Najskôr kandidoval za KDH, neskôr skončil v Kresťanskej únii. Vrchol svojej krátkej kariéry zažil počas vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera. Málo sa o tom vie, no v skutočnosti to bol on, kto strážil progresívcov, ktorí sa cez rôzne nižšie funkcie v štátnej správe snažili o presadzovanie dúhovej agendy. Keď progresívci škrípali zubami, často bol za tým on.
Michal zohral významnú rolu v bitke proti transgenderu, potratovej tabletke, financovaní LGBT podujatí a spolkov a mnohých ďalších oblastiach kultúrnej vojny. Vedel na tie veci upozorniť a vďaka tomu sa o nich začalo písať. Napokon, aj z jeho práce v tejto oblasti dnes ťaží súčasná vládna garnitúra.
Keď som s ním robil na jar náš posledný rozhovor, kandidoval do europarlamentu. Hneď na úvod som sa ho opýtal jednu z otázok, ktorá už dlhšie dolieha na našu generáciu (a zrejme nás aj dobehne): či sa ešte dá zmeniť smerovanie EÚ. Jeho odpoveď nebola megalomanská ani filozoficko-strategická. Jeho myslenie bolo najmä praktické: „Závisí to najmä od drobnej práce konzervatívnych politikov,“ začal a neskôr pokračoval: „Vystúpiť v pléne a zahlasovať, je čerešnička na torte. V skutočnosti sa politika robí dlho predtým. Hľadáte spojencov, aby ste blokovali úlety ako právo na potrat či migračný pakt, ktorý prešiel len tesne. Keby bola pri tých pár hlasoch vykonaná skutočne mravčia práca, tak to mohlo dopadnúť inak.“
Presne taký bol. Obchádzal politikov, udržiaval vzťahy, hľadal spojencov, veľa telefonoval. Mal vzácny dar vidieť väčší obraz a zároveň byť dôsledný v maličkostiach. Mnohé zlé veci boli vďaka tomu zastavené, mnohé dobré uspeli.
Jedna z vecí, ktorá ho trápila a za ktorú sa mnohí posmievali Anne Záborskej (pre ktorú robil posledné roky a boli si zvlášť blízki), bol mäkký zákon o podpore žien, ktorý chcel informáciami, doplnkovými vyšetreniami a dotáciami znížiť tlak na potraty. Ten zákon, aj keď bol až príliš mäkký, aby ho bolo možné považovať za nejakú konzervatívnu revolúciu, ako im to vyčítali progresívci, opakovane neprešiel. Niekoľkokrát o jeden hlas.
Len Michal vedel, koľko poslancov sľúbilo, že ho podporí a potom na to zabudli. Oklamali ho, najmä však oklamali tie nešťastné ženy, ktoré vnímajú graviditu ako sociálny problém.
Takýchto trápení mu postupne pribúdalo, nerád o tom veľa hovoril, no niekde vo vnútri sa to zbieralo. Ako tá ťažká choroba, o ktorej tiež nikomu nechcel nič povedať. Nestihli sme sa tak za neho ani modliť.
Mnoho ráz sme spolu volali, keď cestoval či už z alebo do Bruselu, kam často šiel autom, aby mohol po ceste ešte všeličo vytelefonovať. Alebo keď išiel z Bratislavy, kde pôsobil ako poslanecký asistent alebo riaditeľ Úradu splnomocnenca vlády pre náboženskú slobodu, za rodinou domov na stredné Slovensko. Len raz počas jedného z týchto rozhovorov sa medzi rečou zmienil o tom, že bol v nemocnici. Ďalšiu otázku na túto tému však zahovoril do stratena, nesťažoval sa.
Jeho život sa skončil priskoro, mal len 43 rokov. Teraz vnímame najmä bolesť a stratu, zvlášť to platí pre jeho milú manželku Ľudmilu a tri malé dievčatá, ktorým manžela a otca už nenahradí nikto. No obzretie za jeho krátkym životom nie je márnivé, svoje talenty totiž nezakopal.
Odpočinutie večné daj mu pane a svetlo večné nech mu svieti!
Milostiplná Panna Mária vypočuj prosím naše prosby a skry pod svoj ochranný plášť celú jeho pozostalú rodinu.
