Píše Marcel Merčiak z Paríža: Žijeme éru španielskeho futbalu

Hádzanú v Lille sledovalo na futbalovom štadióne Pierra Mauroya zakaždým 27-tisíc divákov. Podobný záujem zažil aj basketbal v základnej časti na rovnakom mieste, či v natrieskanej hale Bercy v závere turnaja.

Vypredaná je vždy aj 14-tisícová provizórna aréna na výstavisku v Porte de Versaille, kde sa hrá volejbalový turnaj. Sedmičkové rugby na začiatku Hier ťahalo na Stade de France v každý hrací deň vyše 70-tisícovú kulisu. Futbalové turnaje mužov a žien, hrané aj mimo Paríža vo viacerých mestách, majú návštevnosť takmer jeden a štvrť milióna divákov!

Pridajme k tomu zväčša mimoriadne vysokú kvalitu domácich tímov a o náboj je postarané. Presne ako vo futbalovom finále. Hralo sa v Parku princov, na ikonickom štadióne, ležiacom čo by kameňom dohodil z Roland Garros.

Bezchybná atmosféra futbalového finále

Okolo štadióna záľaha modrých dresov s galským kohútom. Na chrbte mnohých číslo desať s menovkou Mbappého. Ale aj desiatky na retrodresoch z Platiniho éry spred 40 rokov, či zo Zidanovej najskvelejšej hodiny spred vyše štvrťstoročia. Francúzsko sa mohlo stať prvou krajinou, ktorá dobyla doma titul majstra Európy (1984), titul majstra sveta (1998) aj olympijské zlato.

Neviselo privysoko. Bolo na dosah. V olympijskom finále, aké sme doteraz nevideli, a bezchybnej atmosfére, aká patrí k veľkým zápasom. Diváci si počas rozcvičky vypočuli audioodkaz od Thierryho Henryho. V angličtine a francúzštine povedal, že „moji chlapci pôjdu za víťazstvom!“

Fanúšikovia za jednou z brán rozprestreli obrovskú podobizeň parížskej zlatej medaily. Štadión potom zborovo zaspieval marseillaisu a domáci sa vrhli na Španielov. Štvrťhodinu im nedali dýchať, nepustili ich do žiadnej akcie, tlačili, atakovali, napádali. Strelili aj prvý gól a na jednom z najhlučnejších európskych štadiónov nebolo počuť vlastné slovo.

Všetko hralo v prospech francúzskych mladíkov, ktorých vystužovali traja starší hráči: stopér Loic Badé z FC Sevilla a útočníci Jean-Philippe Mateta, ktorého góly priniesli víťazstvá v štvrťfinále a semifinále nad Argentínou i Egyptom, s 33-ročným veteránom Alexanderom Lacazettem.

Akonáhle sa Thierry Henry, tréner olympijského výberu, dozvedel, že v Paríži nemôže počítať s Kylianom Mbappém, vybral si skúseného útočníka z Lyonu za kapitána. Finále mu príliš nevyšlo, ale olympijskú skúsenosť určite neľutuje.

Španieli sa otriasli a akonáhle boli schopní trošku dlhšie podržať loptu a dostali sa do tempa, ktoré im predtým presujúci Francúzi nedovolili, začal sa ich zápas. Tak ako A-mužstvo či mládežnícke výbery, vedia perfektne kombinovať, rýchlym prenášaním ťažiska hry si vytvárajú priestor a pohybom prečíslenia.

A podobne ako seniorské áčko, ktorá zažiarilo siedmymi výhrami na ceste za titulom majstra Európy, aj na tomto turnaji hľadali rýchlu, priamočiaru cestu k súperovej bráne. Proti Francúzom, ktorí v piatich zápasoch dostali jediný gól, skórovali za desať minút trikrát!

Dvakrát po skvelých akciách s koncovkou ich najlepšieho strelca Fermína Lopeza, šikovného ofenzívneho stredopoliara z Barcelony, a raz z priameho kopu katalógovou strelou ponad múr od Alexa Baenu, ďalšieho hráča s vysokým stupňom kreativity, ktorý mal v La Lige v minulej sezóne najviac gólových asistencií.

Obaja boli vo výbere Luisa de la Fuenteho na Eure v Nemecku. Španielsky tréner ich sledoval z tribúny parížskeho štadióna a nielen v nich má určite adeptov na dopĺňanie miest pri beztak tvrdej konkurencii v La Roja.

Pískali na vlastných

Po čiernej sekvencii sa Francúzi dostali z temnoty. Na konci polčasu si vypracovali nápor, aj dve – tri šance, ale do kabín ich vyprevádzal mierny piskot. Aj pre francúzskych fanúšikov platí, že nevidia radi, ak ich mužstvo prehráva. Zašomrali si, aby po zmene strán spúšťali jeden chorál za druhým.

Hráči bojovali, dreli, nechceli sa zmieriť s prehrou. Španieli sa cítili čoraz sebavedomejšie, možno aj preto stratili efektivitu v zakončení. V štyroch či piatich nádejných pozíciách pokazili záver, nedotiahli šance a výsledkom bol nevydarený finiš.

Štvrťhodinu pred koncom postačilo, aby striedajúci Maghnes Akliouche tečoval priamy kop Oliseho, čo pomýlilo brankára Arnaua Tenasa, a štadión sa chvel ako po seizmickej vlne. Francúzi sa vrhli ešte odvážnejšie do útočenia a neprestali, kým nevyrovnali.

Podarilo sa im to veľmi sporne. Brazílsky rozhodca Abatti zblízka videl, ako Kalimuendo spadol pri rohovom kope po súboji s brániacim Mirandom. Nepohol ani brvou, nariadil kop od brány. Španieli však nestihli rozohrať a už mal v uchu výzvu od videorozhodkyne, aby si šiel situáciu prezrieť.

Zlé tušenie Španielov sa naplnilo. Z detailných záberov usúdil, že Miranda fauloval. Ak by si rozhodcovia poprezerali v každom zápase len tretinu osobných súbojov pri rohových kopoch, som ochotný tvrdiť, že by sme v každom zápase videli možno tucet penált.

Mateta sa zodpovednosti nezľakol, bezpečne využil darček od VARu. Predlžovať sa aj tak nemuselo, pretože Španieli sa po útlme nadýchli k jednej z výborných akcií a Beňat Turrientes trafil z 13 – 14 metrov brvno. Práve tento moment pripomenul domácim, že Španielov nezlomia.

Nevyhrali finále, ale získali medailu

Tretíkrát za sebou sa olympijské finále predlžovalo. Španieli v ňom prišli o zlato pred tromi rokmi proti Brazílii, teraz ho získali. Využili, že Francúzi už mali na trávniku prevahu ofenzívnych hráčov a podarilo sa im prehĺbiť diery v obrane. Napriek tomu, že španielske opory boli v druhom polčase vystriedané. Náhrady však zabrali. Na jednotku hral v strede poľa Adrián Benarbé, Beanov alternant, a na jednotku s hviezdičkou si počínal v útoku Sergio Camello, ktorý vymenil kapitána Abela Ruiza.

V predĺžení sa dostal dvakrát do koncovky a čisté šance dvakrát lexikónovými lobmi ponad mladého brankára Guillaumeho Restesa využil. Pri góle na 5:3 dal tú najlepšiu možnú bodku za turnajom: po dlhom vyhodení lopty od brankára Arnaua využil nájazd z polovice ihriska. Diváci mali čomu tlieskať.

Pocit sklamania netrval dlho. Mohutným potleskom sprevádzali domácich pri ďakovnom kole. Po piskote, aký prišiel po prvom polčase, nebolo ani stopy. „Nevyhrali sme finále, ale získali sme medailu. Neodchádzame s prázdnymi rukami,“ konštatoval so smutným hlasom Thierry Henry.

Éra španielskeho futbalu

Španielsky futbal je na vrchole. Drží sa na ňom. Real Madrid a Barcelona sa stali šampiónmi na klubovej úrovni – vyhrali mužskú a ženskú Ligu majstrov. Ženy sa stali pred rokom u protinožcov prvýkrát majsterkami sveta, vyhrali aj inauguračný ročník Ligy národov UEFA, mladé hráčky boli v tomto roku najlepšie na európskych šampionátoch do 17 a do 19 rokov! Akurát na olympiáde im nevyšiel záver: prehrali semifinále s Brazíliou (2:4) i zápas o bronz s Nemkami (0:1).

Titul majstra Európy nezískalo len mužské A-mužstvo, ktoré je aj úradujúcim víťazom Ligy národov, ale aj mladíci do 19 rokov! Len 21-tka prehrala vlaňajšie finále ME svojej vekovej kategórie (s Anglickom 0:1 po zahodenej penalte v 90. minúte).

Pri olympijskom triumfe sa z tohto tímu objavili brankár Arnau Tenas, obrancovia Juan Miranda s Jonom Pachecom, záložník Alex Baena, krídleník Aimar Oroz i strelecký hrdina finále Sergio Camello, útočník z Raya Vallecano.

„Nie je to žiadna alchýmia. Musíte si vybrať správnych hráčov. A potrebujete z nich vytvoriť rodinu. Všetci musíme odhodiť svoje egá a musíme pochopiť, že sme odkázaní na to, ako budeme spolupracovať,“ povedal tréner Santi Denia, ktorému popri práci kouča 21-tky zverili dohľad nad olympijským výberom.

Olympijský futbal má medzi mužmi špecifikum, ktoré je dosť vzdialené olympijským ideálom. MOV sa už pred vyše tromi desaťročiami dohodol s FIFA, že na turnaji OH sa objavia iba hráči do 23 rokov a traja hráči v každom tíme nad tento vekový limit. Silné organizácie sa rozhodli strážiť si vlastný biznis. MOV značku s piatimi kruhmi, FIFA značku majstrovstiev sveta.

Mnohí sa pýtajú, či má mužský turnaj opodstatnenie. Parížska olympiáda ukázala, že áno. Na plných štadiónoch sa hrali dobré a niekedy aj výborné zápasy. V akcii boli mladé tváre, ktoré sú v centre pozornosti viacerých špičkových klubov. Pritom mnohí hráči ani neabsolvovali poriadnu dovolenku či voľno po klubovej sezóne.

Kluby sa s neľúbosťou pozerajú na to, že ich hráči odchádzajú na tri či štyri týždne mimo. Navyše teraz v lete uprostred prípravy. Olympiáda je však krásnou záležitosťou. Potvrdia to všetci, ktorí na nej mohli hrať a ešte výraznejšie tí, ktorí na nej siahli na medaily. Španieli našli pri rozsiahlej šírke kvality hráčov schopných vytvoriť správny tím. Žijeme znovu éru španielskeho futbalu. Olympiáda to len potvrdila a nezabudnuteľné finále ešte viac zvýraznilo.