Spomínam si na zmiešané pocity jedného človeka, ktorý mi nedávno po skončení slávenia biskupskej svätej liturgie povedal: „Mám dojem, akoby som strávil dve hodiny v opere. Celá plejáda rôznych liturgických služieb v rôznych pozíciách od biskupa cez kňazov, diakonov až po dospelých miništrantov.
A laici? Často sa prežehnávajú, pred ikonami zapaľujú obetné sviece a stoja väčšinou mlčky s modlitbou v duchu, keďže hlavné slovo v liturgickom speve má štvorhlasný zbor.“ Kriticky zmýšľajúci západniar môže nadobudnúť dojem, akoby pri slávnostných bohoslužbách klérus okrem oslavy Boha oslavoval aj sám seba.
Už sám názov archijerejská (biskupská) liturgia kladie otázky, či je to liturgia biskupa, ktorý ju žiarlivo spravuje a prísnym okom bdie nad dodržiavaním stanovaných úkonov. A hlavná otázka sa často nesie smerom k laikom: „A aké miesto tu vlastne majú laici?“ Žiaden lektor či lektorka neprichádza počas bohoslužby dopredu, aby vykonal svoju službu.