Jeho mierky boli širšie ako uplynulé storočie. Za Viliamom Turčánym

V piatok 14. mája sa konal pohreb zosnulého majstra Viliama Turčányho. Na cintoríne odznelo viacero prejavov, recitácií, prinášame príspevok, ktorý nad jeho truhlou predniesol profesor Ján Zambor.

Uprostred jari obnovujúcej zdroje básnikov sa lúčime s významnou osobnosťou slovenskej básnickej kultúry Viliamom Turčánym, ktorý od nás v požehnanom veku 93 rokov v tichosti 9. mája odišiel.

Spájal v sebe praktika a teoretika, pôvodného básnika, prekladateľa poézie a literárneho vedca. Každá z týchto zložiek jeho tvorby je významná a stačila by na jeden produktívny život. Jeho život bol naplnený neúnavnou prácou na diele. Je impozantné. A dodajme, že súčasníkmi ťažko obsiahnuteľné.

Začínal ako trnavský gymnazista básňami a prekladmi poézie klasického strihu. Spolu s Vojtechom Mihálikom a Miroslavom Válkom bol generačne novým pokračovateľom katolíckej moderny. Ďalším významným básnikom jeho generácie je Milan Rúfus.

Ako pôvodný básnik debutoval roku 1957 zbierkou Jarky v kraji, po ktorej nasledoval rad ďalších kníh. S istými odchýlkami ostal verný zvrchovane zvládnutým rozličným tradičným strofickým útvarom. Disponuje však aj hravosťou, ako o tom svedčia vynachádzavé rýmy a rozličné slovné hry, osobitne prešmyčky a palindrómy. Nachádzame uňho autentické intímne básne. Dobre ho charakterizuje zbierka s mnohovýznamovým názvom Aj most som ja. Poézia je mu hľadanie spojív medzi svetom a domovom, medzi inonárodnými a domácimi básnikmi a medzi ľuďmi. Značná časť jeho tvorby má charakter metapoézie. Je básnikom vysokej poetickej kultúry, ktorej zdroje sú aj veľmi dávne, a vrúcneho ušľachtilého hlasu. Často si kladie za cieľ sprostredkovať objavenú krásu. V jeho posledných knihách sa mohla naplno prejaviť kresťanská spiritualita. Spätosťou s básnickou tradíciou má v slovenskej poézii osobité postavenie. Rozširuje jej register.

Na jeho tvorbe je pozoruhodné, že sa v nej vedel ubrániť pred dobovými ideologickými tlakmi. Platí to aj o jej literárnovednej súčasti. Nezabúdajme, že bol aj popredným slovenským literárnym vedcom, najmä poetológom a verzológom so širokým diachrónnym rozhľadom v slovenskej a inonárodnej poézii a autorom produktívnych komparatívnych štúdií. Knižne mu vyšli práce Na krásnú záhradu Hollého Jána (1972), Petrarcov vavrín (1974), Rým v slovenskej poézii (1975), Hollý vo výbere a interpretácii Viliama Turčányho (1976) a Cestami poézie I – II (2003). Monografia Rým v slovenskej poézii (1975) predstavuje v rámci slovenskej verzológie vývinový posun k modernému štruktúrnemu chápaniu rýmu, najmä vo väzbách na obraznosť, a k spojeniu historickej poetiky s interpretáciou.

V básnických prekladoch sa zameriaval najmä na románsku klasiku písanú pravidelným veršom, so zložitými strofickými útvarmi a s presným rýmom. Osobitne produktívna fáza jeho prekladania sa začala jeho spoluprácou s Jozefom Felixom, prebásnením veršových častí básnicko-prozaickej prvotiny Danteho Alighieriho Nový život (1958). Pokračovala prekladom monumentálnej Božskej komédie. Ich spoločný preklad Pekla s Felixovým komentárom vyšiel prvý raz v roku 1964. Preklad Očistca (1982) bol po 15. spev ich spoločným dielom, ostatok Turčány doprekladal sám a na základe Felixových poznámok spracoval komentár. Preklad Raja (1986), rovnako ako komentár a doslov, je dielom Turčányho. Náročnosť prekladu sa zakladala na forme tercín, na zohľadňovaní literárnovedného poznania diela a na zvolenej prekladovej koncepcii, usilujúcej sa v maximálne možnej miere o úplný preklad. Spolu s Felixom preložil aj antológiu starej provensálskej poézie.

Z talianskej poézie sám preložil výber z poézie sicílskej školy, zo stredovekej a renesančnej poézie, Petrarcovu lyriku, dva výbery z poézie Michelangela Buonarrotiho a básne do antológie talianskej ľúbostnej poézie.

Medzi jeho francúzskymi prekladmi figurujú Pierre de Ronsard a Sully Prudhomme.

Preložil aj Vergiliove Bukoliky a vyšli mu i parafrázy Vergiliovho eposu Aeneas a Ovidiových Premien pre mládež. Prebásnil biblickú Veľpieseň. Prekladal Jána Hollého.   

Vytvoril základný preklad Proglasu a významne prispel k hlbšiemu poznaniu jeho poetiky a k jeho propagácii.

Spolu s Mihálikom dovŕšil v slovenskom kontexte tradíciu klasického sylabotonického verša s pravidelným rytmom a eufonicky presným rýmom a predviedol spôsob, ako sa vyrovnať s niektorými veršovými tvarmi antickej kvantitatívnej metriky. Jeho ambíciu predstaviť veľkú paletu veršových a strofických rôznotvarov možno porovnávať s Hviezdoslavým úsilím. Poznal poéziu 20. storočia, vrátane jej priekopníckych zjavov a prúdov, ako teoretik sa k nej aj vyjadroval, ale jeho mierky boli širšie ako toto storočie. Z jeho pôvodných a prekladových básní s rôznotvarmi pravidelného verša, strofy a lyrických útvarov, ale aj iných zložiek básnickej štruktúry, ako je rým a eufónia, by sa dala zostaviť inštruktívna poetologická príručka.

Zoznámil som sa s ním ešte ako Košičan najskôr v bratislavskom klube spisovateľov. Keď ma Ľubomír Feldek po vydaní Turčányho knihy 111 slovenských sonetov s neobyčajne dôkladnou štúdiou o tomto lyrickom útvare oslovil, aby som pre Kruh milovníkov poézie pripravil antológiu Voľný verš v slovenskej poézii, vnímal som to vzhľadom na Turčányho výkon ako veľkú výzvu. Bolo pre mňa zaväzujúce, že Turčány sledoval, čo publikujem. Daroval mi viaceré svoje knihy. Keď som v rámci Slovenskej spoločnosti prekladateľov umeleckej literatúry v priestoroch Literárneho fondu viedol ateliér básnického prekladu, bol jeho prvým hosťom. Stretli sme sa neraz osobne i na viacerých verejných vystúpeniach. Spolu s Ľubomírom Feldekom a Jánom Vilikovským ma ako účastníka prizval na verejnú diskusiu Legendy slovenského umeleckého prekladu. Na Pedagogickej fakulte UK sme vďaka pozvaniu Renáty Bojničanovej spolu hovorili o Proglase. V mojich literárnovedných knihách patrí k najcitovanejším autorom. Blízky mi je orientáciou na umenie básne, teda na poetiku poézie, jej spomínaným štruktúrnym chápaním a spojením poetiky a interpretácie. O jeho prekladoch Danteho Pekla a Proglasu mám samostatné štúdie. Napísal som o ňom obšírnejšie heslo do Slovníka slovenských prekladateľov umeleckej literatúry 20. storočia. Roky som ho stretával cestou na Filozofickú fakultu UK na Dunajskom nábreží, vždy sme niečo dôležité z poézie prebrali a na dôvažok mi zavše niečo zarecitoval (spomínam si na Rilkeho v Strmeňovom preklade a na Beniaka). Mal fenomenálnu pamäť.

Napriek kvantu práce, ktorá ho obsadzovala, neprestával byť prívetivým človekom a ústretovým kolegom, priateľom i radcom mladších. Z jeho tváre vystupovalo svetlo precítenej poézie.

Nezabudnuteľný priateľ Vilko, vďaka za všetko.

Česť Tvojej pamiatke!

Prednesené na rozlúčke s V. Turčánym v Suchej nad Parnou 14. mája 2021. Text vychádza súčasne v Tvorbe a Štandarde.