Aj v osemdesiatych rokoch, konkrétne v rokoch 1981 a 1985, došlo k rozsiahlym bitkám a nepokojom v londýnskom Brixtone, čo bola vtedy podobne ako Notting Hill prisťahovalecká štvrť, dnes vyhľadávaná časť. V roku 1990 sa Británia vzbúrila proti reforme miestnych daní, známej ako „daň z hlavy“. Násilnosti prispeli k pádu Thatcherovej pár mesiacov po tom. V roku 1995 znova, a zatiaľ naposledy, povstal Brixton. Posledná veľká vlna násilností, nepokojov a rabovania nastala v roku 2011.

Jedným z vysvetlení britských násilností z minulých dní je, že to majú Briti v krvi. V mnohých ohľadoch ide o násilnejšiu spoločnosť, než je tá naša. Spomínam si na učiteľa angličtiny z gymnázia, čerstvo vyštudovaného Angličana od Blackpoolu, ktorý sa čudoval relatívnemu pokoju pražských víkendov. Zveril sa nám, že keď ide do krčmy v Anglicku, vždy očakáva, že bude minimálne svedkom bitky, pokiaľ do nej nebude rovno nedobrovoľne zapojený.

Futbalová tradícia

Rod Liddle si v komentári pre Spectator všimol, že súčasná vlna nepokojov bola najsilnejšia v mestách so silnou futbalovou tradíciou. Anglickí futbaloví fanúšikovia boli roky postrachom kontinentálnej Európy, zápas s tímom z Británie znamenal prečkať novodobý nájazd Mongolov. Po tragédii na bruselskom futbalovom štadióne v roku 1985 počas finále pohára UEFA, keď fanúšikovia Liverpoolu zaútočili na priaznivcov Juventusu, pod tými sa prelomil múrik a 39 ľudí zomrelo, anglické tímy dostali zákaz zúčastniť sa na európskych súťažiach na päť rokov, Liverpool na šesť. Kombinácia represií (známe firmy dostali doživotný zákaz vstupu na štadióny) a rastu cien vstupeniek (z futbalu sa stala zábava pre strednú triedu) situáciu upokojila. Futbalové rowdies však nezmizli.

Nedá sa ale nad súčasnými nepokojmi jednoducho mávnuť rukou s tým, že Briti sa jednoducho radi bijú. To môže prispieť k ich intenzite, avšak nevysvetlí tento náhly výbuch. Sú totiž jasným dôsledkom nezvládnutej asimilačnej a multikultúrnej politiky.

Čo sa dialo po rozpustení kolónií

Keď po druhej svetovej vojne Británia rozpustila svoje koloniálne impérium, neznamenalo to, že sa ho zbavila. Bývalí poddaní sa začali sťahovať do Spojeného kráľovstva či už kvôli hľadaniu lepších životných podmienok alebo preto, že boli doma prenasledovaní. Príchod týchto ľudí nebol úplne neproblematický, ale z dnešného pohľadu išlo o relatívne nízke čísla a prichádzajúci sa úspešne asimilovali. Časom ale tieto komunity rástli, prichádzali ľudia bez záujmu sa prispôsobiť väčšinovej kultúre a uzatvárali sa do seba. Prelomom bola obzvlášť vláda Tonyho Blaira, ktorá liberalizovala imigračnú politiku.

Británia na nejakú asimiláciu novoprichádzajúcich rezignovala a v podstate zvolila osmanský systém milliet, keď každá náboženská komunita fungovala samosprávne, bola organizovaná podľa svojich vlastných zákonov a na čele mala náboženského vodcu, ktorý bol zodpovedný ústrednej vláde za plnenie povinností.

Už pred osemnástimi rokmi tak Nick Cohen v ľavicovom Guardiane upozorňoval na rozdrobenie britskej spoločnosti podľa etnických línií: „Naivný človek by si mohol predstavovať, že úlohou vlády je podporovať spoločné občianstvo. Napriek tomu v Birminghame vidíte projekty pre černošských nezamestnaných, nie pre všetkých nezamestnaných, pre znevýhodnených Aziatov, Indov alebo moslimov, nie pre všetkých znevýhodnených. V celej krajine, kdekoľvek BNP [fašistická Britská národná strana, pozn. red] dosiahne úspechy, môžete zaručiť, že je to vďaka hnevu bielych na dotácie a služby poskytované na základe komunálnych princípov.“

Ďalej pokračuje: „Ako iste viete, chystá sa rozbeh štátom podporovaného sektárstva. Náboženstvá budeme novo definovať ako rasy, čo nie sú, a odpor k náboženstvu bude novo definovaný ako rasová nenávisť, čo nie je. Zatiaľ jedinou ucelenou časťou Bielej knihy o vzdelávaní Tonyho Blaira je jeho sľub vybudovať náboženské školy, ktoré budú deti a ich rodičov segregovať podľa náboženstva a rasy, a v prípade špičkových cirkevných škôl dokonca aj podľa triedy.“

Podobne píše o súčasných protestoch Sam Bidwell v článku pre magazín Critic: „Mnoho rasových alebo náboženských menšín má dnes samostatné školy, samostatné súdy a samostatné organizácie pre styk s komunitou v rámci miestnych policajných zborov. Vláda si zvykla rokovať s národnými zastupiteľskými orgánmi, ako je Moslimská rada Veľkej Británie alebo Hindská rada Spojeného kráľovstva, o ktorých sa domnievajú, že hovoria v mene týchto skupín. Hlavnou úlohou štátu je udržiavať mier medzi rôznymi skupinami a umožniť komunitám, aby si vnútorné spory riešili samy.“

Článok má titulok Libanonizácia v Británii. Odkazuje na nevýhody osmanského systému milliet. Ten zabetónováva rozdiely medzi komunitami a bráni vytvoreniu jednej národnej identity. V Libanone to viedlo k občianskej vojne a dodnes trvajúcim sektárskym násilnostiam.

Nie je ťažké naraziť na dôkazy, že sektárstvo v Británii silnie. V nedávnych komunálnych i parlamentných voľbách uspel nezvyčajný počet nezávislých kandidátov. Z veľkej väčšiny to boli politici priamo sa usilujúci o hlasy moslimov. „Do parlamentu sa dostalo aj päť nezávislých, ktorí kandidovali na základe propalestínskeho programu. Niekoľko ďalších sa tam nedostalo len tesne.

Hoci labouristi sú z veľkých strán tí viac propalestínski, moslimom, ich tradičným voličom, to aj tak príde málo. V oblastiach, kde žije aspoň 20 percent moslimov, sa počet hlasov pre labouristov v priemere prepadol o viac ako 18 percentuálnych bodov. Celkovo 40 percent moslimov by zvažovalo voľbu islamskej strany, ak by existovala.

Proti moslimom stoja Indovia. Nenávisť z Ázie sa začína prejavovať v britských mestách. Symbolom je Leicester, kedysi považovaný za príklad multikultúrneho spolužitia: pred dvoma rokmi tam vypukli násilnosti medzi moslimami a hinduistami. Výsledkom je, že Indovia preferujú konzervatívcov. V oblastiach s veľkou hinduistickou menšinou konzervatívci nezaznamenali také straty. V samotnom Leicestri je jediný okrsok, ktorý získali konzervatívci navyše. Nová poslankyňa sa volá Shivani Rajaová a evidentne tu zafungovala indická mobilizácia,“ písali sme v Echu v júni pri analýze britských volieb.

Koniec osmanského systému milliet súvisel s nárastom tureckého nacionalizmu. Ten už nehodlal akceptovať výhody alebo len existenciu národnostných menšín. Vyústilo to vo vyhnanie Grékov, v arménsku genocídu a ďalšie zverstvá. To, čo je naozaj znepokojujúce na súčasných protestoch, je práve pocit vylúčenia bielych chudobných Britov, pocit, že systém poskytuje ochranu všetkým okrem nich, a ich akési rasové uvedomenie. To môže viesť k ďalším prejavom násilia a nechutným rasistickým prejavom.

Prvotná reakcia štátu je represia. To nie je prekvapenie. Žiadna vláda si nemôže dovoliť takéto vyčíňanie v uliciach. Otázka je, či siahne k nejakým hlbokým reformám. Tu sa dá predpokladať, že len k ďalším obmedzeniam slobody vyjadrovania.

„Potešenie ľudu“

Británia je známa ako kolíska slobody a parlamentnej demokracie. To je určite pravda, ale zároveň mala vždy silnú tradíciu ochranárskeho autoritárstva. Súvisí to s radikálnym protestantizmom, takzvanými nonkonformistami, ktorí sa vymedzovali proti dominantnej a tolerantnejšej anglikánskej cirkvi a mali tendenciu riadiť ostatným život. Toto rozdelenie trvá v podstate dodnes.

Nositeľom nonkonformizmu sa stala v 19. storočí Liberálna strana, po ktorej to v 20. storočí prevzali labouristi. Konzervatívci, známi aj ako toryovci, sú, naopak, nositeľmi anglikanizmu. Takto to opisuje historik Robert Tombs: „Populárny toryizmus bol čiastočne reakciou na príval prevažne liberálnych a nonkonformných spoločenských ťažení. Ako už bolo uvedené skôr, dlho sa spájal s menej cenzúrnym anglikánstvom a s ochotnou toleranciou prijímať ľudí takých, akí sú, a obhajovať ich právo na hlučné tradičné hry, ako sú masové futbalové zápasy na fašiangový utorok, často spojené s cirkevným a šľachtickým patronátom. Populistickí toryovci z konca 19. storočia sa snažili hájiť ,potešenie ľudu' v uliciach, v krčme, na dostihovom závodisku alebo v hudobnej sále proti nesúhlasu liberálov.“

Teraz môžeme očakávať, že labouristi sa budú snažiť regulovať „potešenie ľudu“ na sociálnych sieťach. Tie sú považované za hlavného vinníka súčasných protestov. Je pravda, že boli spúšťačom, keď sa po nich rozšírila správa, že útočníkom v detskom tanečnom štúdiu, vrahom troch dievčat, bol moslimský imigrant. V skutočnosti bol vrah syn prisťahovalcov z Rwandy, krajiny s dvoma percentami moslimov, narodený vo Walese. Ako by si rozzúrené davy poradili s touto informáciou, ťažko povedať. Medzitým ale zaútočili na miestnu mešitu, čím sa nepokoje začali. Práve dezinformácia a nenávisť šírená na sociálnych sieťach je vraj dôvodom terajších protestov.

Šéf štátnych zástupcov Anglicka a Walesu varoval pred „publikovaním či distribuovaním materiálu, ktorý je urážlivý alebo hanlivý a ktorý má zámer začať alebo je u neho pravdepodobné, že začne rasovú neznášanlivosť“, pretože ide o trestný čin „podnecovania k nenávisti“. Tým môže byť aj retvít [z anglického retweet, prezdieľanie príspevku na platforme X, pozn. red.]. Na kontrolu sociálnych sietí už polícia vytvorila špeciálny tím. Britské zákony proti nenávisti sú vágne a široké a polícia často stíha ľudí za pochybné, možno aj nechutné vyjadrenia, ktoré však nikoho neohrozujú.

Dá sa očakávať, že labouristi teraz ešte pritvrdia. Vládny účet radil používateľom siete X, aby „premýšľali, kým budú postovať“. Britský regulátor telekomunikácií Ofcom by mal dostať nové právomoci vrátane práva uvaľovať vysoké pokuty a v extrémnych prípadoch aj zakázať sociálne siete. Tento zákon síce už prešiel minulý rok, ale po súčasných nepokojoch v krajine vzrastie tlak na jeho čo najtvrdšiu interpretáciu.

Súčasné nepokoje v Británii označujú médiá ako krajne pravicové a rasistické. Nepochybne sa na nich zúčastnilo množstvo rasistov a útoky na mešity či snaha podpáliť hotely ubytovávajúce migrantov sú desivé. V čele mnohých z nich jednoducho stáli kriminálne elementy, rôzni oportunisti a prostý fakt, že rabovanie je zábava. Tvrdý postup, súdy fungujúce 24 hodín denne a avizované stovky nových ľudí vo väzniciach sú správne kroky. Úrady sa ale ťažko budú zbavovať obvinenia z „dvojúrovňovej policajnej práce“, keď existuje mnoho príkladov, že v iných prípadoch sa k zločincom správajú v rukavičkách.

Máme tu škandál z Rotherhamu a ďalších britských miest, kde prevažne moslimské gangy nútili hlavne biele dievčatá k prostitúcii. Miestne úrady o tom vedeli, ale báli sa zasiahnuť, aby neboli obvinené z rasizmu. Učiteľ z Batley, ktorý svojim žiakom v rámci výučby v roku 2021 ukázal karikatúru Mohameda, si musel zmeniť identitu a odvtedy sa ukrýva. Keď vo Wakefielde žiaci v miestnej škole „poničili“ korán (v skutočnosti sa trošku zašpinil, keď im spadol na zem), nastal z toho celobritský škandál a hon na čarodejnice. Pri propalestínskych protestoch bola polícia veľmi tolerantná a ignorovala excesy, ku ktorým dochádzalo.

Dvojaký meter sa opakuje aj pri terajších nepokojoch. Zatiaľ čo drvivá väčšina pozornosti sa sústreďuje na rabovanie a násilnosti páchané bielou spodinou, podobné činy páchané menšinami, hlavne moslimami, sú označované ako „drobné potýčky“, ako označila nepokoje v Birminghame polícia.

Nepokoje v Británii sú hlavne správou o neuspokojivom stave krajiny. Horšie je, že nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo zlepšiť.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.