Ivan Korčok, ďalší pokus o spásonosného lídra, model 2024

Uhorkami prevarené stojaté letné vody nám odrazu rozvírila niekdajšia šťuka menom Ivan Korčok, ktorého politická kariéra sa zatiaľ zasekla v neúspešných prezidentských voľbách.

Po niekoľkých mesiacoch vajatavých odpovedí na mnohostranné výzvy, aby zostal v politike – keďže v časoch „zachraňovania demokracie“ si po úteku Andreja Kisku a Zuzany Čaputovej si nemôžeme dovoliť prísť o ďalšie podobné eso, sa rozhodol pripomenúť s veľkým oznámením.

Vnútorne sa vraj rozhodol v politike zostať. Ale jeho hlavný problém zostal nezodpovedaný. Stále nevie kde a ako.

Na svoj veľkolepý „návrat“, či skôr pripomenutie svojej osoby zatrúbil pomerne divokou metódou. Do médii vypustil prieskum, ktorým strane SaS, PS a Demokratom poslal jasný odkaz: pobite sa o mňa, inak vám narobím problémy. 

Prieskum totiž naznačoval, že ktorákoľvek strana, ktorá si ho nezíska, veľa stratí. Taká SaS by bez neho ani neprežila.

Pripomeňme, že Ivan Korčok má vypestovaný imidž záchrancu a zjednotiteľa opozície, nemal predsa slúžiť ako jej likvidátor. Niektoré kruhy však dnes nevedia, čo si majú so svojim niekdajším obľúbencom počať.   

Korčokov nástup znepokojil niektoré tlačoviny progresívcov, ktoré dlhodobo čistia pole pre svoju vyvolenú stranu. Šéfredaktor Denníka N napísal komentár s nadpisom Najhoršie by bolo, ak by sa Korčok začal hrať na drahú nevestu, čím zrejme presne vystihol Korčokov zámer s oným prieskumom.

Denník N naďalej pestuje rozprávku o tom, že ak by sa PS stalo najsilnejšou stranou, šanca na vládu bez Smeru by bola vyššia. „Korčokov vstup do PS by dával šancu poraziť Ficov Smer,“ píše Matúš Kostolný s poznámkou, že by to „celkom iste znamenalo aj oslabenie menších demokratických strán“, za čo by si vraj mohli samy. Podstatné teda je to, aby bolo PS silné. To, či bude silná opozícia ako celok, je asi vedľajšie.

Keďže Ivan Korčok, marketingová značka spasiteľa model 2024, je výlučne výrobok progresívnych médií a používa sa skôr na politické ilúzie, tento tábor dnes musí vymyslieť, čo s produktom, ktorý bol stvorený za účelom prezidentskej kampane, no po nej začal žiť vlastným životom nezávislým od svojich stvoriteľov. A potenciálne ohrozujúcim dominanciu PS v opozícii.  

Ak by Korčokov prieskum ukazoval naozaj čosi relevantné, tak jedine ohromnú stranícku nestabilnosť a nelojálnosť voličov liberálneho tábora, z ktorých takmer štvrtina je ochotná meniť stranu výlučne kvôli jednej osobnosti, ktorá sa tvári byť kompatiblná so všetkými menovanými subjektmi. 

Je však zarážajúce, že by pozíciami strán antificovského tábora dokázal v takej miere zamávať politik, ktorého politická ideológia je vlastne neznáma a obmedzuje sa na niekoľko povrchných fráz o zachraňovaní demokracie a podobne. O Korčokovej politickej „ideológii“ vieme vlastne len zopár vecí.

Napríklad to, že ak práve nie je vysokopostavenou súčasťou smeráckej vlády, je konzistentne protificovským politikom, vedomým si epochálneho nebezpečenstva tejto strany a dôležitosti svojej osobnej misie zachrániť pred ňou krajinu.

Tunajšie dezinformačné prostredie o ňom tiež dlhodobo šíri, že je akousi zárukou „zachovania geopolitickej orientácie Slovenska“, ktorú si síce žiaden relevantný hráč meniť nepraje, no ako mobilizačný hoax to na isté skupiny voličov funguje.  

Zachovať si svoju európsku orientáciu si zjavne dokážeme aj bez neho, ťažko teda definovať čosi politicky skutočné, čo by vlastne Korčok mal stelesňovať.

Faktom je, že na Slovensku máme problém skôr s hľadaním „garanta konzervatívnych hodnôt“. Týmto výrokom Korčoka nedávno v slabej chvíli počastoval predseda KDH Milan Majerský. Jeho manželka, europoslankyňa Miriam Lexmann, ho vtedy pred prezidentskými voľbami vyzvala, aby nejakým povrchným spôsobom zažmurkal aj na kresťanského voliča a na Veľkú noc sa ukázal v kostole. Zrejme dúfala, že sa v tábore KDH nájde dostatok voličov, ktorí na to naletia. Korčok poslúchol a v chráme sa naozaj ukázal – s evanjelickou farárkou a dúhovo-progresívnou aktivistkou Annou Polckovou. 

Skrátka, Korčok je ako priesvitné plátno, do ktorého si opozičný volič v súčasnom stave mizérie a médiami hecovanej psychickej frustrácie z politiky môže premietať akúkoľvek sladkú ilúziu z ideálneho vesmíru, aká mu so zatvorenými očami napadne.

Nečudo teda, že dokáže byť úspešný v objednaných prieskumoch. Dokázal by však byť oporou v reálnej politike, hoci nikdy nepreukázal stranícku zdatnosť, tú najdôležitejšiu cnosť v situácii rozháranej opozície?

I kstý krát sa ukazuje, že opozičný tábor je v neustálom stave sto rokov zaspatej princeznej, ktorá čaká na bozk zázračného princa. A ten nechodí a stále nechodí. Raz sa volá Radičová, potom Kiska či Čaputová a vždy to dopadne rovnako. Smútkom za predčasne odchádzajúcim „lídrom“, ktorý bol vraj pre našu politiku až príliš dokonalý.

Pred voľbami 2020 sa za spasiteľa a lídra opozície médiami ustanovil politického analfabeta Andreja Kisku, ktorému jeho poradcovia najprv založili „prezidentskú“ stranu, následne lídra ešte museli presvedčiť, aby do nej vstúpil. Dlho sme nevedeli, či to urobí. Celá krajina poznala názor jeho manželky, na ten jeho sme si však museli počkať.

Keď sa nevedel rozhýbať, vzniklo Progresívne Slovesko a Spolu ako „náhrada“. Kiska však napokon do politiky aj tak vstúpil a progresívcom vybavil miestenku tesne mimo parlamentu. So svojou stranou sa do parlamentu síce tesne prehupol, opustil ju však okamžite po voľbách, ktoré nedopadli podľa jeho zrejme premiérskych predstáv.

Zuzana Čaputová sa nedostala ani sem. Médiá majú skrátka nos na definovanie tých správnych lídrov.

Pre niektoré konzervatívne kruhy je zas Ivan Korčok prísľubom, že ak by kandidoval za SaS alebo Demokratov, obmedzí dominanciu Progresívneho Slovenska a vráti opozíciu späť do stavu, v ktorom by bolo možné vzkriesiť spoluprácu konzervatívcov a liberálov, ktorá je dnes na vládnej úrovni pre silné PS fakticky vylúčená. Ak by to Korčok dosiahol, pre mnohých opozičných voličov – pre ktorých je porážka Fica dôležitejšia ako dominancia progresívcov – bolo by to veľké plus.

Ako si však Korčok viedol na tomto poli? Dlho sme poúčaní, že Korčok vraj vie „spájať“ široké politické spektrum. Napríklad progresívcov s liberálmi a sociálnymi ľavičiarmi.

Mohlo by sa zdať, že dokázal zapojiť aj konzervatívcov z KDH, to však pri bližšom pohľade neplatí. Tých sa práveže síce neúmyselne, no intenzívne snažil „odpojiť“. KDH sa k nemu napriek všetkému hlásilo. To však nebola Korčokova zásluha, ale skôr zvláštny duch doby, ktorý konzervatívcom jeho podporu jednoducho nakázal pod hrozbou detinskej ostrakizácie („chcete vari podporovať ficovládu?!“).

Poučenie? Ak sa opozičný tábor namiesto šikovnej a rozumnej politickej práce neustále spolieha na lídra bez líderských schopností, výsledok rovnice sa bude volať podobne ako Igor Matovič a OĽaNO.