Je niekoľko veľkých tém v súčasnom svete, aj v tom menšom európskom. Vojna na Ukrajine, nelegálna migrácia, Green deal verzus ekonomika a spor tradičného s progresívnym najmä v oblasti ľudských práv. Ku každej z nich máme právo vyjadriť svoj postoj vrátane kritiky a odporu.
Vojna na Ukrajine však čnie nad všetkými. Vojna je vždy alfa a omega. Ak sa vedie vojna a vy ste jej súčasťou, nedá sa byť na úrovni vlády niekde medzi, tak trochu s Ukrajinou, ale aj s pochopením pre Rusko. Môžu si to dovoliť analytici, historici, komentátori, avšak tí, ktorí v čase vojny vedú štát, musia byť jednoznační. Je to imperatív o to silnejší, ak je malý štát ako Slovensko aj zmluvne členom zoskupení ako NATO a EÚ, ktoré sú jasne vyhranené.
Talianska premiérka Georgia Meloni pochopila, že ak chce niečo dosiahnuť pre Taliansko v životne dôležitom záujme, ako je obmedzenie nelegálnej migrácie, musí jasne držať basu v otázke Ukrajiny.
Slovenská zahraničná politika štyroch svetových strán sa však chová, akoby sme my boli stredom týchto strán alebo nezávislou veľmocou, ktorá si môže robiť a hovoriť, čo chce.
Možno nás k tomu zvádza obdiv k Orbánovi, naposledy k jeho spanilým jazdám (Moskva, Peking, Washington) bez výsledkov, ku ktorým sa chcel aj náš premiér pridať, minimálne k tej do Moskvy. Neškodilo by však aj zamyslenie nad tým, či tento zvláštny druh maďarskej hrdosti a velikášstva (niekomu imponujúci) už v minulosti nedoviedol Maďarov k tomu, že sa ocitli na nesprávnej strane dejín, a to aj s katastrofálnymi dôsledkami? História sa nemusí opakovať, ale poučná je.
Na Slovensku zatiaľ bomby nevybuchujú, a tak sa nám situácia možno nezdá až taká dramatická, ale aj dôsledky vojny za našou hranicou budú po jej skončení ďalekosiahle. Už dnes sa to vlastne prejavuje. A tak v životnom záujme Slovenska v tomto prípade nie je verbálne korčuľovať na štyroch svetových stranách, ale byť nespochybniteľne na tej jednej. V takom prípade by sa nám nestalo, že prestane do Slovnaftu tiecť ropa a partneri dajú od nás ruky preč.
Naša zahraničná politika by si mala šetriť sily na tie bitky, v ktorých dokážeme niečo uhrať (napríklad dve miliardy z plánu obnovy). To je realistická politika, a nie prehrať ich vo vojne, ktorá sa nikdy vyhrať nedala.
Nech Andrej Danko ľutuje (my ostatní ďakujme Bohu), že nemohol v týchto dňoch navštíviť ruskú Dumu. Lebo miera pomoci Ukrajine môže byť rôzna a nemusí byť nevyhnutne vojenská, ale uskutočňovať v tejto chvíli priateľské návštevy Ruska, to by bolo naozaj poškodenie štátnych záujmov.
Rovnako by sme si mohli odpustiť, ak raz na samite NATO podpíšeme nerealistický cieľ nezvratného prijatia Ukrajiny do NATO, že už na druhý deň do sveta nekričíme, že s tým aj tak nikdy nebudeme súhlasiť.
Dúfajme, že dočasný výpadok ropy cez Lukoil zostane tou najväčšou cenou, ktorú zaplatíme za to, že pri vrtení sa na všetky štyri svetové strany strácame zo zreteľa, kde je sever.
