Hľadanie raja tam, kde nie je. Čo vlastne robí našu existenciu znesiteľnou

Snažím sa spomenúť si na nejaké dôvody, pre ktoré som sa pred rokmi domnieval, že nový režim, myslené ten súčasný, bude lepší než minulý. Pravdepodobne po týchto dôvodoch pátram preto, že súčasnosť v mnohých ohľadoch pripomína minulosť, a v čom nie je rovnaká, je súčasnosť spravidla horšia. Otázka však nestojí tak, či je dnešok lepší alebo horší než včerajšok, ale odkiaľ sa vzal predpoklad, že sa niečo podstatné môže v spoločnosti zmeniť zmenou režimu.

Tým podstatným je človek. Zmenou režimu sa nezmenili ľudia. Z režimu do režimu si každý na cestu pribalil seba samého. Ak sa azda zdalo, že ľudia sú definovaní systémom, v ktorom žijú, ukázalo sa, že je to, naopak, systém, ktorý je definovaný ľuďmi, ktorí v ňom žijú. V dobrom i v zlom, samozrejme. Dobro v ľuďoch vnáša svetlo do každej temnoty a ľudská skazenosť kontaminuje akýkoľvek systém. Mimochodom, skazenosť najviac ohrozuje systémy idealistické. Sú zraniteľnejšie, pretože skazenosť v človeku podceňujú.

Zmeny režimov sa vysvetľujú neudržateľnosťou zhoršujúcich sa pomerov. Keď už majú ľudia niečoho plné zuby, radi prijmú ponuku zmeny k lepšiemu. Sľubuje sa spravodlivosť alebo sloboda a účasť občanov na rozhodovaní o veciach verejných, čiže demokracia. V skutočnosti ide o fiktívnu zmenu. Zmyslom prevratov, či už pokojných alebo krvavých, nie je zmena pomerov, ale ich udržanie v kozmeticky pozmenenom móde, v na pohľad atraktívnejšej verzii. V každom režime sa nakoniec vytvorí vrstva tých, ktorí majú moc nad ovládanou väčšinou. A tí, čo vládnu, sú typovo rovnakí, bez ohľadu na režim. Držitelia moci sa nemenia.

Vo svojom komentári "Kartelové strany v akcii" Jan Keller demaskuje totalitné praktiky mocenskej elity, ktorá si udržiava moc predstieraním politickej súťaže, aby po voľbách vládla ako jeden mocenský kartel. Táto prax funguje na miestnej úrovni, kde sa mocenská elita pred voľbami rozptýli do piatich strán, aby sa po voľbách spojila do jednej. Rovnako tak sa na európskej úrovni, po predstieranej súťaži ľudovcov, socialistov a liberálov po voľbách v staronovom karteli spoja tí, ktorí vládli i minule. Zmyslom tohto úskoku je vyhnúť sa bratovražednému striedaniu strán pri moci a v opozícii. Miesto v opozícii je v tomto režime trvalo rezervované tým, ktorí by mocenskej elite ujedali z volebnej koristi. Aby to voličov nemiatlo, stranám mimo kartelu sa za pomoci spolupracujúcich médií priradia nejaké odporné nálepky alebo sa im nasadí psia hlava.

Táto prax sa mimochodom osvedčila aj za minulého režimu, keď pluralitu suploval Národný front. Partia, ktorá sa zubami nechtami držala pri moci, však postupne degenerovala, rovnako ako to vidíme dnes. Bola čoraz nekompetentnejšia a trápnejšia. Napriek tomu spoločnosť fungovala, štát zabezpečoval občanom životné istoty, prácu, bývanie, bezpečnosť. Navyše, na rozdiel od dneška socialistická privilegovaná menšina nemohla príliš vyskakovať, pretože medzi rešpektované cnosti ešte nepatrila chamtivosť, bezohľadnosť, povýšenosť či arogancia.

Je dobré pochopiť, že nemá zmysel hľadať raj na zemi. Nikdy tu nebol a nepochybne ani nikdy nebude. Raj je neuskutočniteľný režim bez ohľadu na to, či je po ňom dopyt a či ho niekto ponúka. O znesiteľnosti našej existencie nerozhodujú vlády, parlamenty, politici, respektíve ich skrytí bábkoherci. Čo majú všetky režimy spoločné, je ich gravitácia k totalite. Vo svojej záverečnej fáze sú všetky režimy diktatúrami s jediným povoleným názorom, slobodu nakoniec vždy vystrieda dozor. A keď už sú občania plne pod kontrolou, domnelý raj odhadzuje svoju masku a predvedie sa sťa peklo na zemi.

Pretože ľudia sa nemenia zmenou politického režimu, je dôležité, koho si berieme so sebou na cestu do budúceho režimu. Dobrí ľudia sa v novom režime nestávajú zlými. Hulvát zostane aj v novom režime hulvátom. Pretrváva to, čo nemusíme hľadať, na čo nemusíme čakať, teda to, čím sme. Čím viac človek v drsnej konkurencii nahromadí to, čo si nemožno vziať so sebou do hrobu (peňazí, moci, privilégií...), tým ťažšie bremeno nesie a tým menej síl a času mu zostáva na vlastnú existenciu. Komu nestačí svet aký je, a dopytuje lepší, môže ho nájsť len sám v sebe. Nič iné než seba samých nemáme pod kontrolou. To však nie je málo. Byť v tomto svete dôstojne sám sebou a byť užitočný pre druhých je práca na plný úväzok. Je to práca, ktorá prináša zmysel v každom okamihu, aj v inak nezmyselnom svete. Nie je to však riešenie pre každého. Spoločnosť bude vždy tvorená predovšetkým ľuďmi, ktorí uprednostňujú hľadanie raja tam, kde nie je.

Príspevok pôvodne odznel v Rádiu Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.