Rómsky holokaust počas druhej svetovej vojny na našom území nikdy nepatril medzi najprebádanejšie úseky našich dejín a oproti desivejším židovským pogromom bol skôr v úzadí. Prenasledovanie Rómov v období slovenského štátu bolo na okraji záujmu našej historiografie.

Neveľmi preskúmaná je aj tragédia masovej popravy pri zaisťovacom tábore v Dubnici, ktorá sa udiala pred takmer 70 rokmi, 23. februára 1945. Opisuje ju historik Karol Janas v monografii Perzekúcie Rómov v Slovenskej republike (1939-1945), jednej z mála, ktoré boli na túto tému napísané.

Krátko po prechode frontu oslobodeneckí vojaci našli miesto posledného odpočinku 26 Rómov a jedného nenarodeného dieťaťa z rómskeho zaisťovacieho tábora, ktorých na tomto mieste postrieľali nacisti. Medzi obeťami bolo aj 15-ročné dieťa a šesť žien – jedna z nich v siedmom mesiaci tehotenstva.

Rómov priviezli na nákladných autách, obete nestrieľali osobitne. Nemci do nich spustili paľbu dávkami z automatov potom, ako ich spoločne nahnali do jamy a následne zahádzali hlinou.

Zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom bol v novembri 1944 zriadený pre členov rómskeho etnika, ktorí slúžili pri stavbe dubnickej a ilavskej priehrady a budovaní protileteckých krytov pri Piešťanoch. V tábore žilo v ťažkých podmienkach vyše 700 ľudí. Bežné boli predčasné úmrtia na týfus či iné choroby.

Blízky dubnický závod bol pre nemeckú zbrojársku výrobu dôležitý, keď vypukla epidémia, nacistickí velitelia sa báli jej rozšírenia a žiadali tábor odstrániť. Miestni vojaci z neho ušli a odmietali ho strážiť. Nemci napokon do tábora nasadili vlastné stráže.

Žandári z tábora chceli ujsť a zaisteným Rómom naznačili, aby ušli tiež. Nemci však rozhodli, že nakazených týfusom musia odstrániť. Dňa 23. februára 1945 do tábora prišli nákladné autá pod zámienkou, že chorých odvezú do nemocnice. Odviezli ich však na odstrel pod kopec Trnová, kde ich aj pochovali.

Historik Janas vo svojej monografii opisuje výpoveď šéfa tábora, poručíka Jozefa Krkošku. Návrh na masaker údajne dostal od nemenovaného nemeckého dôstojníka počas stretnutia v dome Hlinkovej gardy v Trenčíne za prítomnosti šéfa Hlinkových gárd. Krkoška mal tento návrh odmietnuť so slovami, aby si Rómov Nemci prevzali sami.

Podobné pracovné tábory ako bol ten v Dubnici začali vznikať počas vojny. Spočiatku boli určené pre „asociálov", no veľkú časť z nich už vtedy tvorili Rómovia. Smernice umožňovali veľmi široký výklad, Janas píše, že za asociálneho bol považovaný každý, kto narúšal verejný poriadok, bezpečnosť, mravnosť, pokoj, alebo jednoducho vzbudzoval „odpor človeka mravného, vzdelaného a zdravého".

Tragédia pri Dubnici nebola jedinou popravou našich Rómov, ktorú spáchali nemecké jednotky s prispením našich gardistov. Známe sú tiež podobné tragédie v Čiernom Balogu, Kremničke či Dolnom Turčeku a mnohých ďalších.

Naládovali nás do dobytčákov

Keď mal štyri roky, vzali ho aj s Rómami z Bánoviec nad Bebravou do pracovného tábora v Dubnici, kde dostal pľúcnu chorobu. Dnes už nebohý pán Jozef Tonko sa počas nášho rozhovoru v roku 2014 liečil z rakoviny. Spolu s bratom – ktorý umrel krátko pred rozhovorom – skúmali históriu miestnych Rómov.

Svedectvo pána Tonka ešte nikdy nebolo publikované. Spoluautorom rozhovoru bol bánovecký rodák Jozef Žaťko.

Kde sa začala história Rómov v Bánovciach?

Ja som vtedy ešte nebol na svete, narodil som sa v 40. roku. V roku 1938 si niekoľko rodín rómskych hudobníkov postavilo domy pri potoku, kde im grófka Zayová dala pozemky. Bola tam rodina bratov Pihíkovcov. Boli prví, čo hrali v česko-slovenskom rozhlase, spolu s Krištofom Veselým.

A tie ďalšie rodiny?

To boli Vargovci, veľmi dobrý cimbalista. Potom Tomkovci a Rácovci, tiež dobrí muzikanti. Rudolfovi Rácovi dala grófka jeden pozemok en bloc pre všetkých, asi 1 500 (štvorcových) metrov, lebo chodili hrávať do kaštieľa do Hronca na plesy či zábavu. Za to museli každú stredu hrávať na trhoch v Bánovciach. To sa dodržiavalo ešte aj za komunistického režimu.

Dokedy tam žili?

Za slovenského štátu ich chceli vysťahovať na okraj mesta [v roku 1940 bol prijatý zákon, ktorý Rómom zakazoval žiť na hlavných uliciach, pozn. red.]. Presťahovali ich hore na Cibislavku, kde bola predtým ubytovňa pre robotníkov z Tatrovky. Tam pre nich mesto urobilo byty a v roku 1938 ich násilím vysťahovali preč.

Boli to gardisti?

Bolo to na návrh Hlinkovej gardy. Hneď za nimi začali búrať domy, ktoré tam mali vo vlastníctve.

Nie je z toho obdobia žiaden príkaz, v ktorom je toto presídlenie?

Mám to niekde napísané, ale aby ich odtiaľ dostali, tak si na nich navymýšľali mnohé veci, ktoré nikdy nerobili. Napríklad, že robili špinu, že nemôžu tadiaľ chodiť vozy do Topoľčian, lebo tam vyvádzajú deti a podobne. Starší kamaráti Bánovčania mi povedali, že to nebola pravda. To boli inteligenti, hudobníci alebo remeselníci. Vyrábali napríklad brašne na opasky a podobné veci.

Koľko ľudí tam vtedy bývalo? Bolo to len niekoľko rodín?

Neviem presne, ale bolo tam vtedy 17 domov. Mám z toho aj mapu. Ja si pamätám až udalosti z roku 1944, keď som mal 4-5 rokov. Vtedy sme už bývali na tej tatrováckej bytovke.

Aké ste tam mali domy? Murované?

Z pálenej tehly. No nebola tam ani voda ani elektrina, po vodu sme museli chodiť do studienky. Keď sme sa po vojne vrátili, dalo mesto vyhĺbiť studňu, mali sme jednu pumpu pre celú osadu. Pre každú rodinu dali jednu izbu 4x4 metre bez rozdielu, či mala málo alebo veľa detí. Predtým na pôvodnej parcele od grófky mala každá rodina dve izby plus verandu či letnú kuchyňu. Roboty pred vojnou nebolo, kto mohol robil po súkromníkoch, či už poľnohospodárske práce alebo na stavbách. Muzikanti sa živili muzikou. Asi päťdesiat žien robilo na poli a dvaja chlapi vozili materiál na aute. V Partizánskom boli Baťove závody, tam tiež niektorí robili.

A ako ste sa dostali do lágrov?

Naraz prišla vojna. Najprv sme nevedeli, čo sa deje. Predtým bola cesta do mesta prázdna, zrazu po nej začali behať Nemci. Nad nami v horách boli partizáni, Nemci tu mávali výjazdy. Veľakrát sme ich zazreli v lese, keď sme išli na hríby alebo na drevo.

To bola Žižkova brigáda?

Áno, v nej bol neskôr aj môj otec. Ale potom bojovali inde. Chceli zastaviť postup Nemcov na kopcoch pri Trenčianskej Teplej. 

A ako k vám prišli Nemci?

Naraz z ničoho nič, bol pekný jesenný deň, začala streľba. Z cesty sme videli, ako Nemci začali strieľať, lietala škridla a omietka. Tí starší, čo už vedeli, o čo ide, povedali, že Nemci idú k nám a niektoré rodiny rýchlo poutekali do lesa. Rozpŕchli sa po dedinách, kde sa schovávali v rodinách až do konca vojny. No my sme si vraveli, že však sme nič neurobili, tak prečo by sme mali utekať. Pribehli do dvora, povyháňali nás z izieb. Kto neposlúchol, dostal pažbou. Otec bol práve u sestry z druhej strany domu. S mamou sa nemohli ani spojiť, lebo ich vzali ako prvých a hneď zoradili na ceste. Bolo šero, už sa blížilo k večeru. Otec mal na rukách môjho malého brata a mama zasa niesla mňa. Otec sa so mnou hodil do kanála, bola tam žihľava a ja som mal som len tričko a trenky. Bol som celý dopŕhlený. Otec kričal na mamu, aby vyšla z radu a schovala sa aj ona. Ale ona sa bála, že nás zastrelia. Potom otec so mnou vyšiel z kanála a dostal pažbou na chrbát. Ako sme boli zoradení, Nemci sa radšej popchali medzi nás.

A boli to Nemci alebo gardisti?

Nemci.

To už bolo počas povstania?

Povstanie bolo v auguste, toto bolo o mesiac neskôr. Nevedeli sme, čo sa deje, hoci sme vedeli čosi o tom, čo sa deje so Židmi. Umiestnili nás najprv v Bánovciach v nejakej miestnosti. Ani vodu, ani žiadnu stravu sme nedostali. Neviem, či sme tam boli deň či dva – detský rozum si až tak veľa nezapamätá – a potom odtiaľ nás naládovali do vagónov, nákladných „dobytčákov“, ako sa im hovorí. Odviedli nás do Nitry, do väznice, tam nás zavreli všetkých dohromady – ženy, deti aj chlapov –, zabuchli železné dvere a čakali sme, že niekto príde a niečo nám povie, ale nič sa nedialo. Keď nik neprišiel ani na druhý deň, chlapi začali búchať na dvere. Prišli traja či štyria dozorcovia...

Boli to Nemci alebo gardisti?

Asi gardisti, všetci to hovorili. Pýtali sa: „Čo chcete?“ Odpovedali sme: „Potrebujeme vodu pre deti a niečo jesť.“ „Tak poďte a dáme vám.“ Naši chlapi s nimi niekam odišli a my sme len počuli rev, ako ich bili. Otvorili sa dvere a hodili ich naspäť, nedostali ani vodu. Na druhý deň nás znova naládovali do vagónov, nevedeli sme, kam ideme. Potom, keď sme prichádzali do Bánoviec, niekto pozeral cez dieru v aute a vraví, že ideme naspäť do Bánoviec, hádam nás prepustia. Ale kdeže, ťahali nás až do Ilavy.

Zavreli nás tam a čakali, vraj bol preplnený koncentračný tábor. Boli sme asi pätnásti na jednej izbe. Nemohli sme vychádzať von, okrem tých, čo chodili pracovať. Stavali štreku do závodu v Dubnici, tam Nemci údajne robili zbrane. [Dubnica patrila do takzvaného ochranného pásma. Nemecká armáda tu vyrábala zbrane na základe zmluvy so slovenským štátom a vytvorila rómsky pracovný tábor, pozn. red.] Ženy, čo mali deti, museli na dvore pracovať, upratovať izby alebo v kuchyni pomáhať Nemcom.

Nemcom alebo gardistom?

Najprv to boli gardisti, ale pomiešaní s vojakmi, slovenskými. Ale potom, keď prišli Nemci, tak to bol koncentračný tábor. Keď Nemci po vojne odškodňovali a my sme si tiež podali žiadosť, prišla odpoveď, že to uznávajú ako koncentračný tábor.

Ako ste sa tam cítili?

Ako chlapec som nemohol vychádzať, len keď boli nástupy ráno a večer, keď nás počítali, či nik neušiel. Tí, čo chodili von, sa dozvedeli, čo sa tam deje. Bolo jasne naplánované, že ak by vojna skončila neskôr, pôjdeme do Osvienčimu alebo iného koncentračného tábora. Nestihli to len preto, lebo prišli Rusi. [Dubnicu oslobodila rumunská armáda, pozn. red.] Boli sme tam pol roka. Na raňajky – je jedno, či to bolo dieťa alebo dospelý – bola čierna káva, osmička chleba pre štyri osoby a voda. Keď nám dali polievku, fazuľovú alebo šošovicovú, neboli tam zemiaky, bola tam len zápražka, vyvarené struky a do vody hodené dva zemiaky na jeden kotol. Komu sa ušiel zemiak, tak mal. Dostal som "fľaky" na pľúca, keď sme sa odtadiaľ dostali, chodil som do nemocnice v Žďári nad Sázavou a do Nového mesta. V tábore sa vyskytol škvrnitý týfus. Keď niekto ochorel, prišlo nákladné auto a povedali, že ich berú do nemocnice do Dubnice. Starší chlapi si ale všimli, že v aute pod sedadlami boli krompáče a lopaty.

Boli ste svedkom masakry, keď Nemci 23. februára 1945 popravili 26 Rómov?

Na tú stranu, kde ich na lúke zastrelili, sme nevideli, lebo okná sme mali len do dvora. Museli si ešte sami vykopať jamy a tam ich postrieľali. Vraj niektorí boli len postrelení a zem sa ešte hýbala.

Je známe, kde ich potom v Dubnici pochovali?

Potom telá z toho miesta exhumovali a preniesli na cintorín do Dubnice. Z Bánoviec tam boli tuším piati...

...ktorí tam boli popravení?

Áno. Medzi nimi bol 15-ročný chlapec, volal sa Rác. Vedel krásne hrať na husliach. Musel chodiť večer uspávať hlavného veliteľa tábora. Ten ho nakoniec dal zastreliť. Aj otcov brat tam zahynul, toho dala sestra exhumovať a je tu na cintoríne v Bánovciach pochovaný.

Ako sa to skončilo?

Posledný deň bola celá obloha ožiarená, Rusi spustili kanonádu na fabriku. Mama mi potom hovorila, že v tábore bol jeden slovenský vojak, ktorý nám poradil, že keď ráno nebudeme vidieť nemecký zelený autobus a Nemcov chodiť po dvore, aby sme rýchlo rozbili brány a ušli, hoci bol tábor podmínovaný. Ráno sme videli pri lese za táborom vojakov, ale nevedeli sme, či sú to Rusi, Slováci alebo Nemci. Traja sme utekali k lesu a niečo aj vybuchlo, pamätám si na ten dym. Počuli sme ich hlasy. Starší chlapi sa šli pozrieť a zistili, že sú to Rusi. Tí na nich hneď zdvihli automat a boli by aj strieľali, keby si nevšimli naše oblečenie. Niektorí Rusi aj plakali, zobrali nás na vozy a zaviezli do dediny Soblahov. Tam už Rusi pozháňali šatstvo a stravu pre deti. Potom nás vzali do Bánoviec pred mestský úrad. Tým úradníkom z gardistov, ktorí sa previnili, nebolo jedno, že sme sa vrátili späť.

Prejdime k rokom komunizmu. Tatrovka sa rozširovala a tam, kde boli vaše domy, vzniklo učilište?

Presunuli ich do činžiakov v meste.

Na ulici K nemocnici? 

Áno, presne tak. My sme aj s bratom Stanom vysvetľovali, že nerobia dobre, keď ich dávajú bývať spolu, radšej keby ich rozpustili. Ja som dostal tatrovácky byt na inom mieste. Ale ľudia v meste už v sedemdesiatych rokoch písali petície, že nechcú pri sebe Rómov.

Ale Rómovia vtedy všetci pracovali v Tatrovke.

Všetci. Ešte aj ženy, čo mali tri-štyri deti.

Prečo mali problém s Rómami, keď mali prácu a boli integrovaní?

No viete, ako to je...

Boli integrovaní?

Ešte žilo dosť tých starých Rómov a to boli slušní čistotní ľudia. Potom prišla táto kríza [rok 1989, pozn. red.] a zostali bez roboty. V prvom rade boli prepúšťaní Rómovia. Dostávali sociálky, zo začiatku to bolo také, že sa z toho dalo vyžiť, no ale keď prišiel Kaník [exminister práce a sociálnych vecí, pozn. red.] a znížil to na jednu tretinu, z toho sa už nedal platiť byt ani deti.

Keď sa skončila vojna, mali ste päť rokov. Ako ste žili potom?

Kvôli tým "fľakom" na pľúcach ma nechceli vziať hneď na školu, až keď sa vyliečim. Dosť dobre som vedel maľovať, dokonca ma škola chcela dať na štátne náklady vyučiť za maliara. Po vojne sa výroba oživila, u nás sa začala stavať Tatrovka a robota bola.

Ale bolo nás veľa detí a pracoval len otec. Bolo mi ľúto rodičov, že na to nestačia, tak som šiel robiť do Partizánskeho. Najprv ma nechceli vziať, lebo som ešte nemal šestnásť rokov, museli mi to podpísať rodičia. Mama sa bála, ale prehovoril som ju. Začal som robiť vo výrobe topánok, v Partizánskom som býval u dedka. Odtiaľ som šiel s kamarátom na brigádu do Třínca na stavbu a potom na vojenskú službu.

Chvíľu sme robili aj v Benzine Liberec, ale museli sme sa vrátiť, lebo sme aj s bratom bývali v jednoizbovom byte u tety. Ujo dostal príkaz, že sa musíme vysťahovať. Náš vedúci v Liberci sa nám snažil pomôcť zohnať podnájom, ale nepodarilo sa. Museli sme sa vrátiť, to bolo v roku 1962. Najprv som si doma prácu nenašiel, ale po roku som začal robiť v Tatrovke, kde som bol až do dôchodku.