Niet nad poriadneho nepriateľa. Prečo elity stavajú občanov proti sebe

Keď sa darí, preferuje sa v politike partnerstvo. Keď sa nedarí, hľadajú sa nepriatelia. Mať nepriateľov alebo presnejšie, narobiť si nepriateľov, nezaručí, že sa začne dariť. Nepriateľ slúži ako alibi, odvádza pozornosť od problémov, ktoré politici nedokážu riešiť, a od problémov, ktoré občanom spôsobujú. Z problémov, ktoré politici spôsobujú, je potom tým najhorším ich posadnutosť konfrontáciou.

V zmysle starej zásady divide et impera, rozdeľuj a panuj, platí, že keď dvaja robia to isté, je to to isté. V globalizovanom svete sa na lokálnej úrovni prakticky dosúťažilo. Z konkurencie vzišla hŕstka víťazov, víťazný kartel, ktorý si rozdelil trh.

Pre túto oligarchickú vrstvu nie je prioritou všeobecný rast životnej úrovne. Potrebuje dôveryhodne zdôvodniť stagnáciu a najlepšie pokles životnej úrovne strednej triedy, ktorú už na nič nepotrebuje. Vhodným riešením je vyvolať nenávisť k nejakému vonkajšiemu nepriateľovi a súčasne rozdeliť občanov vyvolaním sociálnej, triednej, etnickej či generačnej nevraživosti.

Podstatné je, že pre hŕstku víťazov nevolenú elitu, čo ťahá za nitky, je výhodnejšie nepriateľstvo ako partnerstvo. Platí to ako v politike medzinárodnej, tak aj v domácej. Američania po skončení studenej vojny racionálne odmietli partnerstvo s Ruskom, pretože z pohľadu vojensko-priemyselného komplexu je výhodnejšie mať Rusko ako nepriateľa. Rovnako aj pre Rusko je USA so svojimi vazalmi užitočným nepriateľom.

Existencia vonkajšieho nepriateľa tmelí rôznorodú mnohonárodnostnú spoločnosť, je legitímnou zámienkou na elimináciu piatej kolóny sympatizujúcej s nepriateľom. Nepriateľstvo s kolektívnym Západom je mimochodom tiež argumentom na umravnenie vlastných oligarchov, pre ktorých je pobádanie k vlastenectvu a patriotizmu onou mafiánskou ponukou, ktorú vo vojne nemožno odmietnuť.

Z amerického nepriateľstva ťaží aj Čína. Západné sankcie sú impulzom technologického rozvoja. Bez poriadneho nepriateľa by sa nenašli peniaze na vedu, neprekvitalo by školstvo, nezvyšovala by sa vzdelanosť, a s tým aj čínska sebestačnosť a konkurencieschopnosť.

Vo chvíli, keď unipolárny svetový poriadok založený na (amerických) hodnotách narazil na svoj strop, stáva sa prízrak veľkých vojen medzi globálnymi politickými blokmi vítanou biznisovou príležitosťou, ako žmýkať a držať pod kontrolou miliardy ľudí, ktorí by v mierových podmienkach mrlí nevedeli, čo robiť a čo chcieť.

V malých domácich rybníkoch má tak potreba nepriateľa rôznorodý lokálny charakter. V krajinách, kde moc nad pôvodným obyvateľstvom začínajú preberať moslimskí prišelci, sa priekopa kope proti takzvaným pravicovým radikálom alebo tiež „rasistom“, čo sa drzo domnievajú, že sú vo vlastnej krajine doma.

U nás sa politici momentálne vymedzujú voči Rusku a vnútorným nepriateľom je ten, kto si Rusov nezošpatí. Absencia nenávisti sa nálepkuje ako pritakanie zlu. S rozdelením spoločnosti má však u nás militantná menšina, ľudovo nazývaná „pražskou kaviarňou“, celkom problém.

Je ťažké primäť občanov, aby debatovali o politike. Tá je ľuďom vo všeobecnosti ukradnutá, a tak priekopa predovšetkým oddeľuje normálnych ľudí od progresívnej hŕstky militantov, genderových deviantov či ekologických teroristov.

Potreba nepriateľa rastie s prehlbujúcim sa úpadkom. Ak sa politikom pri moci nepodarí ponúknuť ľuďom poriadneho nepriateľa, stanú sa takým nepriateľom sami. To isté mimochodom platí aj o servilných novinároch, angažovaných umelcoch či aktivistoch z politických neziskoviek. Ak pre nich voľby dopadnú zle, stanú sa z nich zahraniční agenti, ktorých budú nahnevaní občania viniť za svoje ťažkosti. Preto tá vášnivá strategická komunikácia s občanmi, ktorých je treba postaviť proti sebe, aby sa nespojili proti elitárom, prominentom a vrchnosti.

Poriadneho nepriateľa potrebuje, samozrejme, tiež opozícia. Neschopné bábkové vlády, ktoré idú po ruke oligarchom, profitujú zo všeobecnej ľahostajnosti. Nepriateľ, ktorého si verejnosť nevšíma, je pre opozíciu zbytočný. Jedine poriadny nepriateľ, ktorý škodí, kade chodí, je prísľubom úspešnej revolty. V tomto zmysle česká vláda, sťaby verejný nepriateľ, ktorého počínanie vykazuje znaky organizovaného zločinu a vlastizrady, vyzerá sľubne. Konečne sme sa dočkali poriadneho nepriateľa ľudu!

Článok pôvodne vyšiel v Rádio Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.