Koloristické skladby Ivana Ouhela v Českom centre. A na Slovensko sa vracia drak menom Skrak

V Českom centre v Bratislave na Prepoštskej ulici je výstava „Rytmy“ obrazov Ivana Ouhela.  Sú z majetku autorovej rodiny a iných súkromných zberateľov. Výstavu otvorili jej kurátori Petr Mach, autor poslednej monografie, a za slovenskú stranu publicista Jakub Prokeš. Záštitu nad ňou prevzal český veľvyslanec na Slovensku Rudolf Jindrák. Výstavu si možno pozrieť ešte celý august, do 4. septembra 2024.

Mňa Ivan Ouhel, mimochodom môj rovesník, zaujal už keď bol členom združenia výtvarníkov 12/15 Pozdě, ale přece, ktoré patrilo do mozaiky československej neoficiálnej scény a zrodilo sa v období tzv. normalizácie. Jeho názov deklaroval snahy o návrat obrazu do stredobodu záujmu.

Ouhelove olejomaľby Rašenie (1995) a Orchester (1980). Foto: autor

Ivan Ouhel je známy svojimi intuitívnymi krajinami i figurálnymi kompozíciami. Narodil sa v roku 1945. V mladosti sa rozhodoval medzi hudbou a výtvarným umením, čo v jeho dielach stále cítiť. Rodený Ostravák bol absolventom akadémie v Prahe, kde potom zostal. Občas si zašiel na Slovensko. Dobre sa poznal s viacerými našimi výtvarníkmi, s Rudom Sikorom, Deziderom Tóthom, či Viktorom Hulíkom. Bolo to aj vďaka osobnosti Iva Janouška, ktorý tiež pochádzal z Ostravy, a v zložitých časoch po roku 1968 udržiaval kontakty medzi českými a slovenskými výtvarníkmi stojacimi mimo oficiálnej scény. Ivan Ouhel zomrel v tomto roku vo veku nedožitých osemdesiatin.

Vegetácia (1985). Foto: autor

V pokoji som chodil po výstave a pozeral si obraz za obrazom. Farebnými plochami a jemnými kompozíciami pôsobili na mňa poeticky, až tak, že som potom doma siahol po knihe a čítal som si rôzne básne. Hľadal som súzvuk a našiel som ho v poézii Františka Hrubína:

A drž mne, země! Drž mne, jak tu zpívám,

jak pláči tu i miluji,

i tenkrát mne drž, až zarostu v tobě …

Rytmy (1998) a Krajina. Foto: autor

V rokoch 1984 a 1988 sa Ivanovi Ouhelovi podarilo prezentovať svoje diela na Bienále v Benátkach. Svoje skúsenosti s Benátkami sme nevdojak mali aj my na Slovensku. Potom ako zomrel mladý výtvarník Miloš Laky, urobili sme na jeho pamiatku Album – 26 prác na papieri. Robilo sa to u Ruda Sikoru na Tehelnej, úvod napísal kritik a teoretik umenia Tomáš Štrauss. Dokončili sme to v roku 1976. Niekto to prepašoval na Bienále do Benátok. Dozvedeli sa to súdruhovia na najvyšších miestach a bolo zle. Bolo treba vyšetriť to „beniále“, ako sa vyjadril súdruh Biľak. Autori prác boli predvolaní na Ministerstvo kultúry SSR, jeden po druhom.

Poradcom ministra Válka bol vtedy historik umenia Ladislav Skrak, nomenklatúrny stranícky káder, udavač a fanatický normalizátor. Pohyboval sa na ministerstve i pri zväze výtvarníkov. Svojimi vyjadreniami útočil napríklad na Fischera, Minárika, Mudrocha, Vrbovú …, ktorí vtedy učili na ľudových školách umenia.

V článku uverejnenom vo Večerníku 17. 3. 1980 napísal, že títo výtvarníci „varia z vody, sú bezperspektívni, ich tvorba je bezduchá, gýčovitá … nevychovávajú pracujúcich tvorbou trvalých hodnôt a nemali by učiť deti“. Danovi Fischerovi dokonca zavolal domov, aby si tie noviny kúpil...

Ladislav Skrak pôsobí v súčasnosti ako vedúci Výtvarného odboru Matice slovenskej, vedie galériu v jej budove pri Liga pasáži. Bohvie do akej miery je angažovaný v „projekte“ o akejsi „národnej neomoderne“, o tom, že „slovenská kultúra potrebuje novú kultúrnu politiku pre 21. storočie, ktorá by sa vyhranila voči slepým uličkám, no zároveň nadviazala na všetko pokrokové“, ako sa to píše na tejto internetovej stránke.

Ja osobne radšej zájdem ešte raz na Prepoštskú ulicu a pokochám sa Ouhelovými obrazmi.