tendencie sú čoraz viditeľnejšie a pociťovanejšie aj v našich každodenných životoch. Ako píše Agamben, nová politika, ktorá sa možno už formuje, musí s týmito fraktúrami západnej civilizácie rátať.