Ukrajinské „duly smrti“. Ako sa ľudia vyrovnávajú s epidémiou smútku

Od začiatku ruskej invázie vo februári 2022 sa na Ukrajine, kde sa smrť stala pre mnohých každodennou realitou, rozmohla práca duly smrti, či už prostredníctvom vzdialenej správy o príbuznom zabitom v boji, alebo nie tak vzdialeného úderu rakety, ktorá narazila do bytového domu.

S podporou medzinárodných a miestnych organizácií boli zavedené kurzy na školenie dúl smrti, hoci toto povolanie nie je regulované. Objavili sa správy o prudkom náraste počtu klientov, čo je trend, ktorý podľa zdravotníckych odborníkov zodpovedá rastúcej potrebe poskytovať psychologickú a emocionálnu podporu traumatizovaným Ukrajincom.

Duly smrti pomáhajú najmä verbálne, pozostalým, ale aj ľuďom, ktorí zápasia so všeobecnejším pocitom straty, napríklad tým, ktorí utiekli z domu zničeného bombardovaním alebo ktorí túžia po stabilnom živote, aký mali pred vojnou.

"Počas vojny je veľmi potrebné viesť rozhovory o konci života a vytvárať podporné komunity," povedal Douglas Simpson, výkonný riaditeľ International End-of-Life Doula Association (INELDA), ktorá má sídlo v Spojených štátoch a od začiatku vojny vyškolila niekoľko ukrajinských dúl smrti.

Na Ukrajine, kde sa smútok dlho považoval za osobný boj, čo komplikovalo snahy o pomoc pozostalým, sa ukázali ako kľúčové.

Viaceré duly smrti a ich klienti uviedli, že kultúra mlčania o smrti a citovom utrpení je dedičstvom Sovietskeho zväzu, ktorý vyzdvihoval skôr znášanie ťažkostí než požiadanie o pomoc, čo by sa mohlo vnímať ako prejav slabosti.

"Ľudia nevedia, čo povedať človeku, ktorý stratil milovanú osobu. O smrti a smútku toho veľa nevedia. Táto téma je tabu," povedala Nekipelová v nedávnom rozhovore. "Úlohou duly smrti je poskytnúť priestor, aby o tom človek mohol hovoriť."

Za posledné dva roky bolo na Ukrajine veľa dôvodov na smútok. Takmer dve tretiny Ukrajincov majú príbuzných alebo priateľov, ktorí zahynuli vo vojne, ukázal prieskum, ktorý minulý rok uskutočnil Kyjevský medzinárodný sociologický inštitút. A milióny ľudí – takmer tretina obyvateľstva – podľa Medzinárodnej organizácie pre migráciu utiekli zo svojich domovov.

"Vzhľadom na vojnu potrebuje mnoho ľudí podporu," povedala Alla Savčenková, zakladateľka Nadácie smrti, vzdelávacieho programu so sídlom na Ukrajine, ktorý sa začal krátko pred ruskou inváziou. Sama je dulou smrti a uviedla, že za posledné dva roky zaznamenala 50-percentný nárast počtu svojich klientov.

Poznamenala, že žiadosti prichádzajú nielen od ľudí, ktorí stratili milovanú osobu, ale aj od ľudí, "ktorí sa museli presťahovať do inej krajiny, ktorí stratili prácu", čo opísala ako "stratu dôležitej časti života".

Niektorí ľudia sa obrátili na duly smrti, aby im pomohli pochopiť, ako sa správať k pozostalým.

Napríklad 35-ročná Valerija Tereščenková, súdna pracovníčka s jemným hlasom. S Nekipelovou sa skontaktovala po tom, ako v boji zahynul brat jej manžela. Jeho telo sa nikdy nenašlo.

Tereščenková uviedla, že jej manžel, vojak, sa s touto správou ťažko vyrovnával a začal viac piť alkohol a užívať lieky na upokojenie. Slová sústrasti nepomohli. Manžel sa upokojoval tým, že sa dotýkal jej dlhých čiernych vlasov.

"Videla som, že strácam manžela," povedala Tereščenková, a tak sa opýtala Nekipelovej, čo má robiť. "Podnietila ma k tomu, aby som ho naozaj počúvala," povedala. Aby prijala jeho mlčanie a počkala na chvíľu, keď "začne hovoriť".

Tereščenková dodala, že duly smrti pomáhajú "lepšie spoznať smrť, všetky tieto fázy prijatia: smútok, popieranie, hnev a potom prijatie".

Hoci si mnohí spájajú pojem dula s osobou, ktorá pomáha pri pôrode, v posledných rokoch si čoraz viac ľudí uvedomuje potrebu pomoci na konci života. To zahŕňa aj to, že im robíte spoločnosť, počúvate ich životné príbehy alebo diskutujete o ich obavách. Duly a ich klienti sa môžu stretnúť kdekoľvek: v kaviarni, v parku, doma.

"Našim klientom nekladieme žiadne ciele a netlačíme na nich," povedal 25-ročný Jevhen Rybka, dula smrti. "Zomieranie aj smútenie sú prirodzené procesy a my to len sprevádzame."

Tridsaťštyriročná Zarina Želiasková, ktorá sa krátko po začiatku vojny stala dulou smrti, povedala, že jej prínosom bolo "vytvorenie priestoru, kde ľudia môžu vyjadriť všetko". Typické stretnutie opísala ako 50-minútovú diskusiu, kde hovorí len minimálne. "Zvyšok je o klientovi," povedala.

Nekipelová hovorí, že svojim klientom kladie len niekoľko otázok. "Smútiaci človek nepotrebuje, aby mu niekto niečo hovoril, ale aby ho vypočul," povedala.

Tatiana Romanová-Pavlová, jedna z klientok Želiaskovej, žije v Charkove, severovýchodnom ukrajinskom meste zasiahnutom ruským bombardovaním. Povedala, že tabu okolo smrti na Ukrajine nepripravilo Ukrajincov na to, aby sa vyrovnali so stratou a smútkom spojeným s vojnou. "V našej mentalite ste tak trochu naprogramovaní na to, aby ste čo najskôr zabudli," povedala.

Romanová-Pavlová povedala, že smútiaci ľudia často počúvali "frázy ako: ‚Neplač‘, ‚Nie je to nič vážne‘, ‚Čoskoro na všetko zabudneš‘, ‚Čoskoro si nájdeš nového manžela‘, ‚Všetko bude v poriadku‘. To všetko je zamerané na potlačenie emócií".

Podľa Želiaskovej je rozhovor s dulami smrti spôsobom, ako "uvoľniť" potlačené pocity. Ona a ďalšie duly smrti však tiež zdôraznili, že keď celý deň počúvajú o smrti, môže byť ťažké vyrovnať sa s vlastnou stratou. Obe ženy si vytvorili techniky na upokojenie mysle vrátane dlhých prechádzok v parkoch a pri riekach, posedenia v kaviarňach a, čo je možno najdôležitejšie, žartovania s priateľmi.

"To je tiež veľmi dôležité, pretože ak budem stále hovoriť len o smrti, stratím život, ktorý chcem dať iným," povedala Nekipelová.

„Medzi nami dulami máme taký vtip,“ dodala. „Existuje pojem rovnováha medzi pracovným a súkromným životom. My tomu hovoríme rovnováha medzi smrťou a životom.“

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.