Digitálne médiá ako blokátory skúseností. Sme už navždy inde?

Smartfón nie je jedna vec, ale zariadenie, ktoré mení spôsob fungovania spoločnosti a zasahuje do spôsobu nášho myslenia. Kniha je však predovšetkým o premene detstva. To sa zmenilo jednak vplyvom nadmerného rodičovského dohľadu a jednak nadmerným používaním digitálnych technológií. Skúsenosť sa od podstaty presunula k tomu, ako sa na výkon nazerá v prúde rýchleho hodnotenia.

V dobe digitálnej komunikácie platí to, čo povedal Jean-Jacques Rousseau v 18. storočí. Viac ako fyzickej smrti sa človek bojí sociálnej smrti. Na Haidta bol prinajmenšom spáchaný atentát. Niektorí vedci ho začali označovať za vedeckého populistu. Na druhej strane sa jeho knihy chytili mnohí politici a zvažujú, alebo už presadzujú, zákaz používania smartfónov v školách. A kde je pravda? Bol spáchaný atentát na Haidta alebo na deti?

Jonathan Haidt je americký sociálny psychológ, spoluautor knihy The Coddling of the American Mind (Rozmaznávanie americkej mysle) a profesor na New York University Stern School of Business. Túto knihu z roku 2008 možno považovať za predslov k jeho aktuálnemu dielu Úzkostná generácia, v ktorom napríklad mapuje, ako na univerzitách – miestach, ktoré by mali byť laboratóriami slobodného myslenia – pomaly pribúda počet zrušených prednášok z dôvodu študentského nezáujmu.

V knihe The Anxious Generation, ktorá vyšla na jar 2024, čítame príbeh ľudí, ktorí prežili pubertu už v čase nástupu smartfónov. Práve táto generácia zaznamenala výrazný pokles duševnej pohody a podľa Jonathana Haidta sú jedným z dôvodov digitálne médiá. Práve to však spochybňujú kritici, ako napríklad Candic L. Odgersová v časopise Nature.

Haidt podľa nich predložil katastrofický a senzačný príbeh, ale zamenil koreláciu za príčinu: to, že sa pokles duševného zdravia zhoduje s nárastom používania smartfónov neznamená, že prepojenie virtuálneho a reálneho sveta spôsobilo nárast depresie. Podľa Odgersovej potrebujeme spoľahlivé údaje, z ktorých by sme mohli vyčítať, že „vytlačenie fyzickej hry a komunikácie tvárou v tvár zmenilo detstvo a ľudský vývoj v takmer nepredstaviteľnom rozsahu“. Haidt podľa nej takéto údaje neposkytol.

Autor na svojej webovej stránke podrobne rozoberá túto deštrukčnú recenziu a poukazuje na údaje. Zároveň mám pocit, že človek nemusí byť sociálny vedec, aby tušil, že najmä údaje o duševnom zdraví sú otvorené mnohým interpretáciám a že duša je ťažko merateľná.

Aké sú alternatívne teórie o príčinách rýchleho nástupu psychických problémov? Spomínala sa hospodárska kríza z roku 2008, covid, vojna na Ukrajine, klimatické zmeny. Z histórie však podľa Haidta vieme, že pravidlo „kríza rovná sa nárast problémov duševného zdravia“ neplatí.

Práve naopak, mnohé krízy v minulosti viedli k upevneniu väzieb. Haidt nepopiera, že Západ prechádza mnohými ťažkosťami. Ale opäť: boli tu vždy, no dnes im čelíme s mimoriadnou mierou úzkostlivosti. Prečo?

Navždy inde

Autor vidí hlavný problém v súbehu dvoch okolností: jednak v zmene výchovy a jednak v digitálnych technológiách. Čo sa týka prvého problému, ochranárska výchova vedie k tomu, že deti trávia viac času pod dohľadom a menej času fyzickou hrou s rovesníkmi. To je prirodzene spôsobené aj mestskými podmienkami.

Namiesto fyzickej hry vyplnili život digitálne technológie. Kniha však nestojí len na týchto často uvádzaných výhradách. Aj inde sa dozvedáme, že digitálny svet nie je bezpečný najmä pre dievčatá, že deti sa tam stretávajú so šikanou alebo modelom sebapoškodzovania. Nová nie je ani téza, že digitálne technológie neprispievajú k sústredenosti.

Napríklad Dáni obmedzili digitalizáciu ešte pred vydaním Haidtovej knihy. Minister školstva Mattias Tesfaye koncom roka 2023 pre noviny Politiken povedal, že ľutuje, do akej miery boli deti vystavené digitálnemu experimentu. Dánsko bolo totiž priekopníkom digitalizácie, kde deti začali používať tablety namiesto kníh už od prvej triedy. Tesafye dokonca tvrdí, že tejto generácii dlhujeme „veľké ospravedlnenie za našu naivitu“.

Dôležitejšie sú preto iné ako tieto známe poznatky. Haidt v knihe hovorí, že máme zdvojené životy: žijeme reálny fyzický a paralelný virtuálny. Virtuálnu realitu však mnohí vnímajú tak intenzívne, že ich pohlcuje viac ako tá fyzická. Výsledkom je, že aj keď sme s priateľmi, alebo na ihrisku s dieťaťom, myslíme na ten druhý život. Platí to najmä pre deti a mladých ľudí. Svoje zážitky z reálneho sveta filtrujú cez ten virtuálny. Ako bude vyzerať jedlo na obrazovke? Kam ísť, aby z toho boli pekné fotky? Koľko lajkov dostalo moje video?

To má prinajmenšom dvojitý účinok. Nie sme prítomní tam, kde sme práve teraz fyzicky prítomní, a nikdy nie sme úplne s tým, s kým sme. Sociologička Sherry Turkleová tento nešvár pomenúva: „Navždy inde.“ Aj to je jeden z kamienkov v mozaike dôvodov, prečo sa toľko ľudí sťažuje na osamelosť. Haidt cituje výskumy, v ktorých deti poznamenávajú, že ich ťaží psychická neprítomnosť rodičov. Nakoniec, dobre to ilustruje aj nedávna správa z jedného nemeckého kúpaliska: Rodičia, ktorí pozerajú do telefónov a nedávajú pozor na svoje deti, budú vykázaní z areálu.

Dvojitý život ovplyvňuje aj naše myslenie. Digitálny svet, ktorý nosíme vo vrecku, si vyžaduje našu pozornosť. Nemusí ísť o márnomyseľnú túžbu kontrolovať lajky alebo potrebu mať prehľad o najnovších katastrofách. Svoju úlohu zohráva aj vnímanie, že človek musí byť neustále na e-maile, často z pracovných dôvodov. Tiež nič nové. Už mnohí pred Haidtom si všimli, aké zničujúce je nosiť prácu po vreckách. Škodí to nielen osobnému, ale aj pracovnému životu. Nikdy nemáme odstup od svojej práce a potom ju nemôžeme robiť dobre.

Dvojitý život

Tým sa dostávame k najpozoruhodnejšej rovine knihy. Keď hovorím, že sa nemôžeme odpojiť od práce, nemám na mysli potrebu rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom. Už názov je hlúpy. Aj práca je život, často skvelý. Ale dôležité je rozlišovať medzi časom práce a časom odpočinku. Poznajú ho všetky náboženské tradície a podľa klasika Emila Durkheima, ktorého cituje Jonathan Haidt, tvoria základné kategórie myslenia. Východiskom každého poriadku je rozlišovať medzi všedným a posvätným časom (aj priestorom).

Digitálna technológia tieto delenia zotrela. Vstúpila aj do najzákladnejšieho rozlišovania, ktoré sa týka všetkých živočíchov: rozlišovania medzi dňom a nocou. Existuje množstvo štúdií o tom, že dnešné deti spia menej aj v dôsledku toho, že často zaspávajú so svojimi telefónmi. Nedostatok spánku prirodzene neprospieva duševnému zdraviu.

Ak deti používajú svoje telefóny aj počas vyučovania, stráca sa rozdiel medzi pracovným a voľným časom. A ďalším rozdielom, ktorý vymizol je rozdiel medzi súkromným a verejným životom – na čom sú digitálne médiá postavené. To je obzvlášť zničujúce pre dievčatá. Skôr než si vypestujú sebavedomie, často ich vzhľad posudzujú cudzí ľudia. Okrem toho sa častejšie ako chlapci stávajú obeťami obťažovania. Sexuálni predátori sa spolu s deťmi presunuli z ulice na internet.

Nakoniec sa možno vytráca niečo, čo je pre spoločnosť skutočne podstatné: dojem, že zdieľame jednu realitu, v ktorej komunikujeme. Digitálna komunikácia je asynchrónna. Ak sú vzťahy založené na digitálnej komunikácii, nikdy nevieme, v akej situácii nájdeme druhú osobu, a nevnímame jej emócie. Nepokoj, do ktorého sa navzájom vrháme, môže byť len ťažko základom niečoho, čo nás spája.

Často namiesto toho vynikne rozdelenie. Spoločenstvo sa nielenže nevytvára, ale často sa rozpadá. Možno to súvisí aj so spomínanou okolnosťou: krízy dnes prežívame inak ako v minulosti. V minulosti viedli k aspoň čiastočnej súdržnosti, dnes vedú najmä k osamelému strachu, neurotizácii, hnevu.

Namiesto spoločenstva vznikol digitálny dav, ktorý si z času na čas na niekom vybije svoj hnev. Deti a mladí ľudia majú plné právo sa toho obávať. V detstve založenom na hre mali chyby malú váhu. Deti mohli experimentovať a občas sa popáliť. Dnes hrozí, že každá chyba bude zaznamenaná, zverejnená a rozpúta digitálne peklo.

Apokalyptický tón by však bol zbytočný a nevhodný. Človek je zo svojej podstaty prispôsobivý, nakoniec mu nič iné nezostáva. Haidtovi kritici majú pravdu, že problémy duševného zdravia majú len zriedka jediný pôvod. K tomu však treba dodať, že smartfón nie je jedna vec, ale zariadenie, ktoré mení fungovanie spoločnosti a zasahuje do nášho myslenia. Je teda vhodné byť pomerne zdržanlivý v tom, s akou razanciou hypotézy odmietame.

Amy Orbanová, jedna z niekdajších významných Haidtových kritičiek, dala Haidtovi za pravdu, ale to nie je podstatné. Podstatné je, že zmiernila miestami likvidačný tón, s akým o Haidtovej knihe diskutovala. Uprostred tohto rozruchu v rozhovore pre časopis Die Zeit priznala, že keďže denne pracuje s psychológmi a psychiatrami, by svoju kritiku Jonathana Haidta zmiernila.

Koniec koncov, odkaz na skúsenosti lekárov, ktoré bývajú determinované napríklad konkrétnou klientelou, sú podmienené časom a priestorom, a preto sú sotva objektívne, zachádza do podstaty Haidtovej knihy. Sama ju nečítam ako vedecké dielo, akokoľvek by so mnou autor nesúhlasil. V knihe pracuje s množstvom vedeckých údajov, ale spomína aj vlastné skúsenosti s psychickými problémami, odvoláva sa na skúsenosti lekárov a píše o zväčša anekdotických skúsenostiach mladých ľudí a ich rodičov, ktorí sa márne snažia odnaučiť svojich potomkov od obrazoviek.

Haidtovi kritici vyčítajú knihe aj toto. Autor vraj zveličuje náhodné skúsenosti. Je to však zmysluplná námietka? Možno skôr odráža to, ako veľmi máme tendenciu podceňovať skúsenosti. Haidt nazýva digitálne médiá blokátormi zážitku. Neveríme vlastnému videniu, počkáme si na verdikt vedcov. Ak je apelovanie na skúsenosť už populizmom, možno takýto populizmus nie je urážkou a možno ho potrebujeme oveľa viac.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.