Za Michalom Považanom

Michala Považana si budem pamätať ako jedného z najpracovitejších ľudí v prostredí konzervatívnej politiky v tejto dobe.

Spoznali sme sa počas môjho vysokoškolského štúdia vďaka Kolégiu Antona Neuwirtha, kde pôsobil v správnej rade. Ako študent práva sa údajne raz na nejakej študentskej párty stavil s politológmi, že popri svojej škole vyštuduje poľahky aj ich odbor. Skutočne potom skončil dve vysoké školy, pričom z práva si spravil aj doktorát a niekoľko rokov ešte pôsobil na katedre právnych dejín.

Neviem, nakoľko je tá historka pravdivá, no v mnohom ho vystihovala. Bol húževnatý, pracovitý, mal výbornú pamäť, vedel sledovať dlhodobé ciele a zároveň byť žoviálny, ľudsky príjemný – niekto, s kým človek rád trávil čas.

Michal bol homo politicus. Dodal by som, že tak trochu kabinetného typu, keďže nemal priamy mandát od voličov, no zároveň sa medzi poslancami a politikmi hýbal sebavedomo, akoby ho mal. Neťahalo ho to pred kamery, mal radšej tú časť politiky, ktorá sa robila mimo zraku verejnosti, ktorá si vyžaduje mnoho mravčej práce a tiež často dokáže meniť veci.