Stal sa tvárou roku 1968. Možno ho však nazvať hrdinom?

Ale Dubčekovu legendu nepestuje iba ľavicová a postkomunistická časť politického spektra. O Dubčekovi sa Národnej rade hlasovalo aj v roku 2021, keď poslanci schválili uznesenie k stému výročiu jeho narodenia. S návrhom prišiel Smer, no podporili ho aj poslanci Hlasu, kotlebovci, zástupcovia Sme rodina či niektorí z OĽaNO.

V uznesení sa písalo, že parlament „oceňuje snahu tohto demokraticky zmýšľajúceho politika v šesťdesiatych rokoch minulého storočia o demokratizáciu spoločnosti“ a že si „váži odkaz humanizmu, sociálnej rovnosti a spravodlivosti v pôsobení A. Dubčeka“.

K Dubčekovi sa aktívne hlásil aj Ivan Korčok, v ostatných voľbách liberálny kandidát na prezidenta.

Ešte pred prijatím uznesenia sa Korčok, vtedy minister zahraničných vecí nominovaný SaS, aktivizoval a navštívil Viedeň, kde v prítomnosti miestnych politikov vzdal Dubčekovi hold. Budúci prezidentský kandidát „dubčekovskou diplomaciou“ pokračoval v Rusku. V Nižnom Novgorode, kde Dubček prežil časť svojej mladosti, mu Korčok odhalil pamätnú tabuľu a zasadil pamätný dub.

Korčok do tretice navštívil aj taliansku Bolognu, kde sa na pôde miestnej univerzity zúčastnil slávnostnej ceremónie zorganizovanej pri príležitosti 33. výročia udelenia čestného doktorátu Dubčekovi.

Dubček ako symbol teda žije a dokonca prepája inak nespojiteľné časti politického spektra. Otázka teda znie, či sú Dubčekovi pripisované zásluhy naozaj zaslúžené, alebo do neho súčasní politici oportunisticky vkladajú svoje predstavy.

Občan Dubček

Už od normalizácie, ale najneskôr od jeho tragickej smrti, vedieme diskusiu o pravdivom zhodnotení Dubčekovho odkazu. Pre mnohých je zdrojom hrdosti, že práve Slovák sa stal tvárou československého reformného snaženia.

„Dubček veril v lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť, venoval tomu celú svoju politickú kariéru,“ vyhlásil svojho času Robert Fico s tým, že sa „stal nielen osobnosťou svetového významu, ale aj zdrojom inšpirácie pre ľudí“. 

Kritici zase dlhodobo poukazujú na jeho konformistické pôsobenie počas 50. rokov alebo na skutočnosť, že to bol práve Dubček, kto sa v roku 1969 správal ako normalizátor, keď podpísal obuškový zákon. Politickí oponenti mu to nezabudli pripomenúť už krátko po Nežnej revolúcii, keď ako predseda Federálneho zhromaždenia odmietol podpísať lustračný zákon, ktorý by znemožnil niekdajším komunistickým funkcionárom a agentom ŠtB zastávať verejné funkcie.

Vzťah k Dubčekovi preto v zásade trvalo kopíruje vzťah a pomer ku komunizmu. Obete režimu stoja na inej strane, ako bývalí komunisti či konformná časť spoločnosti.

Jedným z najčerstvejších príspevkov do diskusie je kniha Občan Dubček, ktorá vyšla len minulý rok. Autorom je náš bývalý kolega zo Štandardu a v súčasnosti poslanec KDH Jozef Hajko. Publikácie nie je siahodlhým Dubčekovým životopisom, venuje sa najmä jeho rokom v politike. Prináša pritom viaceré unikátne informácie z archívov. Priestor dáva ako pozitívnym, tak aj kritickým hodnoteniam a spomienkam.

Hajko pripomína, že Dubček sa s komunizmom takpovediac narodil. Jeho otec Štefan nebol hocijaký komunista. Do roku 1921 žil v Spojených štátoch, no vrátil sa, aby sa stal jedným z prvých podporovateľov založenia komunistickej strany na Slovensku. Presvedčenie otca Štefana a jeho matky Pavlíny bolo tak hlboké, že v roku 1925 nasadli na vlak a s ďalšími Slovákmi sa odobrali do sovietskeho Kirgizska budovať družstvo. Najskôr sa im nedarilo, deti prisťahovalcov umierali od hladu, a keď sa družstvo ako tak pozviechalo, prišla násilná Stalinova kolektivizácia.

Štefan Dubček však zostal myšlienke komunizmu oddaný a neváhal pre ňu riskovať osobnú slobodu. V roku 1938 sa vrátil na Slovensko a počas vojny odvážne pôsobil vo vedení ilegálnej strany, čo viedlo až k jeho zatknutiu.

Presvedčenie otca sa prenieslo na syna. Dubček vstúpil do strany už ako 18-ročný. Ako sa v knihe dočítame, z jeho vlastných slov vyplýva, že celý život - s výnimkou posledných troch rokov - veril v spravodlivosť sovietskeho systému. Touto vierou neotriasol ani Stalinov teror, ani násilie komunistického prevratu v roku 1948, ani procesy 50. rokoch, kolektivizácia či vyvážanie nepriateľov režimu na otrocké práce do Jáchymova. Vtedy už bol komunistickým funkcionárom. Najskôr ako okresný šéf v Trenčíne, potom ako krajský šéf v Banskej Bystrici, až pokým sa nestal slovenským prvým tajomníkom a nakoniec šéfom československých komunistov.

Za jeho kariérny rast mohol v prvom rade jeho ideálny životopis. Vyrastal v Sovietskom zväze, bol z komunistickej rodiny, bojoval v SNP. Dubčekov otec Štefan sa v závere druhej svetovej vojny ocitol spoločne s neskorším prezidentom Antonínom Novotným v koncentračnom tábore Mauthausen.

So Sovietskym zväzom bol Dubček priam kultúrne spätý, podľa niektorých súčasníkov z polovice 60. rokov mal dokonca ruský prízvuk. Neotrasiteľná viera v sovietsky systém sa prejavovala aj v Dubčekovej politike. V Československu podľa neho nebolo treba robiť experimenty, vyžadovalo sa len odkopírovať nastolenú sovietsku cestu. Jednoducho dokonalý káder.

Dubčekovi v pochode funkciami pomáhala aj jeho prispôsobivosť. Sympatizant by to nazval pragmatizmom, kritik oportunizmom. Ako ukazujú v knihe spracované archívne informácie, politik počas 50. rokov aktívne vystupoval proti všetkým, na ktorých strana ukázala prstom. Či to boli „buržoázni nacionalisti“, cirkev a kňazi, aj kulaci.   

Typické Dubčekove vystúpenie v časoch jeho kariérneho rastu ukazuje napríklad zápisnica zo zasadnutia banskobystrického krajského výboru z roku 1953, na ktorom ako tamojší šéf riešil situáciu v lesníckej vysokej škole vo Zvolene.

„Alexander Dubček si zobral záverečné slovo a pochvaľoval si, že ‚práca na vysokej škole sa zlepšuje. Je to vidieť na úseku starostlivosti o ideologickú výchovu. Značná časť funkcionárov vystúpila z cirkvi.‘ Prácu komunistickej organizácie na škole však treba podľa neho ‚neustále zlepšovať‘, ‚jej hlavnou úlohou je ideologická výchova, to sa musí stať bojovou úlohou i komunistov vo vedení školy‘.“

Čo sa stalo, že sa človek s takýmto zmýšľaním stal symbolom reformného obdobia?

Cesta kompromisov

Po prvé, Dubček mal mimoriadnu schopnosť osloviť ľudí a získať si ich priazeň. Podľa Márie Petro-Vencelovej, ktorá si Dubčeka pamätala ešte z rokov prvej Slovenskej republiky, keď u nich Dubčekovci bývali v Trenčíne, to bol slušný a spoločenský muž a výborný kamarát, ktorý vedel prehodiť žart.

Hajko píše:

„Svoju veselosť dokázal preniesť aj na druhých. Neklamal, konal čestne a priamo. Bol vynikajúci a odvážny plavec. Rád skákal z mosta do Váhu a ‚nebál sa napriek tomu, že nejeden odvážlivec sa na tom mieste utopil‘. Mal odvahu. Keď vidíme na fotografiách z roka 1968 Dubčeka usmiateho na stretnutiach alebo v plavkách skáčuceho z mostíka do bazéna, televízia ho ukazuje ako živo komunikuje s ľuďmi, nebolo to hrané, bolo to v ňom, zodpovedalo to svedectvu z jeho mladosti. Dubček si navyše pozitívny vplyv týchto povahových rysov na ľudí uvedomoval a používal ho vedome.“

Druhým dôvodom bola oná Dubčekova prispôsobivosť a kontakty. V roku 1967 sa pod prvým mužom v Československu, prezidentom a straníckym šéfom Antonínom Novotným rozhojdávala stolička. Dôvodom bola vážna ekonomická kríza a narastajúce národné požiadavky slovenských komunistov. Novotný očakával, že ho podrží sovietsky vodca Leonid Brežnev, ktorého pozval na návštevu. Namiesto záchrany však Brežnev Novotného potopil, keď československým komunistom odkázal: „To je vaša vec.“ Brežnev zároveň už dlhšie chválil Dubčeka, s ktorým sa poznal ešte z čias moskovských štúdií, a ktorého dôverne volal Saša.

V tom čase však nemožno hovoriť o nejakej veľkej Dubčekovej popularite. Za Moravou bol takmer neznámy a dokonca aj doma ho v povedomí obyvateľov predstihoval Josef Lenárt, predseda vlády v Prahe. Samotný Dubček ako Novotného nástupcu pôvodne videl konzervatívca Jiřího Hendrycha, za ktorého chcel v predsedníctve aj hlasovať. Zvonku však zasiahol známy ekonóm Ota Šik, ktorý sa vybral za Dubčekom do Bratislavy a po niekoľkých hodinách Dubčeka prehovoril, aby na funkciu prvého tajomníka podporil proreformného Oldřicha Černíka.

Šlo o zamotanú mocenskú hru s nejasným výsledkom. Stranícke predsedníctvo po týchto manévroch urobilo niekoľko skúšobných hlasovaní. Nie je známe, kto navrhol Dubčeka, je však isté, že od začiatku bol medzi favoritmi. Napokon členovia predsedníctva dospeli k tomu, že za nového šéfa navrhli Dubčeka. Bol to kompromis.

Ako sa dočítame v Hajkovej knihe, autor ekonomických reforiem Ota Šik v Dubčekovi videl človeka, ktorý bol prijateľný pre reformistov aj pre dogmatikov. Dubček preňho nebol žiadny reformátor, považoval ho za takmer ekonomického analfabeta. Autor ekonomických reforiem z roka 1968 Šik považoval Dubčeka za človeka, ktorý kolísal medzi dogmatikmi a reformátormi. Bol to jednoducho človek, ktorého obe strany chceli získať pre seba.

A to sa podarilo. Najskôr reformátorom, no potom aj dogmatikom. Za skutočného spúšťača Pražskej jari totiž možno označiť Josefa Smrkovského, jedného z niekdajších vodcov Pražského povstania proti nemeckej armáde. Po tom ako Smrkovskému v tlači vyšiel príspevok o reforme režimu a spustení československej cesty budovania socializmu sa stavidlá otvorili. Nasledovalo uvoľnenie cenzúry, začali vznikať nezávislé občianske hnutia, ľudia mohli cestovať do zahraničia. Reformy boli mimoriadne populárne a Dubček šiel s prúdom. Pod vplyvom verejnej mienky a médií sa síce počítal k reformátorom, no zároveň pod tlakom sovietskeho vodcu Leonida Brežneva a poststalinistov v Československu v skutočnosti dosadzoval do vedúcich funkcií dogmatikov.

A práve takáto interpretácia Dubčeka, ako človeka prispôsobivého, vysvetľuje prečo sa stal aj prvým normalizátorom. Prečo po okupácii podpísal obuškový zákon, teda predpis, ktorý udeľoval Zboru národnej bezpečnosti mimoriadne právomoci na perzekúciu oponentov komunistického režimu.

Vysvetľuje to, prečo sa týždeň pred inváziou v telefonickom rozhovore s Brežnevom Dubček vyjadril nasledovne: „Išiel by som pracovať kamkoľvek. Neľpiem na tejto funkcii. Nech sa tým zaoberá ktokoľvek, nech ktokoľvek bude tajomníkom ÚV KSČ. Nemôžem ďalej pracovať bez dostatočnej podpory, v podmienkach neustáleho napádania.“

Dubček sa v telefonáte Brežneva spýtal: „Leonid Iľjič, prosím vás, povedzte, čo mám robiť?“, na čo mu sovietsky vodca odvetil, aby sa postavil na „komunistický odpor pravicovým silám“. Zastaviť rozbehnutý vlak však už Dubček nedokázal a tak pol milióna vojakov Varšavskej zmluvy o týždeň prekročilo československé hranice.

Veriacim až do konca

Napriek všetkému zostal Dubček poslušným komunistom. Ukázal to nielen odklepnutím prvých normalizačných politík. Ochotne odišiel zastávať aj funkciu veľvyslanca v Turecku, až pokým ho v roku 1970 potupne nevylúčili zo strany.

No Dubček aj tak zostal veriacim.

Ako píše tajomník z jeho parlamentnej kancelárie Hubert Maxa, Dubček ešte na začiatku deväťdesiatych rokov považoval Sovietsky zväz za svoju druhú vlasť. K Sovietskemu zväzu prežíval „vnútorný vzťah dôvery, lásky a obdivu“. Sovieti mali len smolu na nehodných politikov, ktorí v konečnom dôsledku poškodili aj jemu. On však podľa Maxu nikdy „nestratil vieru v nápravu“ a „nádej bola jeho osudom“.

Nebol jediným tohto druhu.

Až na sklonku života, keď bolo nad Slnko jasné, že Sovietsky zväz neprežije, sa Dubček prihlásil k sociálnej demokracii. Václavom Havlom sa nechal prehovoriť, aby nekandidoval na prezidenta a stal sa prvým predsedom Federálneho zhromaždenia.

Napriek tomu, že bol zástancom spoločného štátu s Čechmi, netajil sa svojimi sympatiami k Vladimírovi Mečiarovi, s ktorým načas pobudol vo Verejnosti proti násiliu. Do volieb v roku 1992 už šiel ako predseda novej Sociálnodemokratickej strany Slovenska, jeho subjekt však získal len štyri percentá hlasov a do parlamentu sa nedostal. Tí, ktorí by v ňom radi videli alternatívu k Havlovi, preto musia priznať, že sa nepresadil a rýchlo sa dostal na okraj.

Krátko na to pri dopravnej nehode pri Humpolci utrpel vážne zranenie. Skonal symbolicky 7. novembra 1992 na 75. výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie.

Ak chceme byť úprimní, Dubčekov odkaz ako hrdinský hodnotiť nemôžeme. Nebol ani tak mužom, ktorý by dobu tvoril, ale predovšetkým jej produktom. To je aj hlavný odkaz knihy Občan Dubček.