Klimatická geopolitika: Alebo o Rusku, Číne a horlivých fanatikoch na Západe

Od 90. rokov 20. storočia sa klimatické zmeny stali predmetom záujmu politikov a elít bohatých krajín. Klimatická politika sa objavila v čase, keď sa vo svete práve skončila studená vojna. Vo svete zavládol relatívny mier a dôvera, došlo k rozsiahlemu hospodárskemu rastu a rýchlemu pokroku v boji proti chudobe. Najmä v hlavných mestách Európy sa zdalo, že väčšina veľkých problémov planéty je vyriešená, takže klimatické zmeny boli konečnou hranicou.

Títo zástancovia klimatických opatrení s nadšením obhajovali cieľ skoncovať so závislosťou od fosílnych palív, ktoré poháňali dve storočia úžasného rastu. Iste, stálo by to stovky biliónov dolárov, ale vždy by bol ďalší rast.

Aký naivný, úzkoprsý pohľad na svet. Čas nebol milosrdný k hlúpej myšlienke, že zmena klímy je jediným zostávajúcim problémom ľudstva – alebo že sa planéta spojí, aby ho vyriešila. Geopolitika a ekonomika neumožňujú rýchly globálny odklon od fosílnych palív.

Ako je už dlho jasné mnohým, väčšina sveta nikdy nezdieľala toto krátkozraké zameranie na klimatické zmeny. Napriek obrovskému pokroku je život v niektorých krajinách naďalej bojom s chudobou, hladom a chorobami. V mnohých ďalších krajinách vrátane Indie je najvyššou prioritou vytváranie ďalších pracovných miest a život meniaci rast a rozvoj. Mimo najvyspelejších ekonomík boli klimatické zmeny, pochopiteľne, vždy pomerne nízkou prioritou voličov.

Táto jednota sa však rýchlo ukázala byť preludom. Po prvé, destabilizujúca os Ruska, Iránu a Severnej Kórey sa nechystá podporiť západné úsilie o riešenie klimatických zmien. Podľa firmy McKinsey by si dosiahnutie cieľa čistých nulových emisií vyžadovalo ruskú klimatickú politiku vo výške 273 miliárd dolárov ročne, čo je približne trojnásobok toho, čo Rusko minulý rok vynaložilo na svoju armádu. To sa nestane.

Geopolitické výzvy sú ešte zložitejšie. Rast Číny sa zakladá na spaľovaní čoraz väčšieho množstva uhlia. Čína je najväčším svetovým producentom emisií skleníkových plynov, pričom v minulom roku zaznamenala najväčší nárast emisií spomedzi všetkých krajín. V roku 1971 tvorila obnoviteľná energia 40 percent primárnej energie Číny, do roku 2011 sa jej podiel znížil na sedem percent, pretože sa zvýšilo využívanie uhlia. Odvtedy sa podiel obnoviteľných zdrojov energie zvýšil na desať percent. Dôrazné opatrenia v oblasti klímy by mohli Čínu stáť takmer bilión dolárov ročne, čo by poškodilo jej cestu k statusu bohatej krajiny.

Realita je taká, že väčšina sveta – vrátane silnej Indie a rozvíjajúcich sa ekonomík – sa bude naďalej sústreďovať na bohatnutie, často pomocou fosílnych palív. Rusko a podobné krajiny budú úplne ignorovať otázku klimatických zmien. A Čína bude zarábať na predaji solárnych panelov a elektromobilov Západu, zatiaľ čo svoje vlastné emisie bude obmedzovať len mierne.

Keďže bohaté krajiny sa nezodpovedne pokúšajú preniesť náklady na klimatickú politiku na chudobné krajiny prostredníctvom daní na úpravu emisií oxidu uhličitého, vrážajú ďalší klin do už aj tak rozvráteného sveta.

Napriek všetkému humbugu zostáva bohatým krajinám na boj proti klimatickým zmenám čoraz menej peňazí. Ročný rast na osobu v bohatých krajinách klesol zo štyroch percent v 60. rokoch na dve percentá v 90. rokoch. V súčasnosti sa pohybuje tesne nad jedným percentom. Mnohé z týchto krajín čelia tlaku, aby vynakladali viac prostriedkov na obranu, zdravotníctvo a infraštruktúru, pretože geopolitické tlaky a demografické zmeny robia ich cestu k stabilite a rastu oveľa menej istou.

V Európe a Severnej Amerike však horliví fanatici, ktorí sa zrodili vo svete relatívneho pokoja 90. rokov, naďalej presadzujú deindustrializáciu a ponižovanie v záujme riešenia klimatických zmien – a to aj v prípade rozvíjajúcich sa ekonomík.

Tento pokus je odsúdený na neúspech, najmä preto, že znižovanie emisií uhlíka musí byť udržateľné po celé desaťročia a pri zmenách pomerov. Ekonomické aspekty rozhodných opatrení v oblasti klímy boli vždy nedostatočné – a dnes je to zrejmé. Čoraz viac politikov si uvedomuje to, čo uznala bývalá britská ministerka pre energetiku a čisté nulové emisie Claire Coutinho: "V záujme dosiahnutia cieľov v oblasti klímy nemôžete zvyšovať náklady rodín, ktoré zápasia s finančnými ťažkosťami."

V Európe sa už voliči stavajú proti politikom, ktorí v mene klimatických zmien presadzujú nižší rast a prosperitu. Do polovice 21. storočia zostáva šesť až sedem volebných cyklov, a tak je silná klimatická politika, ktorá by mohla každého obyvateľa bohatého sveta stáť viac ako desaťtisíc dolárov ročne, odsúdená na zánik. Tieto politiky zvýšia pravdepodobnosť, že sa voliči obrátia k populistickým, nacionalistickým lídrom, ktorí sa úplne vzdajú drahých cieľov čistých nulových emisií. Potom bude klimatická politika v troskách.

Svet potrebuje lepšiu cestu vpred. Najlepšie riešenie nie je predčasným prechodom od fosílnych palív k nevhodným ekologickým alternatívam nútiť ľudí, aby sa mali horšie. Namiesto toho by sme mali zvýšiť investície do ekologických inovácií a tým znížiť náklady na čistú energiu tak, aby bola lacnejšia ako fosílne palivá. To je oveľa lacnejšie a vďaka tomu budú všetci vrátane Indie a ďalších rozvíjajúcich sa ekonomík chcieť prejsť na túto energiu.

Bohaté krajiny sa musia zobudiť a prestať míňať bilióny na klimatické politiky, ktoré na seba samé uvaľujú a ktoré bude dodržiavať len málo ľudí, mnohí sa im budú smiať a na ktorých zbohatne najmä Čína. Vynaloženie malého zlomku klimatických biliónov na ekologické inovácie by vyriešilo klimatické zmeny. To nám umožní sústrediť zvyšok našich zdrojov na vzdelávanie, obranu, zdravotnú starostlivosť a mnohé ďalšie dôležité výzvy 21. storočia.