Keď sa dystopické sci-fi stávajú realitou

Pointa filmu spočíva v tom, že existuje systém predpovede budúcnosti, ktorý sa využíva na predpovedanie vrážd, no a na jeho základe špeciálne preventívne komando zatkne potenciálneho páchateľa skôr, ako k vražde príde.

Ten je následne za čin, ktorý ešte nespáchal a v niektorých prípadoch dokonca ani nemal najmenší úmysel ho spáchať, odsúdený. Filmy, samozrejme, musia riešiť nejaký problém, a tak nie je prekvapujúce, že samotný veliteľ „preventívneho“ komanda, ktorého stvárňuje Tom Cruise, príde na to, že v systéme niečo smrdí a potom zrazu aj na neho padne predpoveď, že sa stane vrahom, preto je nútený utekať pred bývalými spolupracovníkmi a preventívnou spravodlivosťou. Zároveň sa snaží odhaliť a dokázať zvrhlosť a zneužívanie systému.

V roku 2002 som bol ešte ako študent práva na tomto filme v kine s partiou spolužiakov a, pochopiteľne, o filme sme vášnivo diskutovali. Hlavnou otázkou bolo, či je vhodné na základe takéhoto predpovedného systému sledovať ľudí a následne zasiahnuť v štádiu pokusu vraždy, teda v čase, keď už páchateľ vykonal vývinové štádium trestného činu, ktoré je vo všeobecnosti a aj v našom právnom poriadku pri všetkých úmyselných trestných činoch trestné, teda postihované prostriedkami trestného práva.

Nikomu z nás nenapadlo obhajovať preventívne trestanie za niečo, čo človek ešte nespáchal. Také niečo je predsa v rozpore so zásadou individuálnej zodpovednosti za trestný čin, také niečo je predsa svojvôľa zasahujúca do viacerých základných ľudských práv vrátane osobnej slobody. Na to, aby sme to vedeli, sme ani nemuseli študovať právo, bolo nám to jasné už ako stredoškolákom.

Posuňme sa do roku 2024. Už niekoľko rokov na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vyučujeme výberové predmety, ktoré prostredníctvom skúmania filmového či literárneho umenia analyzujú vnímanie práva vrátane ľudských práv v rôznych dielach.

Učíme tak študentov v príbehoch nachádzať právne problémy aj morálne dilemy a podporujeme tým živú diskusiu. Minule som sa rozprával s jedným kolegom, ktorý učí jeden z týchto predmetov, podelil sa so mnou o zaujímavý postreh. V prípade diskusií o legendárnych dielach Georga Orwella 1984 či Zvieracia farma sa v posledných rokoch čoraz častejšie (stále nie väčšinovo) vyskytujú medzi študentmi aj názory, ktoré sa pretým nevyskytovali, respektíve boli v absolútnej menšine. A to zhruba v tom zmysle, že je predsa jasné, že ľudia si nemôžu hovoriť, čo chcú, štát by to mal sledovať a morálne problematické názory sankcionovať.

S kolegom sme sa zhodli, že pre našu generáciu, ktorá si ešte aspoň okrajovo pamätá pomery pred rokom 1989, pre generáciu, ktorá si nadovšetko váži slobodu slova, sú takéto názory nepochopiteľné. Samozrejme, že vyzývanie k násiliu či extrémizmus v podobe šírenia rasizmu, náboženskej či inej intolerancii v tej najzávažnejšej forme považuje aj naša generácia za negatívne spoločenské javy, ktoré za určitých okolností môžu byť aj trestnými činmi. Otázka je miera právnej tolerancie, ktorú poskytujeme aj názorom, s ktorými nesúhlasíme či ich dokonca považujeme za spoločensky škodlivé.

Mladšia generácia súčasných dvadsiatnikov, alebo presnejšie povedané jej časť, má, zdá sa, oproti súčasným štyridsiatnikom túto hranicu tolerancie zúženú. Je to pochopiteľné, pretože vyrastali v inej spoločenskej realite. Väčšina názorov bola tolerovaná, nebola štátom zakazovaná ani inak obmedzovaná. Na druhej strane ide o generáciu vyrastajúcu na sociálnych sieťach, ktoré svojou možnosťou anonymity alebo aspoň možnosťou neosobného vyjadrenia názorov, teda nie spôsobom z očí do očí, odblokovali v mnohých ľuďoch zábrany správania v podobe absencie základnej medziľudskej slušnosti. Ide o generáciu, ktorá keď na sociálnej sieti zverejní fotku kytice žltých ruží, musí byť pripravená na to, že časť komentárov bude túto fotku hejtovať, prečo nejde o červené ruže, časť prečo nejde o biele ruže, časť prečo zverejňuje práve fotku ruží a časť komentárov sa vysmieva z toho, že daný človek má vôbec rád kvety.

V takejto atmosfére, keď mnohí mladí ľudia tŕpnu, keď im na mobile „cinkne“ správa, či v nej nebude nejaká nezmyselná nenávisť, je pochopiteľné, že názory ohľadne slobody slova sa posúvajú. Že generácia, ktorá považuje virtuálny svet za realitu, žiada v tomto virtuálnom svete zvýšenú ochranu.

V takomto prostredí sa potom celkom dobre darí aj ešte pred pár rokmi neuveriteľným nápadom na obmedzovanie slobody slova a doslova dystopickým praktikám absolútne v rozpore s ľudskými právami typu preventívnych trestov pre ľudí, ktorí by v budúcnosti mohli šíriť nenávistný obsah (viď Kanada). Je to šialenosť, ktorá spoločnosť vedie do totality, ktorú sme si ešte pred dvadsiatimi rokmi ani celkom dobre nevedeli predstaviť. Aj film Minority Report počítal s preventívnymi trestami len za ten najhorší z trestných činov, za vraždu. Keby bol pracoval s myšlienkou preventívnych trestov za možné budúce vyjadrenia, asi by sme ho v roku 2002 označili za niečo, čo už je naozaj nerealisticky prehnané.

Ale zasa, keď skúmame tieto javy, ktoré môžu mať ďalekosiahle dôsledky v podobe zásadného obmedzenia ľudských práv, okrem toho, že takýto zásah odmietneme, musíme sa reálne zamyslieť nad príčinami a podmienkami takýchto nápadov. Prečo sme sa k nim dostali a ako inak, menej invazívne, by sme proti negatívnym spoločenským javom, ktoré ich spôsobili, mohli postupovať. Totiž nápad preventívneho trestania za možné budúce názory môže byť zapríčinený nejakou konkrétnou ideológiou, ktorá túži ovládať naše svedomie alebo aspoň naše slová. Ale podmienky na to, že spoločnosť takýto nápad rovno paušálne nezavrhne ako totalitný, ale je ochotná o tom uvažovať, sú iné. V tomto prípade podľa mňa spočívajú práve v prílišnej vážnosti, ktorú jednotlivci pripisujú virtuálnemu svetu a v príliš veľkom výskyte nenávisti prezentovanom vo virtuálnom priestore.

Otázka je, čo s tým? Nájsť na ňu jednoduchú odpoveď nie je možné.

Ale naozaj chceme, aby tá odpoveď spočívala v zúžení ľudských práv a v posilnení cenzúry zo strany štátu?     

Hydepark slúži na slobodnú výmenu názorov a diskusiu pre akademikov, politikov, predstaviteľov cirkví a verejného života. Publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii.