Spolu s niekoľkými ďalšími stredoeurópskymi krajinami patrí Poľsko, Slovensko, Česká republika a Maďarsko v posledných desaťročiach k jednému z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich regiónov nielen v európskom, ale aj v celosvetovom kontexte. V testoch PISA pre stredoškolákov dosahujú mladí ľudia pri Dunaji, Vltave a Visle lepšie výsledky ako Nemci alebo Francúzi. Je však Vyšehradská skupina a všeobecnejšie stredná Európa schopná lepšie než doposiaľ politicky zúročiť onen takmer civilizačný skok, ktorý bol urobený po páde komunistickej diktatúry?
Žijeme už desiatym rokom vo víre formálne nikdy nevyhlásenej, avšak stále trvajúcej vojny Ruskej federácie proti Ukrajine. Je pravda, že dopady tejto vojny našťastie nepociťujeme tak, ako milióny ukrajinských občanov, ktorí pred ňou utekajú a ktorí v počte, ktorý snáď nikto nemohol predpokladať, našli útočisko práve v krajinách Vyšehradu. Napriek tomu sme však všade v strednej Európe pocítili vysokú infláciu, už vyvolalo šokové zvýšenie cien energií, a tiež zhoršenie bezpečnostnej situácie aj jeho dôsledky.
Pokiaľ ide o Západ a Európsku úniu, máme za sebou nedávne voľby do Európskeho parlamentu, v ktorých sa verejnosť priklonila skôr k pravici, načo však bola obdarená Európskou komisiou, ktorá je ľavicovejšia ako doteraz, pretože k politickým skupinám, na ktorých sa predtým opierala - liberálom, ľudovcom a socialistom - sa v súčasnom parlamente pridali Zelení (G/EFA). Posilnia sa aj protiamerické nálady. Po prvé kvôli tomu, že v EÚ rastie povedomie straty konkurencieschopnosti s USA. EÚ ako celok nielenže nedokázala oproti plánom v roku 2010 predstihnúť ekonomiku USA, ale každým rokom za ňou stále viac zaostáva. A to s pomerne zlými vyhliadkami do budúcnosti, pretože na svetovom rebríčku 20 spoločností s najvyššou trhovou kapitalizáciou teraz figurujú 2 firmy z EÚ a 17 z USA… Po druhé, silnie nátlak nielen zo strany amerických republikánov, ale aj zo strany čelných demokratických politikov, pretože záväzok vynakladať minimálne 2 percentá HDP krajiny na obranné účely - ide o skutočné, nie deklarované výdavky - neignoruje nikto tak ostentatívne, ako polovica krajín EÚ na čele s Francúzskom a Nemeckom. Tento stav sa nezmení. Prečo?
Pretože peniaze, ako vieme, nerastú na stromoch a nová Európska komisia ani väčšina Európskeho parlamentu, ktorá za Komisiou stojí, sa v skutočnosti nemieni vzdať realizácie takzvaného Green Dealu, ktorého cena je na úrovni štátnych rozpočtov a rozpočtov domácností závratná. V Poľsku sa odhaduje, že len náklady na prispôsobenie budov tzv. bezemisným štandardom budú predstavovať minimálne 1,5 bilióna zlotých, teda ekvivalent trojročných príjmov štátneho rozpočtu. A to za predpokladu, že ešte raz toľko zaplatia občania priamo zo svojich vreciek. Čaká nás aj implementácia Paktu o prisťahovalectve a azyle, ktorý nás tiež príde draho, hoci zatiaľ ťažko dokážeme odhadnúť, ako veľmi. Ak by súčasný EP odhlasoval harmonizáciu sociálnych dávok pre legálnych či nelegálnych prisťahovalcov, ako avizuje, možno očakávať mohutný prílev imigrantov do strednej Európy, kde sú životné náklady stále nižšie ako v Škandinávii alebo na západe Európy.
