Odolali tlaku a prejavili rešpekt k nášmu štátu. Chceme sa za to poďakovať

Starší z nás si to pamätajú v podobe povinného vyvesovania vlajočky Sovietskeho zväzu a našej štátnej vlajky. Nešlo o veľa, ak chýbalo pár vlajok, neznamenalo to nič. Ale nie pre tých, ktorí to vynucovali.

Niečo podobné zažívajú diplomati európskych krajín na Slovensku pred dúhovým pochodom. Nejde o veľa, pochod láka progresívnych politikov, konformnú mládež a cudzincov, ale ambasádori aj tak čelia neprimeranému tlaku.

Zoznam podporovateľov je každoročne prekvapivý, keďže sa na ňom objavujú aj zástupcovia krajín, ktoré dúhové požiadavky doma razantne odmietajú. Výnimkou nie je ani tento rok, kedy sa na zoznam dostali ambasády Albánska, Bulharska či Severného Macedónska.

Ako je teda možné, že veľvyslanectvá týchto krajín podporujú dúhový pochod?

Odpoveď je nemilá, ale dnes už málokoho zaskočí. Je to kombinácia podpory so šikovným nátlakom.

Ako vyzerá diplomatický nátlak

Venujeme sa tejto špecifickej téme už dlhšie, veľvyslanci európskych krajín sú tradične zdržanliví a opatrní, ale predsa sa nám podarilo zrekonštruovať, ako takýto nátlak vyzerá.

Za celým procesom stojí americká ambasáda, alebo niektorá z blízkych krajín, ktorá vie na seba zobrať niektoré časti agendy a robiť nátlak na osobnej úrovni, pýtať sa, dopytovať, tlačiť. Keď treba, tak aj na nižšej úrovni, ako je veľvyslanec, aby to skrátka bolo dotyčnému nepríjemné. Túto prácu robili tento rok Holanďania.

Podľa dvoch veľvyslancov z dvoch štátov EÚ, ktorí nechcú byť menovaní, celý proces vyzerá nasledovne. Na ambasádu príde výzva, aby sa krajina pridala a dúhový pochod podporila. Ak sa zastupiteľ jednoznačne nevyjadrí proti, jeho meno sa objaví na zozname.

Je to také jednoduché. A zároveň nepríjemné.

O to viac si ale treba ceniť, ak sa nájdu medzi veľvyslancami osobnosti, ktoré takúto klzkú hru odmietnu. Napríklad kvôli rešpektu k hodnotám spoločnosti, kde pôsobia, alebo kvôli tomu, že odmietajú to, čo pápež František nazýva ideologickou kolonizáciou.

Kto odolal

Preto by sme na tomto mieste radi ocenili tých veľvyslancov, ktorí tento rok tlaku odolali a k listu sa nepripojili.

Zvláštne ocenenie a poďakovanie patrí pani veľvyslankyni Talianskej republiky, Catherine Flumianiovej, ktorá sa oproti minulému roku vyhla tejto pasci a dúhu nepodporila.

Dúhovému tlaku odolali aj veľvyslanci Maciej Ruczaj z Poľska (ktorý bol už Tuskovou vládou stiahnutý z postu, vláda vo Varšave v rozpore s pravidlami odvolala k 1. augustu desiatky veľvyslancov z celého sveta), veľvyslanec Aleksandar Heina z Chorvátska, veľvyslanec Csaba Balogh z Maďarska, tlaku tentoraz odolal aj veľvyslanec Rumunska pán Fabian Călin, a veľvyslanec Srbska pán Aleksandar Nakić.

Ďakujeme vám a ceníme si to!

Oplatí sa však pozrieť aj na iné štáty, ktoré tlaku podľahli a pritom na to nie je dôvod.

Albánsko, Bulharsko a Severné Macedónsko

Slovensko za dúhovú agendu napríklad karhá veľvyslanec Severného Macedónska Goce Karajanov, veľvyslanec Albánska Arten Hanku, alebo ambasádor Bulharska Vasil Pavlov Petkov. Vyzývajú nás, aby sme schválili rôzne dúhové požiadavky ako sú homosexuálne manželstvá či úradné zmeny pohlavia na požiadanie, aj keď v ich vlastnej krajine je niečo také nepredstaviteľné.

V Albánsku, Severnom Macedónsku ako aj v Bulharsku pritom nie sú povolené ani homosexuálne manželstvá, ani registrované partnerstvá. Všetky tri krajiny majú navyše rovnako ako Slovensko zakotvené v ústave, že manželstvo je zväzkom muža a ženy. Pritom v Bulharsku to v roku 2018 aj napriek snahám o zmenu cez súdny aktivizmus Európskeho súdu pre ľudské práva potvrdil aj tamojší ústavný súd.

Nízku podporu pre tieto požiadavky ukazujú aj prieskumy verejnej mienky z týchto krajín. Tie ukazujú, že manželstvá homosexuálov v Macedónsku podporuje len 20 percent populácie, pričom 78 percent je proti. Podobná situácia je v Albánsku, kde je za len 26 percent obyvateľov a 73 percent je proti, či Bulharsku, kde je za ich legalizáciu len 21 percent obyvateľstva a 69 percent je proti.

Zmizne vlajka aj z americkej ambasády?

Nikoho z nás neprekvapí, keď dúhovú vlajku vyvesí ambasáda Holandského kráľovstva, Británie či Francúzska. Trošku iná situácia sa už začína týkať Spojených štátov amerických. Oni síce tento „pochod“ ambasád už tradične organizujú, ale doma sa im trochu menia pomery.

Američania na Hviezdoslavovom námestí vyvesili obrovskú dúhovú vlajku z balkóna veľvyslanectva plus nasvietili priečelie budovy v dúhových farbách. Každému muselo byť všetko jasné a keď nebolo, tak dvojnásobne.

Problém je, že je to evidentne v rozpore s platnou legislatívou v USA. Republikáni totiž podmienili prijatie zákona o vládnych výdavkoch v marci tohto roku aj prijatím ich požiadaviek voči LGBT ideológii. Súčasťou zákona sa tak stal aj dodatok, podľa ktorého finančné prostriedky USA nemožno použiť na „vyvesenie alebo zobrazenie vlajky nad inštitúciou Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov amerických“ okrem vlajky Spojených štátov amerických.

Štandard preto kontaktoval americkú ambasádu s otázkou, prečo sa na jej budove v centre Bratislavy objavila dúhová vlajka a stena ambasády bola vysvietená v dúhových farbách, keď to americká legislatíva vyslovene zakazuje.

Z tlačového oddelenia ambasády nám prišla nasledovná odpoveď: „Ako povedal prezident Biden a minister Blinken, so všetkými ľuďmi by sa malo zaobchádzať s rešpektom a dôstojnosťou a mali by mať možnosť žiť bez strachu bez ohľadu na to, kto sú alebo koho milujú.“ K odpovedi bola pripojená aj fotografia príspevku ministerstva zahraničných vecí USA na sociálnej sieti X, kde ministerstvo zdieľa fotky veľvyslanectiev USA z viacerých krajín vo svete vysvietených v rôznych farbách. (Samozrejme, ani v jednom prípade nešlo o arabskú krajinu.)

Uvidíme, či sa tento prístup zmení po novembrových voľbách, ale keďže sa v téme angažuje senátor JD Vance, istá nádej sa črtá. Téme sa ešte budeme venovať.

A ešte jedna osobitná prosba na záver

Tá smeruje na veľvyslanectvo Českej republiky. Dlhé roky platilo, že český veľvyslanec spolu s veľvyslancami Maďarska a Poľska nepodporovali tento ideologický tlak. Ešte pani veľvyslankyňa Lívia Klausová sa na takýchto výzvach nezúčastňovala.

Bol to výsledok listu, ktorý pred trinástimi rokmi adresovali viaceré slovenské osobnosti ambasádorom troch stredoeurópskych štátov, aby sme si takéto ideologické aktivity navzájom nerobili.

Práve pre osobitnú kvalitu a význam slovensko-českých vzťahov by mnohých z nás potešilo, keby na budúci rok medzi signatármi chýbal aj podpis českého veľvyslanca pána Rudolfa Jindráka.