Historické analógie sa dnes využívajú najmä na to, aby sme si osvojili „ten správny“ geopolitický výklad aktuálnych udalostí. Z histórie si tak berieme presný opak toho, v čom by nás mala poučiť. Napríklad analógia s Mníchovom nám vraj hovorí, že ak Chamberlainove rokovania s Hitlerom boli v roku 1938 naivné, poučenie pre dnešok znie, že už nikdy nikto nesmie s agresorom rokovať, a to ani v prípade, ak je napadnutá krajina na dne a pokračovanie vojny môže priniesť len jej likvidáciu.
Dnes si pripomíname 110-te výročie vypuknutia prvej svetovej vojny a až príliš nám uniká, ako sa udalosti bezprostredne predchádzajúce vojnovej kataklizme, do ktorej sme napochodovali so zavretými očami, zato však plní odhodlania a morálneho presvedčenia, až príliš podobajú na dnešný stav.
Keď pred dvanástimi rokmi napísal Christopher Clark oceňovanú historickú štúdiu Námesačníci (Sleepwalkers), v predvečer stého výročia prvej veľkej vojny sa dielo považovalo za bystré vysvetlenie náramných hlúpostí. Ich zacyklenie nás doviedlo do vojny, ktorá takmer zničila Európu (a bola jednou z príčin vojny druhej). Všetci sme rozumeli, aké proroctvo nám chcela povedať a čomu sa máme vyhnúť do budúcnosti.
Prešlo desať rokov a všetky poučenia, ktoré mediálno-kultúrna sféra z knihy odvodila, šli bokom. Dnes sa nachádzame v podobnom stave, aký opisoval Clark v rokoch krátko pred vypuknutím vojny začiatkom minulého storočia.
Kniha má podtitul Ako Európa nakráčala do vojny v roku 1914. Clark v diele opísal reťazenie udalostí, nedorozumení a súvislostí, ktoré viedli k strašnej vojne, ktorá bola zoširoka privolávaná ako nevyhnutnosť, ale už rok po jej vypuknutí – keď dosiahla podstatne väčšie rozmery, ako si bolo možné predstaviť a čo je horšie, zákopová vojna nemala východisko –, sa všetci zaskočene pýtali, ako sme takúto kataklizmu vôbec mohli dopustiť. Vojna má totiž vlastné zákonitosti ako len jednoduchý politický kalkul, prípadne mechanizmus nenávisti – dá sa do nej ľahko vkĺznuť, ale ťažko z nej vyjsť von.
Európania sa vtedy potácali od jednej eskalácie k druhej, až kým prišli k záveru, že jediným východiskom je vojna. Podobné je to aj dnes, keď čítame, že sa treba pripravovať na súboj s nepriateľom našich „najvyšších hodnôt“, a preto treba oprášiť aj jadrové zbrane. Ich aktivácia by pritom mohla spôsobiť koniec civilizácie. To je zásadný rozdiel oproti roku 1914.
Ak sa má história chápať ako memento, aby sme nerobili podobné chyby, tak presne takto mnohí Clarkovo dielo interpretovali. Už nikdy nedopusťme tragédiu, do ktorej sme napochodovali nabití predsudkami, moralistickými legendami, dezinformáciami a hecovaním kolektívnej viny a nenávisti.
Ešte niečo je na tejto analógii podobné. Clark spochybňuje zaužívaný predsudok, že za prvú vojnu bola vinná jedna krajina, voči ktorej preto treba pestovať nenávisť a spútať ju okovami (mimochodom, sankcie a povojnové reparácie uvalené na Nemecko sú jednou z príčin, ktoré viedli k druhej svetovej vojne, aj na tom je dnes medzi historikmi konsenzus). Nie, podľa jeho rozsiahlej štúdie vojnu rozpútali viaceré európske národy, ktoré k nej kráčali sebavedomo oproti priepasti ako námesačníci, plní odhodlania a údajnej nevyhnutnosti.
Dnešná doba je "tehotná" práve príkladmi, ako sa ranné predvojnové roky 20. storočia po vyše sto rokoch opakujú. Čoraz viac štátnikov sa obáva veľkej vojny v Európe, ku ktorej smerujeme bez toho, aby sme si jej riziko uvedomovali.
Hovoriť o skutočných súvislostiach, ktoré viedli k vojne na Ukrajine, je tabu, hoci bez nich nemôžeme nájsť žiadne východisko. Pripomínať spoluvinu a spoluzodpovednosť za vojnu kohokoľvek iného ako Ruska sa nesmie, ide vraj o relativizáciu viny Putina, a to je dnes smrteľný hriech. V moralistickej nenávisti musíme všetci žiadať totálnu porážku Mordoru, a to aj za cenu veľkej vojny.
Jadrové zbrojenie, aktivácia najťažších nástrojov a rušenie dohôd o obmedzení rozmiestňovania balistických rakiet stredného doletu sa stali tak samozrejmými, že už o nich ani neuvažujeme, hoci sa ponad nás dejú. Je tu predsa nepriateľ ohrozujúci „naše najvyššie hodnoty“.
Kultúrna sféra a Hviezdoslav
Je tu ešte jedno memento, ktoré sa týka nás Slovákov. Volá sa Pavol Orságh Hviezdoslav a dnes už vieme, že pri varovaniach prichádzajúcej tragédie šlo o neuznaného proroka.
Jedným zo symbolov samoľúbej Európy, ktorá sa začiatkom minulého storočia doslova tešila z prichádzajúcej vojny, bola umelecká a kultúrna sféra. Podobne ako dnes, ani vtedy nebolo v móde upozorňovať na jej ničivé dôsledky. Európska kultúrna obec a zvlášť básnici (!) hovorili o nevyhnutnosti vojny s neznesiteľnou ľahkosťou a s porovnateľným moralizmom ako kultúrna obec dnes.
Podobne, ako dnes front mediálny, aj pred sto rokmi sa „front lyrický“ nechal zatiahnuť do dobovej geopolitickej propagandy. Výklad bol jasný. Mordor musí byť zlomený, a to za každú cenu. V nenávistnom ošiali nik nesmel zapochybovať. Poetická eufória sa stala nástrojom vojny.
Hviezdoslav sa prúdu postavil čelom
Náš Hviezdoslav išiel proti prúdu. V čase, keď jeho kolegovia prepadli vojnovej horúčke, napísal ostrý protivojnový cyklus Krvavé sonety. Stal sa tak dobovým „dezolátom“.
Írsky publicista a prekladateľ nášho barda do angličtiny John Minahane označil vo svojej eseji Hviezdoslava za slovanského Dona Quijotea a čudoval sa, že popri množstve publikácii o vojne unikol pozornosti sveta básnik, ktorý volal proti vojne už v jej začiatkoch.
„A tak, keď prišla vojna, bol pripravený na svoj posledný, najsilnejší a najúpornejší zápas na poli poézie. Dalo by sa povedať, že Hviezdoslav sa vo svojich Krvavých sonetoch vrhol, ako akýsi slovanský Don Quijote, do urputného boja proti drvivej väčšine európskych básnikov.“ (Apropo, o Minahaneovej eseji pred šiestimi rokmi písal aj Denník N, článok sa volal Kto si ako prvý všimne, že je tu prvá svetová?)
Všeobecný zápal pre vojnu bol ohromujúci. „A akékoľvek protichodné názory či pochybnosti – áno, aj také občas vyplávali na povrch – vyjadrovali ich autori skôr placho a opatrne,“ píše Minahane. Veľmi veľa básní oslavujúcich vojnu vychádzalo v dennej tlači. „Básnici v nich načisto podľahli lyrickej eufórii, donekonečna velebiac česť, povinnosť, nesebeckú službu, zomieranie pre vlasť, krv a ruže, boj za mier (proti zradnému nepriateľovi, čo bojuje proti mieru!) ... vzývajúc Boha vojny, aby sa postavil na tú správnu stranu.“
Vrcholom tvorby vojnového opiátu boli diela citlivých básnikov ako Reiner Maria Rilke či Rudyard Kipling. Aj oni sa nechali uniesť masovým nadšením pre vojnu. „Rilkeho celkom opantala myšlienka, že by i on mohol k tejto udalosti prispieť svojou poéziou a splynúť tak v jedno s bezmenným davom; a tak vzniklo jeho úžasných, básnicky obdivuhodných Päť spevov.“ Veľkolepá oslava vojny.
Keď sa štát hemží zradcami
Mimochodom, Hviezdoslav veril a túžil po slovanskej vzájomnosti. Ďalšia idea, ktorej dnes osvietená kultúra odmieta rozumieť. Nešlo pritom o žiadnu rozprávkarsku ilúziu „slovienskych“ sfetovaných šamanov objímajúcich akési dubisko, ako vyzerá tá dnešná karikatúra. Bolo mu skrátka proti srsti, že českí a slovenskí vojaci mali „strieľať do Poliakov a Rusov a nechať sa, naopak, nimi zabíjať!“ Pomyslenie na krv „z rúk bratských“ ho desilo.
Akokoľvek bol voči vojnovej hystérii imúnny, nebol naivný. Ani voči Rusku, čo nebolo v jeho dobe samozrejmé, ani v našich podmienkach. Rusko považoval za dôležité, ale zároveň sa ho bál, pretože sa tam nikdy neuplatňovala spravodlivosť. Naopak, Rusko musí podľa Hviezdoslava samo seba podrobiť spravodlivosti a „musí byť pripravené akceptovať rozmanitosť malých slovanských národov“.
Hviezdoslav patril do generácie romantických autorov, ktorí videli svet, v ktorom žiaden národ neutláča a ani si neprivlastňuje národ iný.
Samozrejme, asi nemusíme dodávať, že okrem iného bol Hviezdoslav vládnucimi kruhmi označený aj za zradcu monarchie.
Aj dnes sa to tu predsa „zradcami“ len tak hemží...