Silvester Krčméry. O jeho životnom odkaze i šanciach na blahorečenie

Iste, predpokladám, že dnes si mnohí pripomenú osobne Silvestra Krčméryho. V rámci OZ Nenápadní hrdinovia sa pripravuje spoločné stretnutie o 19. hodine pri jeho hrobe na Martinskom cintoríne v Bratislave. Cenné by bolo, ak by tí, ktorí zažili stretnutie s ním, dali túto svoju spomienku na papier a podelili sa o ňu aj verejne, prípadne ju poslali na mail neupauer@upn.gov.sk.

Zároveň je to už viac než desať rokov, čo Silvester Krčméry zomrel (2013). Ako vnímate jeho odkaz s odstupom času?

Stále viac ma udivuje, kde všade a v akých rôznych záležitostiach nachádzam príbeh Silva Krčméryho, koľkých inšpiroval a inšpiruje. Dávnejšie mi písali ľudia z Veľkej Británie, ako im reč Silva na súde z roku 1954 dodávala odvahu v ich zápase.

V nedávno vydanej talianskej publikácii spoločenstva Comunione e Liberazione som objavil, že Silvo Krčméry patrí v nej k najviac spomínaným osobnostiam. Ohromil ma mail od kňaza z Vatikánu, ktorý pripravuje Veľké jubileum 2025 a ktorý mi napísal, že sa stretol so Silvom a svedectvo jeho života šíri na rôznych podujatiach po celom svete. A mohli by sme pokračovať ďalej.

Aký je teda jeho odkaz? Tak ľudsky je človek naplnený údivom pri pohľade na to, kto všetko oceňuje jeho činnosť. No vo mne osobne rezonuje aj osobný odkaz zo stretnutí s ním. Pohľad na starca Silva, ktorý svoju životnú cestu prijíma v pokore a v neustálom dialógu s Bohom. Jeho historický odkaz, myslím si, docenia až ďalšie generácie.

Ak sa pozriete na život Silvestra Krčméryho, ktoré momenty sú pre vás najsilnejšie?

Už ako násťročný si poznačil: "Ani bez čiarky" (t. j. ani deň nazmar). Snažil sa naplno využiť všetky svoje talenty.

Pri čítaní jeho listov z väzenia som si uvedomoval, že sa v nich snažil potešiť svojich blízkych. Napriek tomu, že mu vyšetrovatelia bili hlavu o stenu, kým neupadol do bezvedomia, bol to on, ktorý žartovne opisoval situáciu, ako napríklad dobre využiť emóciu hnevu. V liste z júna 1952 okrem iného napísal: „Musíme byť veľmi pokojní, veď i Boh je veľmi pokojný a nepotrebuje vybuchovať, veľa hovoriť alebo aj niečo hovoriť.“ V apríli 1957 píše, ako využíva čas aj na telesné cvičenia: „V poobedňajšom čase doplňujem svoj ranný a poludňajší telocvik (do ktorého som pridal zase nové čísla: premety, stojky a chôdzu na rukách, cigánske kolá – no to mi ešte nejde, až tak za dva mesiace dajú sa čakať nejaké výsledky –, takže ak budem tých ďalších osem rokov poctivo pokračovať, bude zo mňa ešte i dobrý začiatočník na gymnastiku).“

V každom momente jeho života nájdeme niečo, nad čím sa dá žasnúť. Snáď najlepšie ho charakterizujú slová z väzenského spisu, v ktorom píše: „Mám rád ľudí (všetkých), prácu a veselosť.“

Gabriela Keszőczeová napísala, aká bola jeho práca lekára, primára v Podunajských Biskupiciach: „Každé ráno v danú hodinu sa zišiel kolektív lekárov a spolu zostavovali diagnózy. Mladí lekári sa mohli učiť od starších. Jeho odchodom táto prax prestala a každý mladý doktor sa zaúčal do praxe sám, ako vedel.“

Prednedávnom bol uvedený dokument o Krčmérym a Juklovi. Na slovenské pomery mal veľmi slušnú návštevnosť. Na uvedení v Bratislave bola aj vtedajšia hlava štátu, aj biskupi a rehoľníci. Podarilo sa oživiť a dostať do širšieho povedomia Krčméryho odkaz?

Som rád, že sa tento film zrodil na pôde Ústavu pamäti národa. Vďaka patrí tvorcom dokumentárneho filmu na čele so Slavomírom Zrebným, že sa im podarilo priblížiť životnú púť Silva Krčméryho, Vladimíra Jukla aj ich učiteľa profesora Kolakoviča. Nesmieme zabudnúť, že aj Slovenské národne divadlo uviedlo v réžii Kamila Žišku hru Ľubomíra Feldeka Nepolepšený svätec, ktorá patrí k skvostom slovenského umenia a dočkala sa skoro 100 repríz. Bola uvedená v Prahe i v Bruseli.

Rovnako Zuzana Čaputová, prezidentka SR, si veľmi cenila odkaz Silva Krčméryho. Niekoľkokrát ho citovala a aj pápežovi Františkovi venovala publikáciu o Silvovi počas svojej návštevy vo Vatikáne. Je cenné, že tak Silvo Krčméry, ako aj Vladimír Jukl získali od prezidenta najvyššie štátne vyznamenanie a že aj skautský oddiel nesie meno MUDr. Silvestra Krčméryho.

Jeho odkaz bude stále viac rezonovať a bude inšpiráciou.

Mám pocit, že tak ako v nemocnici, kde pracoval, jeho odchodom niečo „prestalo“, tak aj v našich dejinách sa niečo významné nenávratne stratí, ak si nebude pripomínať a objavovať dielo generácie ľudí, ktorí nám svojimi činmi prinavrátili slobodu. Zrazu budeme tápať, prešľapovať na mieste, „zaúčať sa osamote“.

Povráva sa, že sú snahy o to, aby bol Silvester Krčméry blahorečený. Myslíte si, že je šanca, že sa to raz stane?

Ako historik sa k tomu neviem presne vyjadriť. Ale aj na konferenciu, ktorú som za Ústav pamäti národa zabezpečoval, sme dostali niekoľko zaujímavých príspevkov. Odcitujem jeden z nich, ktorý poslal Didier Rance: „Prešlo viac než 30 rokov od môjho zoznámenia sa so Silvom. Stretnutie s ním vnímam ako požehnanie v mojom živote a stretnutia s ním vždy obsahovali chvíle zdieľanej viery a milosrdenstva i pre mňa osobne.

Bol prítomný v mojich myšlienkach a v celej mojej práci na Svedkoch viery od roku 1990 do dnešného dňa. Bol jedným z najviac pôsobivých svedkov medzi tými všetkými, ktorých som stretol vo východnej Európe. (…) Silvester Krčméry bol hodnoverným učeníkom a apoštolom Krista s tvorivosťou a pokorou a hlavne so svojím úplným odovzdaním sa Kristovi. Raz mi povedal: ‚On je mojím celým životom.‘ (…) Dúfam, že požiadavka na blahorečenie Dr. Silvestra Krčméryho bude čoskoro pripravená. Alebo už bola?“

Povzbudivé slovo na záver?

Asi by som sa vrátil k väzenskému zápisníku Silva: „Mám rád ľudí (všetkých), prácu a veselosť.“ Pre portál DoKostola.sk by mohla byť inšpirujúca aj jeho dennodenná modlitba:

Večné Slovo,
Jednorodený Syn Boží,
nauč nás pravej veľkodušnosti.
Nauč nás tebe slúžiť,
ako si to právom zasluhuješ.
Aby sme dávali a nepočítali,
aby sme bojovali a nedbali na rany,
aby sme pracovali a netúžili po odpočinku,
aby sme sa obetovali a nečakali inú odmenu ako vedomie,
že sme splnili tvoju svätú vôľu.
Amen.

Rozhovor pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.sk