Podobne ako americký náprotivok – Office of Strategic Service (OSS), inštitucionálny predchodca dnešnej Central Intelligence Agency založený s tým istým cieľom v roku 1942 –, regrúti SOE mali minimum spravodajských skúseností. Často išlo predovšetkým o bankárov, inžinierov, akademikov či novinárov, ktorým však nechýbalo jedno: ochota slúžiť vlasti a túžba po dobrodružstve.

Typické ciele SOE zahŕňali zadania ako vyhodiť do vzduchu ropné rafinérie v Rumunsku. Málokto bol na to zhodou okolností lepšie pripravený než bankári, ktorí len nedávno financovali ich výstavbu – poznamenáva Alan Ogden, britský vojenský historik a autor monografie Through Hitler’s Backdoor, v ktorej na základe archívnych prameňov zdokumentoval činnosť SOE v strednej a východnej Európe v rokoch 1939 až 1945, vrátane príbehu anglo-americkej misie v Povstaní.

Počas prvých týždňov v Banskej Bystrici anglo-americká misia úzko spolupracovala s velením povstania, koordinovala limitované dodávky zbraní, zbierala informácie o politickom dianí v strednej Európe a sprostredkovala vycestovanie Mirka Vesela, Laca Novomeského a Jána Ursínyho do Londýna cez Bari. Prvotné úspechy a nadšenie anglo-americkej misie však rýchlo vystriedalo vytriezvenie.

Exilová vláda, ako aj velenie spojeneckých spravodajských agentúr boli nútení ustúpiť sovietskemu mikromanažmentu diania v Banskej Bystrici, prispejúc tak ku skorej porážke a potlačeniu povstania. "Sme kompletne odstrihnutí… Bez pomoci sa neudržíme… Plne chápem náročnosť situácie (pre vzdušné dodávky), ale situácia je zúfalá," hlásil Sehmer do Bari 23. októbra. Sekundoval mu veliaci americký poručík James Holt Green: "Situácia sa zhoršuje… Organizovaný odboj sa rýchlo rozpadá."

Začiatkom novembra sa anglo-americká misia utiahla do hôr a dočasný úkryt našla v dvoch horských chatách nad dedinou Polomka, v srdci kráľovohoľských Tatier v sedlách okolo masívu Veľkého boku.

Niekoľko členov misie to postupne vzdalo, zostúpili z hôr a dobrovoľne sa prihlásili u nemeckých okupačných jednotiek, ďalší trpeli na omrzliny – od 11. novembra hrebeň Nízkych Tatier zasiahli tuhé mrazy a sneženie. Odolnejší sa opakovane vracali do Polomky a okolitých obcí doplniť zásoby jedla a obnoviť nabíjačky na vysielačkách.

Zostupy však boli čoraz nebezpečnejšie. Na Horehroní sa v polovici decembra nachádzalo niekoľko tisíc nemeckých okupačných jednotiek. Pod vedením majora Erweina von Thun und Hohensteina, pôvodom rakúskeho grófa, ktorý sa v SNP neslávne preslávil ako lovec partizánov, na zahraničné jednotky striehlo obávané komando Edelweiss. Do marca 1945 komando zložené z nemeckých vojakov, kozákov a prebehnutých slovenských povstalcov zajalo a do Nemecka stihlo poslať okolo 600 osôb, stálo aj za masakrom v Kľaku a Ostrom Grúni.

Sehmer začiatkom decembra okolo Mikuláša: "Pre Boha pošlite nám nabíjačku – riskovať životy v okupovaných obciach vôbec nie je zábava." Green, 16. decembra: "Stratili sme všetku výbavu. Väčšina v zlom stave pre chlad a omrznuté nohy. Vyčerpaní dlhými pochodmi v horách a nedostatkom jedla." Bari, vedomé si bezútešnej situácie anglo-americkej misie na Slovensku, rozpracovalo plány možnej pomoci. Ostali však nerealizované. Dôvod znel: why reinforce failure – načo podporovať stratené.

Jeden svetlý okamih anglo-americkej misie z krutej zimy na hrebeni Nízkych Tatier sa podarilo zachovať vďaka svedectvu britského poručíka Steva Zenopiana. Na Vianoce 1944 sa takmer dve desiatky príslušníkov anglo-americkej misie stretli spoločne v južnejšej chatke, na steny zavesili vlajky – Union Jack and Stars and Stripes – a užili si skromnú štedrú večeru.

"Na tú scénu nikdy nezabudnem," spomínal po vojne Zenopian. "Vianočný večierok bol veľmi dojemný a mali sme spoločne krásny čas…" Vrcholom večera bola modlitba vďakyvzdania amerického poručíka menom James Harvey Gaul. Zenopian ju uchoval zapísanú ceruzkou:

„Ó, Bože, my tu zhromaždení v tvojom mene, tvojím menom a z tvojho požehnania ponúkame ti v tento deň vďakyvzdania s hlbokou vďačnosťou naše najsrdečnejšie vďaky za ochranu pred ľadovcom a silným vetrom týchto studených hôr, pred krutým snehom na nás padajúcim, pred nebezpečenstvom čiernej noci a temných dolín.

Obraciame sa na teba plní vďačnosti za to, že zachovávaš našu skupinu pospolu, že udržiavaš nás v zdraví tela a pri sile, že podopieraš našu ochabujúcu odvahu, že zaobstarávaš nám jedlo – aj v týchto našich najtemnejších dňoch. Zvolávame tvoje požehnanie na nás a našich spojencov, osobitne slovenský národ, a tvoje milosrdenstvo na našich kamarátov, ktorí pominuli vplyvom nepriateľa a studených búrok. Amen."

O poldruha dňa neskôr - ráno na Štefana - južnú chatku, nachádzajúcu sa bližšie k Polomke, obkolesilo 250 príslušníkov komanda Edelweiss a spustilo paľbu guľometom. Viac než tucet členov anglo-americkej misie a slovenských spolupracovníkov bol zajatý. Tým, ktorí sa uchýlili do severnejšej a väčšej chaty v sedle pod Veľkým bokom, sa podarilo utiecť, skôr než Erweinove komando prehľadalo a vypálilo aj túto chatu. Veleniu komanda sa dostalo za čiastočné dolapenie anglo-americkej misie pochvaly aj od H. Himmlera.

Zajatcov vrátane Sehmera, Greena a Gaula previezli cez Banskú Bystricu do rakúskeho koncentračného tábora Mauthausen. Tam po výsluchoch a mučení boli napokon 24. januára 1945 popravení.

Toľko história jedného menej známeho príbehu zo Slovenského národného povstania. Úplne zabudnutý nie je. V obci Polomka dnes stojí pamätník členom anglo-americkej misie, pri ktorom britská a americká ambasáda každoročne organizuje spomienkové podujatie. Misiu pripomínajú aj dve tabule priamo na hrebeni Nízkych Tatier.

Staršiu tabuľku ošľahanú bleskami a umiestnenú priamo na červenej značke Cesty hrdinov SNP dopĺňa novšia plaketa pribitá na stene malej poľovníckej chatky, ktorá sa nachádza asi pol hodinu cesty ďalej po žltej značke bočným hrebeňom v sedle pod Veľkým bokom. Stojí na mieste pôvodnej, severnejšie položenej, architektonicky štýlovej a rozmermi veľkorysej chaty, ktorú od roku 1936 prevádzkoval Klub československých turistov.

Tá sa osvedčila ako bezpečnejší z dvoch úkrytov spojeneckých výsadkárov – hoci aj tú komando Edelweis vypálilo a zrovnalo so zemou. Na rozdiel od iných zničených partizánskych chát sa táto za komunistického režimu obnovy nedočkala…

Malá galéria

Výhľad z vrchu Zadná hoľa. Vľavo sedlo Homôlka, pod ktorým sa nachádzala južná chata. V strede masív Veľkého boku a sedlo, v ktorom ležala severná chata, v pozadí Vysoké Tatry. Vpravo Kráľova hoľa. Zdroj: archív autora

Pôvodná chata z roku 1936 v sedle pod Veľkým bokom. Zdroj: Hiking.sk

Staršia tabuľka v sedle Homôlka na Ceste hrdinov SNP. Zdroj: archív autora

Poľovnícka chatka v sedle Veľkého boku s novšou tabuľkou. Zdroj: archív autora

Fotografie Jamesa Gaula, fotografie pomníkov nesúcich jeho meno, či novinových ústrižkov pojednávajúcich o jeho prípade možno nájsť na stránke findagrave.com

Odkaz Gaulovho príbehu

Dejiny Slovenského národného povstania sú dnes v našej spoločnosti uzavretá kapitola. Debata o mieste SNP v slovenských dejinách sa po novembri 1989 – do takej miery, do akej sa vôbec viedla – začala aj skončila vydaním dnes už klasickej knihy Jozefa Jablonického – Povstanie bez legiend.

Jablonického kritické hodnotenie Povstania nahradilo za komunizmu etablovanú husákovskú koncepciu Povstania a prežilo aj všetky pokusy exilovej, ľudácky orientovanej historiografie o revíziu. Ako ročník 1993 som postupne začal sledovať verejnú debatu počas gymnázia v neskoršej prvej dekáde 21. storočia s časopisom Týždeň pod lavicou. SNP už dávno nebolo témou.

O skorších polemikách o Povstaní som netušil, až kým som sa moderným slovenským dejinám nezačal hlbšie venovať počas štúdia v Kolégiu Antona Neuwirtha a neskôr počas magisterského štúdia dejín na Oxforde, keď som sa zároveň začal hrabať viac v knižniciach svojich starých mám.

Jedna bola dcérou ľudáckeho poslanca Rudolfa Čavojského, ktorý mal spomedzi ľudákov k Povstaniu azda najbližšie, druhá pochádzala z rodiny českého úradníka – asi preto sa nič kritické voči Povstaniu u nás "netradovalo", hoci v knižniciach som objavil povstaleckú a protipovstaleckú literatúru od Jablonického cez Husáka, Mňačka a Mináča až po Ďuricu a Hronského.

Najviac ma však zaujal postoj Antona Neuwirtha. Neuwirth, lekár židovského pôvodu, väzeň komunistického režimu a po roku 1989 čestný predseda Kresťanskodemokratického hnutia, pestoval v 90. rokoch myšlienku zaviesť ako štátny sviatok namiesto výročia vypuknutia Povstania niečo ako sviatok národného zmierenia.

Tieto nuansy boli svojho času dôležité a nemali by sme na ne zabúdať. Hoci je dnes trendom pozerať na Povstanie čoraz viac čierno-bielo, nedávno v jednom súkromnom rozhovore aj jeden rešpektovaný slovenský generál spontánne pri debate uznal, že Povstanie bolo viac občianskou vojnou než univerzálnym gestom národa.

Poliaci mávali polemiky o Varšavskom povstaní, ale to sú debaty podobné viac polemikám o Palachovi než tým o SNP. Palachov príbeh pozýva položiť otázku, ako ďaleko v sebaobete za národ možno zájsť. Abstraktne polemizujeme, avšak odpoveď v kútiku duše poznáme a všeobecný obdiv ticho zdieľame. SNP svojho času rozčeslo slovenskú spoločnosť, elity aj bežné obyvateľstvo na dve polovice.

A hoci jedna z nich mala morálne navrch a SNP sa právom stalo súčasťou novodobej štátnej tradície a základným kameňom vojenských tradícií Ozbrojených síl SR, toto rozčesnutie bolo reálne. Splošťovať ho nebolo namieste a Neuwirthove úvahy mali v spoločenskej debate legitímne miesto – do istého času.

Neuwirthov nuansovitý prístup má stále svoje miesto, ak máme verne opísať členitosť slovenských dejín. Pointa však je, že v dnešnom komplikovanom svete, v ktorom prestávajú platiť výsledky druhej svetovej vojny aj výsledky studenej vojny, nemáme čas ani priestor rýpať sa v starých ranách.

Nikto triezvy dnes nespochybňuje miesto SNP v slovenských dejinách. Otázka je, ako nás SNP môže inšpirovať v pokračovaní slovenského príbehu. A tým sa dostávam naspäť k poručíkovi Gaulovi.

Keď som na príbeh anglo-americkej misie prvýkrát narazil, text modlitby vďakyvzdania poručíka Gaula ma na prvý pohľad zaujal. Spravil som si teda o poručíkovi malú rešerš na weboch amerických veteránov – a on to bol celkom zaujímavý chlapík. James Harvey Gaul pochádzal z rodiny vychyteného hudobného skladateľa, kritika a organistu.

Jeho otec Harvey Bartlett Gaul pôsobil v prvej polovici 20. storočia v episkopálnej farnosti v Pittsburghu a stal sa takým obľúbeným, že od jeho smrti v roku 1945 až do roku 2013 bola v jeho mene udeľovaná miestna cena za prínos v cirkevnej hudbe.

Syn James absolvoval bakalára na Harvarde v roku 1932 a ďalej pokračoval doktorátom z archeológie. Mladý James mal talent na cudzie jazyky: čítal v štrnástich a plynulo rozprával šiestimi.

Počas doktorátu realizoval výskum a vykopávky okrem iného aj v Československu, v Bulharsku a v dnešnom Iráne. Jeho doktorská práca s názvom The Neolithic Period in Bulgaria: Early Food-Producing Cultures in Europe (Neolit v Bulharsku: Ranné pestovateľské kultúry v Európe) vyšla až po jeho smrti po konci vojny – a dodnes predstavuje pre archeológov venujúcich sa juhovýchodnej Európe základné dielo.

V roku 1998 vyšli v Bulharsku dva spomienkové zborníky James Harvey Gaul: In memoriam. V hlavnom meste Sofia dnes má svoje námestie. Po zavŕšení doktorátu v roku 1940 narukoval a vďaka jazykovým schopnostiam exceloval v spravodajskej činnosti.

Dňa 17. októbra zoskočil s padákom na Slovensko ako posila americkej misie, stal sa zástupom veliaceho poručíka Greena a jeho kariéra vzdelanca a operatívca vyvrcholila na Štedrý večer na hrebeni Nízkych Tatier. Pri poprave v Mauthausene mal 33 rokov.

Oslavy 80. výročia SNP v Banskej Bystrici budú určite pompézne. Bude sa rečniť o fašizme, o mieri, o hrdinstve. Bude sa rečniť hlasnejšie než obyčajne, lebo je veľké výročie. Ale aj preto, aby sa prehlušili čistky v kultúre či ničenie národných parkov. Ktovie, či by sa partizáni mali dnes v akom lese skrývať… Skrýše by asi predsa našli: stavieb v národných parkoch pribudne.

Povstanie nám dnes na Slovensku - zvlášť tým mladším - veľa nehovorí. Ak by sme pri 80. výročí povstania hľadali príbeh, ktorý dnes má slovenskej spoločnosti predsa len čo povedať, mohol by to byť príbeh poručíka Gaula.

Je to príbeh o dôležitosti vzdelania, aké sa pestuje pre vedomosti samotné, aké možno využiť v službe vlasti a aké pripraví človeka, aby dokázal v pravej chvíli preukázať ľudskosť, keď to najbližší najviac potrebujú. Vzdelania, aké dnes na Slovensku nebudujeme.

Je to príbeh poručíka, ktorý pre geopolitický sovietsky kalkul skončil tragicky. A zároveň príbeh vojnou rozčesnutého a dejinami zmietaného mladého národa, v ktorom je ľahké byť čierno-bielo príkry a ťažko oceniť skutočných hrdinov.

Je to príbeh, ktorý by predstavil aj skeptickej slovenskej spoločnosti tú svetlejšiu stránku Ameriky a ktorý by aj večne optimistickým Američanom pripomenul, že niektoré hrdinstvá sa končia zabudnuté a tragicky.

Je to príbeh, ktorý by nám mohol pomôcť hľadať k sebe cestu na báze kresťanských hodnôt, ku ktorým sa napokon v ťažkej chvíli obracia aj dnešný človek. A ktoré v slovenskej aj americkej spoločnosti dnes napriek všetkému – na pomery Západu – majú ešte stále isté miesto.

Ak máte radi turistiku, zájdite tento rok koncom augusta do sedla nad Polomkou. Z Veľkého boku je jeden z najkrajších výhľadov na Slovensku, pred očami sa vám zjavia v celej svojej kráse Vysoké Tatry na severe a Nízke Tatry južne. A cestou môžete premýšľať, prečo príbeh ako tento ešte nemáme v nejakej solídnej slovensko-americkej koprodukcii zachytený na filmovom plátne.

Hyde park je priestor pre predstaviteľov akademického, spoločenského, cirkevného a politického života, publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.