Džezový bar, čierny čašník prináša po schodoch na veľkom podnose nakrájané koláče. A ten čierny čašník na schodoch zakopne a koláče sa roztočia a padajú medzi poháre so šampanským na guľaté stoly, ktoré sa tiež roztočia. A celý svet sa točí a všetci sa tomu smejú, aj ten černoch sa smeje, lebo všetci zažívajú sladkosť žitia.
Sladkosť žitia je obraz Františka Kupku z roku 1929, ktorý je majstrovským dielom Kupkovho vyzretého abstraktného obdobia. Do geometrického rámu je vtesnaný príbeh. Farebné kruhy môžu byť aj poháre na stole pri pohľade zhora, podnos s koláčmi, v ktorých možno vidieť Kupkove fraktály, môžu byť naozaj tie koláče, ktoré padajú do drahých vín. Jeden kruh je napoly čokoládovohnedý a napoly červený s bielym polmesiacom. To budú krásne černošské zuby a pery. Ak môže byť nejaká abstraktná maľba veselá ako nemá groteska, je to práve táto.
Kupkov olej je najdrahším obrazom na výstave zo zbierky Vladimíra Železného, ktorý by sa dal nazvať aj „sladkosťou života“. Je to výstava životného šťastia, ktoré sa realizovalo prostredníctvom zbierky, ktorú mu niekto, pravdepodobne bohyňa šťastia Fortuna, umožnila vytvoriť.
Tá „Fortuna“ sa volala TV Nova, ktorej príbeh patrí do českých 90. rokov so všetkými ich svetlami aj tieňmi. O dve desaťročia neskôr a s vyšším zmyslom pre iróniu sa existencia Novy významne zapísala do českej kultúry tým, že umožnila svojmu zakladateľovi vytvoriť jedinečnú kolekciu výtvarného umenia, ktorá je sama osebe špičková a zároveň je skvelou vizitkou svojho tvorcu.
Vladimír Železný nezbiera umenie preto, že má dosť peňazí, aby si ho mohol dovoliť, ale má dosť peňazí na to, aby mohol zbierať umenie. Dá sa predpokladať, že by zbieral umenie aj pri trochu obmedzenejších možnostiach, okolnosti mu však umožnili prekročiť ich až neobmedzene. Tieto okolnosti boli subjektívne, súviseli s charakterom a príbehom Vladimíra Železného. A potom boli objektívne, pretože 90. roky, najmä ich druhá polovica, boli u nás mimoriadne priaznivé pre vznik kvalitných zbierok.
Trh s umením ešte neexistoval, ale predovšetkým reštitúcie a vôbec „sloboda“, prejavujúca sa aj túžbou po rýchlych peniazoch, vrhli do priestoru nebývalé množstvo umenia, ktoré zatiaľ nikto „nepozbieral“. To zvýhodňovalo odvážlivcov a trochu pripravených, ktorí si mohli v tom čase relatívne lacno kúpiť obrazy, ktoré o dvadsať rokov dosiahli mnohonásobok vtedajšej ceny. Železný patril k tým pripraveným - vedel, čo chce, poznal správnych ľudí. A mal peniaze.
So záujmom o umenie sa narodil, vyrastal s ním a roky ho systematizoval. Názor a pohľad naň mal vycibrený dávno predtým, ako založil Novu, takže keď v polovici 90. rokov začal zbierať umenie, nemusel mať jasno v tom, čo chce a kam to chce dotiahnuť. Nemusel si nechať radiť, pretože sa na umenie pozeral s nadhľadom historika umenia, ale neprestalo ho to baviť.
Mal viac-menej jasno. Chcel vytvoriť zbierku na najvyššej úrovni, zbierku odbornú a komplexnú. Nezbieral umenie preto, aby vlastnil jednotlivé „veľké kusy“, ale aby vytvoril komplexnú zbierku, akoby viedol špičkové „múzeum umenia“, súkromnú „národnú galériu“.
Výstava Husa na Kampě sa koná pri príležitosti dvadsiateho piateho výročia založenia jeho Galérie Zlatá husa, ktorá sídli v pražskej Dlouhej ulici, otvorená je príležitostne a výberovo. Železný nie je egoistický zberateľ, ktorý zbiera len pre seba a svoje diela má niekde v trezore. Súčasťou „sladkosti“ jeho zberateľstva je, že „svoje“ obrazy a diela rád prezentuje a komentuje.
Výstava na Kampě je jeho osobným výberom a nesie znaky „svojho riaditeľa“. Je veľkolepá a pritom vyvážená, premyslená v celku i v detailoch: je prierezom Železného, ale zároveň aj stručnými dejinami českého moderného umenia, resp. umenia vznikajúceho v českých krajinách od začiatku dvadsiateho storočia do polovice šesťdesiatych rokov, a to od Maxa Švabinského po Mikuláša Medka. Výstavu otvárajú dve ich majstrovské diela, Švabinského Splynutie duší ( 1901) a Medkov obraz Nejaký svätý z rokov 1966-1967.
Medzitým prešla jedna epocha a umenie prešlo totálnou formálnou i obsahovou premenou od Švabinského symbolistického psychologizmu, v ktorom dievčenské ruky nežne objímajú trochu vyjavenú tvár mladého muža, až po Medkovu duchovnú abstrakciu, bodrú „gotiku“ 60. rokov, keď Železný dospieval a keď sa na chvíľu zdalo, že sa české umenie opäť začlení do európskeho kontextu. Potom klietka opäť spadla.
Železný sa vo svojej zbierke zameral na dve základné oblasti. Prvou je klasická moderna zo začiatku (minulého) storočia, teda od expresionizmu cez kubizmus a surrealizmus až po novú vecnosť 30. rokov. Druhou sú „jeho“ 60. roky, keď mal možnosť osobne spoznať niektorých umelcov. Do jeho zbierky sa tak dostali diela Aleša Veselého, Bedřicha Dlouhého, Jana Koblasu, Roberta Piesena, Jiřího Načeradského a ďalších. Tvorili hranicu, za ktorú už neprekročil.
Na Kampě sa tieto dva okruhy prelínajú, resp. vstupujú do seba: klasická moderna a avantgarda v 60. rokoch vrcholia v dielach Mikuláša Medka, ale je to iný „modernizmus“, jeho „sladkosť“ je preč, atómový vek vnáša do formálnych experimentov ťažké existenciálne a duchovné tóny.
Sladké šesťdesiate roky boli aj v českom umení obdobím poznačeným krehkosťou a strachom, čo anticipujú Medkove obrazy z polovice 50. rokov, na ktorých postavy s ostnatými vlasmi držia jemnú niť vlny (Akcia II.) Oba fantastické obrazy, považované za stratené, sa pred niekoľkými rokmi dostali do Železného zbierky, Vajíčko za senzačných okolností zo zapadnutej aukcie na Floride.
Zbierka je česká, ale nie v etnickom zmysle. Je v nej výrazné zastúpenie umelcov s „nemeckými menami“, často, ale nie výlučne (príkladom je Maxim Kopf), židovského pôvodu. Takým bol v Kralupoch narodený Georg alebo Georges, alebo tiež Jiří Kars, pôvodne Karpeles, ktorý bol jedným z prvých ucelených mien v tejto zbierke v čase, keď ho tu poznali len znalci. Kars je pritom moderný klasik európskeho formátu, jeden z predstaviteľov „parížskej školy“, Picassov priateľ, ktorý od expresionizmu a kubizmu prešiel k originálnemu štýlu plnému farieb a života, no zároveň tragická postava. Svoj život ukončil v marci 1945 skokom z piateho poschodia hotela v Ženeve po tom, ako sa dozvedel o osude svojich židovských príbuzných.
Alebo Eugen von Kahler, syn židovského veľkopriemyselníka z Čiech, ktorý odišiel študovať do Mníchova, kde sa stretol so skupinou Der Blaue Reiter, na ktorej inauguračnú výstavu ho vybral Kandinskij, ktorý týždeň pred otvorením výstavy prehovoril na jeho pohrebe: zomrel ako tridsaťročný v roku 1911.
Jadro výstavy však tvoria veľké „české“ mená ako Bohumil Kubišta, Jan Zrzavý, Václav Špála, Emil Filla, Josef Šíma a samozrejme František Kupka. Zo surrealistickej generácie tridsiatych rokov Jindřich Štyrský, Josef Šíma, Alois Wachsman, Toyen (je tu len jedna: pre Železného je príliš „literárna“). Každý zo „starých majstrov“ je zastúpený niekoľkými nádhernými dielami, napríklad enigmatické obrazy Jana Zrzavého Údolie smútku ( 1908) a Luna hľadá ľaliu ( 1914), jeden z „najzasnenejších“ obrazov českej maľby dvadsiateho storočia. Vynikajúci je výber Emila Fillu, zásadnej postavy českej moderny, importéra všetkých parížskych vplyvov, ktoré si osobitým spôsobom prispôsoboval, až dospel k syntéze modernizmu a klasicizmu.
Obraz Čierna mandolína z roku 1933 je, dalo by sa povedať, prototypom „bruselského štýlu“, ktorý sa objaví o dvadsaťpäť rokov neskôr: oblé tvary, pastelové farby v kombinácii s čiernou, lišty a liate sklo, ktoré neskôr pristanú na stoloch českých domácností snažiacich sa ísť s dobou.
Zaujímavé sú erotické akcenty, ktoré môžu prezradiť niečo o vystavovateľovi, ktorý nebude taký suchopárny, ako by sa mohlo zdať. Suchár nebude tak ochotne zbierať nádherne kypré akty Rudolfa Kremličku, pravdepodobne najväčšieho obdivovateľa ženskej plnosti po Josefovi Mánesovi. Pikantný je obraz menej známeho maliara Františka Zdeňka Eberla: Akt sediaci v červenom kresle zobrazuje asi šestnásťročné dievča a je na hranici záujmu mravnostnej polície, je namaľovaný bravúrne.
Treba spomenúť aj obraz, ktorý nepatrí do modernistickej línie, ale je svojím spôsobom ikonický: je to slávny Pijan absintu Viktora Olivu z roku 1901. Tento obraz, ktorý dlhé roky visel v pražskej kaviarni Slavia, sa do zbierky dostal, keď v zmätkoch 90. rokov zmizol a niekoľko rokov sa predpokladalo, že je stratený. Potom sa našiel na povale, Železný ho nechal zreštaurovať a zariadil, aby bola zhotovená kópia pre znovuotvorenú Slaviu. Asi to nie je celkom to, čo Železný zbiera, ale je to jeho pocta kaviarenskej kultúre, z ktorej vyšiel, hoci ťažko o ňom hovoriť ako o predstaviteľovi pražskej kaviarne. Je to vždy trochu ťažké, ale ak by to bolo len trochu spravodlivé, Vladimír Železný v nej má pre svoju kultúrnu tvorbu vyhradené a nespochybniteľné miesto.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.