Po vypuknutí vojny v Sudáne utiekol na Slovensko. Samir si našu krajinu nevybral náhodou

„Cesta na sever bola extrémne nebezpečná. Na púštnej skratke narazili na vojenské zátarasy, ktoré sa vodič rozhodol preraziť. V plnom autobuse bolo 45 ľudí, niektorí bojovali o život – najmä tí v ťažkom zdravotnom stave. Bohužiaľ, niektorí z nich neskôr v Káhire zomreli," spomína si Samir.

Oblasť Omdurmán a Chartúm, ktoré tvoria takzvaný Veľký Chartúm, bola preplnená vojenskými kontrolnými bodmi. „Počas presunu sme prešli cez 25 až 30 takýchto checkpointov, pričom okolo nás ležali mŕtvoly a zhorené autá," spresnil. Samir utekal so sestrou a jej piatimi deťmi, matkou a pracovníkmi z fabriky, ku ktorým sa pridali ďalší členovia rodiny. Za tento útek zaplatili 28-tisíc amerických dolárov, pričom sa neustále obávali, že ich podvedú.

Keď sa konečne dostali k palivu a mysleli si, že sú v bezpečí, oblasť začalo bombardovať letectvo. „Ocitli sme sa uprostred prudkého boja, z ktorého sa nám našťastie podarilo uniknúť," povedal Samir.

Organizácia Spojených národov odhaduje, že na pomoc týmto ľuďom je potrebných 2,7 miliardy dolárov, ale zatiaľ sa podarilo zhromaždiť len jednu miliardu. Sudán čelí humanitárnej kríze obrovských rozmerov – takmer polovica populácie trpí hladom a viac ako milión ľudí je na pokraji hladomoru, pričom najviac ohrozené sú deti a ženy. Celkovo 24,8 milióna obyvateľov potrebuje nevyhnutnú pomoc, pričom len 2,1 miliónu sa podarilo uniknúť za hranice. Sudán potrebuje humanitárnu pomoc, no svet reaguje v obmedzenej miere.

Samirovho strýka postrelili a momentálne je v Londýne v nemocnici, kde sa zotavuje. Jeho manželka, žiaľ, zomrela od hladu, keďže bola uväznená vo vlastnom dome, obklopená streľbou, ktorá jej bránila uniknúť. Strýko sa ešte pred začiatkom streľby vybral do obchodu, kde ho po ceste postrelili. Keď ho neskôr previezli v Sudáne do nemocnice, pôvodne si ho pomýlili s bezdomovcom. Rodina ho našla až neskôr cez sociálne siete, no pre jeho manželku už bolo príliš neskoro – zostala bez prístupu k jedlu a vode.

Samirova matka je v Káhire, kde sa snaží vyrovnať s náročnou situáciou. Sestra pracuje v školstve a venuje sa alternatívnemu vzdelávaniu. Brat, ktorý pred vojnou obchodoval s bavlnou, teraz hľadá nové príležitosti v Tanzánii, aby zaistil živobytie pre rodinu. Otec sa ešte pred vojnou nachádzal v Egypte, kde je doteraz. A jeho psov zabili vykrádači domov.

Prečo vznikli boje

Boje v Sudáne prebiehajú medzi oficiálnou sudánskou armádou a takzvanými Silami rýchlej podpory (RSF – Rapid Support Forces), ktoré pochádzajú z Dárfúru. Tieto sily pôvodne vznikli za vlády bývalého prezidenta Omara al-Bašíra, ktorý ich využíval proti vzbúrencom v Dárfúre. RSF sú známe aj ako Džandžavídi, kmeňové milície, ktoré Bašír použil na potláčanie odporu voči jeho vláde.

Prezident Bašír vládol Sudánu od roku 1989 a bol exponentom politického islamu. Pre porušovanie ľudských práv bol na neho vydaný medzinárodný zatykač. Na udržanie moci využíval rôzne ozbrojené zložky. V roku 2018 však v Sudáne prebehla nenásilná revolúcia, ktorá viedla k jeho zvrhnutiu. Protesty, vrátane sedení okolo kasární, pokračovali až do vzniku prechodnej vlády. Tieto protesty boli násilne potlačené bezpečnostnými silami, ktoré zavraždili niektorých účastníkov tým, že ich zviazaných s ťažkou záťažou hádzali do Nílu. Z dostupných dôkazov a videí vyplýva, že na potláčaní týchto protestov sa podieľali obidve strany – armáda aj RSF.

Po zvrhnutí Bašíra prevzal moc generál Abdel Fattah al-Burhan, ktorý sa stal hlavou prechodnej suverénnej rady. Jeho podpredsedom sa stal generál Mohammed Hamdan Dagalo, známy ako Hemedti, líder RSF. Napriek tomu, že ľudia dúfali v stabilizáciu situácie, nasledovali ďalšie protesty a pokusy o prevrat, pričom nezhody medzi Burhanom a Hemedtim, pravdepodobne týkajúce sa moci, eskalovali až do otvoreného konfliktu.

Od začiatku bojov sú odhady počtu obetí neoficiálne, keďže neexistujú inštitúcie schopné poskytnúť presné údaje. Predpokladá sa, že obete sa pohybujú medzi 150- až 250-tisíc Sudáncami. Sily rýchlej podpory sú obviňované z páchania zločinov proti ľudskosti, masakrov a etnických čistiek, a to najmä v Dárfúre a centrálnej a južnej časti Sudánu. Islamisti, ktorí boli po páde Bašíra potlačení, sa teraz vrátili a bojujú na oboch stranách konfliktu, čo len prehlbuje chaos. Do bojov sa zapojili aj civilisti, pričom v mnohých rodinách bojujú členovia na opačných stranách.

Hemedti si v predchádzajúcom období zabezpečil kontrolu nad rôznymi zdrojmi a pravdepodobne má aj zahraničnú podporu. V rámci Burhanovho tábora sa formujú nové milície, ktoré Burhan nedokáže kontrolovať. Existujú špekulácie o zdrojoch zbraní, ktoré údajne prichádzajú z Číny a Ruska. Diplomatické napätie medzi sudánskou vládou a Spojenými arabskými emirátmi, ako aj zasahovanie susedných krajín do konfliktu, len pridáva na komplikovanosti situácie. Hranice medzi africkými krajinami nie sú striktne dané, a preto kmene migrujú cez rôzne krajiny, čo sťažuje kontrolu nad nimi.

Civilisti sa stali rukojemníkmi oboch bojujúcich táborov, ktoré ich ignorujú pri rokovaniach. Sudánci, ktorí po revolúcii dúfali v ekonomický rozvoj, sa teraz ocitli na pokraji ekonomickej katastrofy. Krajina trpí hyperinfláciou – v roku 2021 ste dostali za 1 dolár zhruba 500 sudánskych libier, zatiaľ v súčasnosti až dvetisíc. Inflácia tak za spomínané obdobie dosiahla 400 percent. V krajine sa navyše šíria infekčné choroby ako napríklad cholera, čo je obrovský problém. Podľa Samirových slov totiž v súčasnosti v Sudáne funguje len päť veľkých nemocníc. Vzdelávací systém je v kolapse a právny a poriadkový systém prakticky neexistuje, čo len pridáva na neistote a chaose v Sudáne.

Rozhodovanie civilistov, či sa pridajú na stranu RSF alebo armády, býva aj otázkou prežitia. Neutrálne postoje sa vnímajú ako slabosť a sú trestané. Viac ako 10 miliónov ľudí bolo nútených opustiť svoje domovy, pričom viac ako milión z nich utiekol do Egypta, Líbye, Etiópie, Kene a Južného Sudánu.

Prečo práve Slovensko?

Samir si Slovensko nevybral náhodou. Ešte pred vypuknutím vojny k nám plánoval cestovať a dokonca deň pred začiatkom konfliktu dostal z ambasády svoj pas s platným slovenským vízom. Keď však vojna vypukla, situácia sa skomplikovala. V Káhire mu vypršalo egyptské vízum a nevedel, čo robiť ďalej. Jeho rodina už bola v Egypte, ale on zostal zmätený a bez jasného plánu.

Nakoniec sa rozhodol pokračovať v ceste do Európy a pristál v Holandsku. Tam sa dozvedel, že ich dom v Sudáne napadli, zničili a vyrabovali. Samir požiadal o azyl a bol presunutý na Slovensko, kam prišiel začiatkom tohto roka. A 16. augusta mu u nás oficiálne udelili azyl.

Samirova väzba so Slovenskom však siaha hlbšie. Už v roku 1998 tu študoval poľnohospodárstvo jeho otec. Samir sa tiež zaujíma o toto odvetvie a má jasný plán: nechce žiť na sociálnych dávkach, ale chce si nájsť prácu, začať podnikať a vrátiť sa, keď sa situácia v Sudáne upokojí. Jeho rodina tam stále vlastní majetky, ktoré by rád obnovil.

Samir pochádza z rodiny, ktorá bola vždy aktívna a angažovaná. Jeho otec vedie sudánsku organizáciu na ochranu spotrebiteľov, podobnú našej obchodnej inšpekcii, a je známy svojou filantropiou. Pomáhal mladým ľuďom získať vzdelanie. Jeho brat vlastnil v Chartúme populárnu kaviareň.

Ako sme už spomenuli, Samirov otec, ktorý študoval aj na Slovensku, si počas svojho života získal dôležité kontakty u nás a má ich aj doma v Sudáne. Preto často komunikoval so slovenskými diplomatmi pôsobiacimi v tomto regióne a ako prízvukuje Samir, vždy sa naňho mohli spoľahnúť.