Prišiel čas, aby stred myslel na seba a nevidel v sebe perifériu

Spolu s niekoľkými ďalšími stredoeurópskymi krajinami patrí Poľsko, Slovensko, Česká republika a Maďarsko v posledných desaťročiach k jednému z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich regiónov nielen v európskom, ale aj v celosvetovom kontexte. V testoch PISA pre stredoškolákov dosahujú mladí ľudia pri Dunaji, Vltave a Visle lepšie výsledky ako Nemci alebo Francúzi. Je však Vyšehradská skupina a všeobecnejšie stredná Európa schopná lepšie než doposiaľ politicky zúročiť onen takmer civilizačný skok, ktorý bol urobený po páde komunistickej diktatúry?

Žijeme už desiatym rokom vo víre formálne nikdy nevyhlásenej, avšak stále trvajúcej vojny Ruskej federácie proti Ukrajine. Je pravda, že dopady tejto vojny našťastie nepociťujeme tak, ako milióny ukrajinských občanov, ktorí pred ňou utekajú a ktorí v počte, ktorý snáď nikto nemohol predpokladať, našli útočisko práve v krajinách Vyšehradu. Napriek tomu sme však všade v strednej Európe pocítili vysokú infláciu, už vyvolalo šokové zvýšenie cien energií, a tiež zhoršenie bezpečnostnej situácie aj jeho dôsledky.

Pokiaľ ide o Západ a Európsku úniu, máme za sebou nedávne voľby do Európskeho parlamentu, v ktorých sa verejnosť priklonila skôr k pravici, načo však bola obdarená Európskou komisiou, ktorá je ľavicovejšia ako doteraz, pretože k politickým skupinám, na ktorých sa predtým opierala – liberálom, ľudovcom a socialistom – sa v súčasnom parlamente pridali Zelení (G/EFA). Posilnia sa aj protiamerické nálady. Po prvé kvôli tomu, že v EÚ rastie povedomie straty konkurencieschopnosti s USA. EÚ ako celok nielenže nedokázala oproti plánom v roku 2010 predstihnúť ekonomiku USA, ale každým rokom za ňou stále viac zaostáva. A to s pomerne zlými vyhliadkami do budúcnosti, pretože na svetovom rebríčku 20 spoločností s najvyššou trhovou kapitalizáciou teraz figurujú 2 firmy z EÚ a 17 z USA… Po druhé, silnie nátlak nielen zo strany amerických republikánov, ale aj zo strany čelných demokratických politikov, pretože záväzok vynakladať minimálne 2 percentá HDP krajiny na obranné účely – ide o skutočné, nie deklarované výdavky – neignoruje nikto tak ostentatívne, ako polovica krajín EÚ na čele s Francúzskom a Nemeckom. Tento stav sa nezmení. Prečo?

Pretože peniaze, ako vieme, nerastú na stromoch a nová Európska komisia ani väčšina Európskeho parlamentu, ktorá za Komisiou stojí, sa v skutočnosti nemieni vzdať realizácie takzvaného Green Dealu, ktorého cena je na úrovni štátnych rozpočtov a rozpočtov domácností závratná. V Poľsku sa odhaduje, že len náklady na prispôsobenie budov tzv. bezemisným štandardom budú predstavovať minimálne 1,5 bilióna zlotých, teda ekvivalent trojročných príjmov štátneho rozpočtu. A to za predpokladu, že ešte raz toľko zaplatia občania priamo zo svojich vreciek. Čaká nás aj implementácia Paktu o prisťahovalectve a azyle, ktorý nás tiež príde draho, hoci zatiaľ ťažko dokážeme odhadnúť, ako veľmi. Ak by súčasný EP odhlasoval harmonizáciu sociálnych dávok pre legálnych či nelegálnych prisťahovalcov, ako avizuje, možno očakávať mohutný prílev imigrantov do strednej Európy, kde sú životné náklady stále nižšie ako v Škandinávii alebo na západe Európy.

Všetko to sprevádzajú neustále nezhody väčšiny členských štátov ohľadom zvýšenia únijných daní. Veľmi nepravdepodobný je tiež súhlas s opätovným využitím dlhového mechanizmu, ako tomu bolo v prípade programu Next Generation, kde sa míľovými krokmi blíži splácanie kapitálu – a nie, ako doteraz, dlžných úrokov.

V EÚ teda budú v najbližších rokoch mimoriadne intenzívne vnútorné konflikty finančnej povahy a snaha preniesť zvýšené bremeno na ostatných, napriek princípu solidarity. A to sme sa ešte nedostali k 3. priorite predsedníčky Ursuly von der Leyenovej z jej programového prejavu v polovici júla. Ide o zmeny zmlúv o EÚ, prijaté vo forme 267 návrhov, ktoré Európsky parlament odhlasoval vlani v novembri a ktoré zbavujú členské štáty právomocí v kľúčových oblastiach hospodárskej, finančnej, sociálnej, obrannej a zahraničnej politiky. Chcú tiež zrušiť právo veta v Európskej rade, zaväzujú k prijatiu eura a nahrádzajú rovnosť medzi mužmi a ženami rodovou rovnosťou.

Dnes nie je jasné, či navrhované zmeny, ktoré sa obvykle označujú ako plán na federalizáciu únie (hoci smerujú predovšetkým k silnej centralizácii, k nahradeniu únie superštátom, hoci pravdepodobne pri zachovaní súčasného názvu – EÚ) prebehnú skokovo (nová zmluva), alebo budú zavedené postupne. O samotnej skutočnosti zmien a ich smerovaní však už je rozhodnuté. Tým skôr, že ich odporcovia sa v novom EP rozdelili do troch táborov, napriek tomu, že spoločne by mohli fungovať ako najsilnejšia frakcia. Dnes sú dve najväčšie z týchto zoskupení: Patrioti pre Európu (PfE) a Európski konzervatívci a reformisti (ECR) čo do počtu hlasov treťou, respektíve štvrtou najväčšou frakciou, čo prvým spomínaným vôbec neotvorilo cestu k významnejším pozíciám, zatiaľ čo tým druhým len v obmedzenej miere – vďaka tomu, že niektorí poslanci tejto frakcie podporili von der Leyenovú na post predsedníčky EK.

V novom EP teda máme blok (vládnucich) frakcií, na prvý pohľad rôznorodých, ktoré však spájajú ideologické ciele (klimatická politika, multietnický postnárodný štát, európsky superštát), a spájajú ich viac, než ohľad na tých, ktorým vládnu. Potom sú tu sily, ktoré programovo nemôžu abstrahovať od myšlienky národnej solidarity, od záujmov tých, ktorým vládnu, od nimi vyznávaných hodnôt, od ich vzťahu k minulosti. V rovine propagandy je toto delenie prezentované ako konfrontácia nepopulistov s populistami alebo proukrajinských a proruských síl.

Ide o rozdiely prezentované alebo priamo vytvárané. Tiež v strednej Európe. Vo Varšave sa čoskoro po vypuknutí vojny z nejakých dôvodov konali demonštrácie pred maďarským, výnimočne pred ruským veľvyslanectvom, nikdy však nie pred zastupiteľstvom niektorej z krajín, ktoré predtým počas minských rozhovorov prinútili Ukrajinu k ďalekosiahlejším ústupkom alebo rozlišovali zbrane podľa toho, aké sú smrtonostné, aby sa v kritickom okamihu vojny vyhli dodávkam výzbroje. Iný príklad: tie isté poľské médiá, ktoré v roku 2020 ignorovali slovenské parlamentné voľby, dokázali v minulej volebnej kampani nemilosrdne útočiť na Roberta Fica – niekoľkonásobného premiéra, o ktorého politike sa dá povedať čokoľvek, len nie to, že by kedykoľvek bola protipoľská. V tejto súvislosti stojí za zmienku, že tie české strany a médiá, ktoré v posledných rokoch opakovane vyjadrovali znepokojenie nad ohrozenou demokraciou v Poľsku, dnes nehovoria o zámeroch vlády Donalda Tuska zakázať stranu Právo a spravodlivosť – stranu, ktorú volia milióny Poliakov, ktorá už dvadsať rokov vyhráva parlamentné voľby alebo sa v nich umiestňuje aspoň na druhom mieste a z radov ktorej vzišli dvaja prezidenti. Akoby nebolo dôležité, čo sa deje v krajine, s ktorou má Česká republika len nepatrne kratšiu hranicu ako s Nemeckom a s ktorou ju spájajú veľmi silné hospodárske väzby a záujmy.

Správy o konci spolupráce zoskupení, ktoré sa nemienia vzdať únijného charakteru Európskej únie, pretože sa skrátka obávajú jej rozpadu, sú však – povedané slovami Marka Twaina – značne prehnané. Aj keď Európska komisia samozrejme má nad EP dominantné postavenie, aj keď bude frakcia ECR v čiastočnej a novo vzniknutí Patrioti v úplnej izolácii, výraznosť a sila verejnej argumentácie môže a bude ovplyvňovať tempo a rozsah skutočných zmien v EÚ. Jediný príklad: ak už dnes je polovica zákonov alebo novelizácií v národných parlamentoch prijímaná z iniciatívy EK a EP, ako veľmi by sa malo obmedziť zloženie snemovní po chystaných centralizačných zmenách únijných zmlúv?

Stredná Európa je systémom spojených nádob, kde úspech jedných prináša aj úspech ostatných. Pritom „ak sa chceme spojiť, musíme sa líšiť. Tí, ktorí sa spolu úplne identifikujú, nemôžu nadviazať vzťah“ – píše v nedávno vydanej knihe Husársky kúsok Balázs Orbán, vedúci kabinetu premiéra Viktora Orbána (zhoda mien je náhodná). Orbán tiež nabáda Stredoeurópanov, aby sa vzdali stredoeurópskej perspektívy vnímania sveta. Presnejšie povedané, vyslovuje sa za zachovanie štátov a národných identít v našom regióne, pri súčasnej rezignácii na myslenie v kategóriách periférie, východného krídla, nárazníkovej zóny atď. „Musíme byť schopní premeniť antagonizmy a rivalizáciu na spoluprácu, rozdielnosť vo vzájomnej väzby,“ píše a vymenúva konkrétne problémy, ktoré treba riešiť. Maďarskú stratégiu stojí za to spoznávať obzvlášť vo svete, kde akoby prevažovalo myslenie: nejako bolo, nejako bude, alebo – ako často počujeme v strednej Európe – nezaoberajte sa vecami, na ktoré nemáme vplyv.

Ak chceme posilniť vplyv stredoeurópskych krajín na európsku politiku, presadiť konečne potrebné financovanie severojužnej infraštruktúry na podobnej úrovni, ako sa to už pred rokmi stalo na osi západ-východ, ak chceme zachovať slobodu a suverenitu v národnej i individuálnej rovine, rozvíjať sa, bez toho, aby sme sa museli vzdať vlastnej minulosti, kultúry a identity, potom je najvyšší čas demontovať podporné kolieska na našich bicykloch. Je načase nájsť rovnováhu bez dodatočného oporného bodu. Ísť v pelotóne sebavedome. Tešiť sa bonusmi a finančnými ziskami z obchodnej expanzie a spolupráce – prečo nie, žijeme koniec koncov v kapitalizme.

Článok vychádza súčasne v poľskom týždenníku DoRzeczy, v maďarskom Mandineri a v českom Echu.