Nechceme teraz hľadať odpovede na tieto otázky. Áno, to, čo píše Wall Street Journal, je šokujúce a vrhá to zlé svetlo na americko-európske vzťahy.

Ale aj keby sme prijali absurdnú verziu, že Nord Stream vyhodila do vzduchu skupina súkromných potápačov, o zámeroch ktorých žiadna štátna moc nevedela, tak už reakcie politikov zo štátov NATO a EÚ na explóziu sú tiež šokujúce a hovoria o veľmi zlých vzťahoch vnútri týchto organizácií.

Tieto vzťahy chceme analyzovať najprv v súvislosti s Nord Streamom a potom ich zasadiť do hlbšieho kontextu posledných dvoch desaťročí.

Veď Nord Stream bol aj nemecký majetok

Keď elity Západu z niektorých štátov hovoria o Nord Streame, ako keby zabúdali, že to bol aj nemecký majetok. Bol to dlhoročný nemecko-ruský projekt. Bola to investícia ruského Gazpromu a nemeckých spoločností BASF a EON. Úver poskytla Deutsche Bank, ručila zaň nemecká vláda.

Na oficiálnom začatí výstavby Nord Stream 1 v roku 2010 sa zúčastnili ruský prezident Dmitrij Medvedev a nemecká kancelárka Angela Merkelová.

Aj EÚ považovala Nord Stream za svoju vec

Na slávnostnom začatí prevádzky Nord Stream 1 v roku 2012 sa zúčastnili popri Medvedevovi a Merkelovej aj komisár EÚ pre energetiku Günther Öttinger, francúzsky premiér François Fillon a holandský premiér Mark Rutte. Pozrite sa na ich rozžiarené tváre. Bolo vidieť, že aj EÚ považuje Nord Stream za svoju záležitosť.

Napokon, súhlas s výstavbou dávali aj Fínsko, Dánsko a Švédsko, cez vody ktorých potrubie viedlo.

Podobne aj Nord Stream 2 bol projektom rusko-nemeckým, ale zúčastnilo sa na ňom aj Rakúsko.

Ako sa na nemeckom chrbte rúbe drevo

A dnes? Dnes politické elity hovoria o vybuchnutom Nord Streame, ako keby to bolo iba čosi ruské.

A hovorí sa o ňom bez elementárnej úcty a zdvorilosti voči Nemecku. Na nemeckom chrbte sa rúbe drevo.

Pripomeňme fakty.

Joe Biden: Zavrieme Nord Stream 2

Dva týždne pred začiatkom ruskej invázie na Ukrajinu americký prezident Joe Biden v prítomnosti nemeckého kancelára Olafa Scholza na tlačovej besede oznámil, že v prípade ruskej invázie Nord Stream 2 už viac nebude. „Ukončíme ho,“ povedal Biden.

Olaf Scholz a s ním Nemecko si prežili viditeľné poníženie. Už len tým, že túto správu oznámil americký prezident, nie predstaviteľ Nemecka. Poníženie bolo zosilnené tým, že nasledovala otázka novinárky, ako sa to stane, keď projekt Nord Stream riadi predsa Nemecko. Bidenova odpoveď bola veľmi lakonická: „Sľubujem vám, že sme schopní to urobiť.“ Vyzeralo to tak, ako keby postoj Nemecka považoval za čosi nepodstatné.

Deň pred ruskou inváziou, 23. februára 2022, tlačová služba Bieleho domu vydala Bidenovo vyhlásenie, v ktorom Biden uviedol, že po spoločných konzultáciách nemecká vláda zastavuje certifikáciu Nord Stream 2.

Ďalšie poníženie spočívalo v tom, že USA a Nemecko viedli spor o Nord Stream už roky predtým. V roku 2017 americký Senát schválil sankcie proti firmám podieľajúcim sa na výstavbe Nord Stream 2. Protestoval proti tomu predseda Európskej komisie Jean Claude Juncker, nemecká kancelárka Angela Merkelová, rakúsky kancelár Christian Kern a viacerí ministri z Nemecka a Rakúska.

Osobitne treba spomenúť jedného protestujúceho ministra Merkelovej vlády, ktorý v roku 2019 povedal, že americké sankcie sú „tvrdým zásahom do nemeckých a európskych vnútorných záležitostí“.

Bol to minister financií Olaf Scholz. Ako kancelár si o tri roky neskôr pohár trpkosti vypil do dna.

V čom spočívalo najväčšie nemecké poníženie

Najväčšie poníženie Nemecka však spočívalo ešte v niečom inom. Odstavenie Nord Streamu 2 bolo dôsledkom ruskej invázie na Ukrajinu. Tá bola neospravedlniteľná a stále je odsúdeniahodná. Zároveň bola vyprovokovaným dôsledkom snahy USA dostať Ukrajinu do NATO a podporovať na Ukrajine protiruskú politiku. A Nemecko sa tieto zámery USA snažilo niekoľko rokov eliminovať alebo aspoň zabrzdiť, lebo chápalo hrozbu vojny.

Ale napokon nedokázalo tieto zámery brzdiť účinne a vojna prišla.

Lenže dôsledky neznáša Amerika, ale Nemecko zastavením projektu plynovodu, do ktorého investovalo obrovské peniaze. 

To ešte nevedeli, že plynovod vyletí do vzduchu.

Keď prehovorí Victoria Nulandová

Niekoľko mesiacov po výbuchu potrubí Nord Stream, začiatkom roku 2023 texaský senátor Ted Cruz položil námestníčke ministra zahraničných vecí Victorii Nulandovej na vypočutí v Senáte otázku týkajúcu sa Nord Streamu. Cruz bol dlhoročným odporcom jeho výstavby. Nulandová povedala: „Som spokojná, a myslím, že vláda tiež, že z Nord Streamu 2 zostala hromada šrotu na dne mora“.

Ľuďom ako Nulandová nestačí, že odpor najsilnejšieho európskeho spojenca v NATO v otázke plynovodu zlomili. Ešte ho potrebujú týmito slovami urážať.

Veď náplňou ministerstva zahraničných vecí je diplomacia. A Nulandovej je ľahostajné, čo si o jej slovách myslia Nemci, ktorí prišli o drahý projekt.

Ale to je Nulandová. V roku 2014 v odpočúvanom telefonáte poslala slovami „F.ck the EU“ celú Európsku úniu do patričných medzí.

Nepoučila sa. Nepovažovala to za potrebné.

Keď sa Sikorski poďakoval

Krátko po výbuchu plynovodu zverejnil bývalý poľský minister zahraničných vecí, v tom čase europoslanec Radoslaw Sikorski na svojom twitterovom účte fotky morskej hladiny zvírenej unikajúcim plynom a pripojil k nim slová „Ďakujem, USA“, čo naznačovalo, že za výbuchom stoja USA.

Sikorského za to kritizovali aj v Poľsku, vrátane jeho vlastnej strany. Sikorski potom svoj tweet zmazal.

V roku 2023 Sikorski dokonca povedal, že zničenie Nord Streamu bola veľmi dobrá vec.

Ešte v roku 2011 mu tlieskali za prejav v Berlíne, kde povedal, že viac sa bojí, keď Nemecko nekoná, ako keď prejaví svoju moc.

Všetko sa otočilo, Sikorského to nepoškodilo a antidiplomatický diplomat, ktorý musí po sebe mazať vlastné tweety, je dnes opäť poľským ministrom zahraničných vecí.

Možno si myslí, že Nemci nepočúvajú. Alebo s Nemcami sa ako minister stretávať nebude?

Teraz sa pridal Donald Tusk

Teraz, keď sa pre nemecké vyšetrovanie o Nord Streame hovorí opäť, z Poľska prišiel nový tweet na sieti X (bývalom Twitteri). Napísal ho Sikorského stranícky šéf a premiér Donald Tusk: „Všetkým iniciátorom a patrónom Nord Stream 1 a 2. Jediná vec, ktorú by ste s tým dnes mali urobiť, je ospravedlniť sa a mlčať.“

Nemci majú držať huby, hovorí im poľský premiér. Že si vôbec dovolili stavať ten plynovod...

Nemci sa síce nechali zlomiť vo svojej politike a Američanom podľahli, ale to neznamená, že sa takýmito prejavmi necítia ešte viac ponížení. Je zrejmé, že v Poľsku sa takéto názory nosia, ale je to dobré?

Udivuje to u Tuska, ktorý bol päť rokov predsedom Európskej rady, teda prvým mužom EÚ, de facto naším prezidentom. Neuvedomuje si, aké priekopy vyoráva v EÚ takýto jazyk?

Najďalej zašiel Petr Pavel

Najďalej však v týchto dňoch zašiel Petr Pavel. Ďalej ako Nulandová, Sikorski, či Tusk. Český prezident povedal, že Nord Stream 2 mohol byť legitímnym cieľom pre Ukrajincov.

Prísne vzaté, možno by to tak mohlo byť v prípade, ak by plynovod bol iba ruským vlastníctvom. Ale on je aj nemeckým vlastníctvom. A český prezident hovorí, že sabotáž ničiaca nemecký majetok je legitímna? A zároveň očakáva, že Nemci budú stále Ukrajinu podporovať?

Zdá sa, že Nemci to vidia inak ako český prezident. Plynovod nevidia ako legitímny cieľ, lebo jeho vyhodenie do vzduchu vyšetruje nemecká prokuratúra. 

Nemci mlčky robia fackovacieho panáka

Nemci sa tvária, ako keby nič nepočuli, a trpezlivo robia fackovacieho panáka. Vlastne môžu byť radi, že ich takí ako Nulandová, Tusk, Sikorski a Pavel spomínajú iba nepriamo.

Ale budú si to pamätať.

Stále sa vracia Rumsfeldova „stará“ a „nová“ Európa

Všimnime si, kto takto uráža Nemcov ešte aj po tom, keď bol ich plynovod zničený sabotážou. A všimnime si, odkiaľ také nediplomatické prejavy necitlivosti neprichádzajú.

Nulandová, Sikorski, Tusk a Pavel pripomínajú ozvenu výroku už zosnulého amerického ministra obrany Donalda Rumsfelda o „starej“ a „novej“ Európe.

Keď pred dvadsiatimi rokmi USA verbovali európske štáty do invázie do Iraku, narazili na zásadný nesúhlas Francúzska a Nemecka. Bola to ešte tá menšia EÚ a tieto dve krajiny boli osou, okolo ktorej sa EÚ točila.

Zato USA našli ochotu ísť do Iraku u bývalých krajín sovietskeho bloku ako Poľsko, Česko, Ukrajina (a Slovensko) a iných.

Minister Rumsfeld to opísal tak, že tí neochotní, to je tá „stará Európa“, taká tá nedvižná, ale našťastie je  tu „nová Európa“, teda tie ochotné krajiny, teda tí svieži, ktorým patrí budúcnosť.

Dopadlo to tak, že ohľadne Iraku pravdu mala „stará Európa“, zatiaľ čo tá „nová“ sa podieľala ochotne na tragédii Iraku, ktorá začala násilie neskončené doteraz.

A ten, kto sa dnes s Američankou Nulandovou teší zo zničenia Nord Streamu, je opäť tá „nová Európa“. Sikorski, Tusk, Pavel a s nimi iste aj ten Ukrajinec, ktorého Nemci naháňajú.

Aj v Bukurešti 2008 mala pravdu „stará“ Európa

Aj na samite NATO v Bukurešti v roku 2008 mala pravdu „stará Európa“ v čele s Nemeckom a Francúzskom, keď sa stavala proti myšlienke prijatia Ukrajiny do NATO, lebo mala obavy z konfliktu s Ruskom.

Dnes je stará Európa zlomená. Ale mala pravdu a niekde to má zapamätané. Aj všeličo iné si pamätá. Napríklad to, ako Američania odpočúvali nemeckú kancelárku Merkelovú a ďalších nemeckých politikov, napríklad Franka-Waltera Steinmeiera.

Kedy sa poučí „nová“ Európa?

Otázka je, kedy sa poučí „nová“ Európa. Zatiaľ to na poučenie nevyzerá. Tiež by sa mala naučiť pamätať si.

Napríklad, že ak sa to USA hodí, tak vie pozametať s „novou“ a „starou“ Európou naraz. Čiže s celou EÚ.

Uvidíme to na ďalšom príbehu.

Keď na Majdane ťahala „stará“ aj „nová“ Európa za jeden povraz

Dianie na kyjevskom Majdane vo februári 2014 bolo veľmi poučné pre každého, kto sa poučiť chce. Vtedy sa zrazili predstavy USA a celej EÚ.

Na Majdane sa angažovala Victoria Nulandová, meno, ktoré už poznáme. Už v prvej dekáde februára 2014 sa objavil na webe záznam jej telefonátu s veľvyslancom Pyattom. Plynulo z neho, že USA preferujú, aby sa na Majdane pri riešení krízy angažovala radšej OSN ako EÚ. EÚ treba zje..ť, hovorí Nulandová.

Potom, po krvavej dráme s desiatkami postrieľaných, však prišla do Kyjeva delegácia politikov z troch krajín EÚ. Prišli nemecký minister zahraničných vecí Frank-Walter Steinmeier, z Francúzska riaditeľ odboru na ministerstve zahraničných vecí Eric Fournier a poľský minister zahraničných vecí Radoslaw Sikorski. Ten istý Sikorski, ktorý sa teraz spolu s Nulandovou teší z výbuchu Nord Streamu.

Vtedy však Sikorski robil čosi, čo si Nulandová neželala. Ťahal za jeden povraz s Nemeckom a Francúzskom. Spolu s nimi riešil krízu. Obsah telefonátu Nulandovej určite poznal. Už bol hitom internetu.

Tí traja, to bola „stará“ Európa aj „nová“ Európa spolu. Pozrime sa, ako ich súboj s USA dopadol. 

Steinmeier, Sikorski a Fournier úspešne presadili podpísanie dohody o urovnaní krízy. Dňa 21. februára 2014 ju podpísali oni traja, ukrajinský prezident Janukovyč a predsedovia troch opozičných ukrajinských strán. Podľa dohody mali ukrajinskí policajti aj opoziční ozbrojenci opustiť centrum Kyjeva a nezasahovať, mala byť vytvorená vláda národnej dôvery a potom sa mali konať predčasné prezidentské voľby.

Keby to boli všetci dodržali, dejiny by sa uberali pokojnejším smerom. Najmä pre Európu by to bolo pokojnejšie. Lenže Janukovyč dohodu dodržal, ale radikálni ozbrojenci z Majdanu ju nerešpektovali a vtrhli do vládnych budov. Janukovyč bol zvrhnutý násilným protiústavným prevratom a ušiel.

USA okamžite podporili novú vládu zostavenú opozíciou, ktorá vznikla protiústavným násilím a obvinili Janukovyča, že to zapríčinil on.

Predstavitelia EÚ sa na to mohli len pozerať. Potom už na Ukrajine vývoj šiel v réžii USA.

V súboji USA a EÚ Američania podľa očakávania zvíťazili. Povedzme to tak, že s EÚ, s Európou „starou“ aj „novou“ naraz, bolo pozametané.

V prípade jedného z tých troch diplomatov z EÚ, má tento príbeh dlhšie pokračovanie. A veľmi poučné.

Ide o Radoslawa Sikorského.

Odpočúvali aj Sikorského

Odpočúvaný bol aj Radoslaw Sikorski, ale vo Varšave, inokedy, a možno niekým úplne iným. Ale tiež to bolo na prelome rokov 2013 a 2014. Šlo o rozhovor Sikorského s kolegom z vlády počas obeda. 

A Sikorski teda toho narozprával. Povedal, že poľsko-americké spojenectvo nestojí za nič, že dáva falošný pocit bezpečia. Hovorí: „Dostávame sa do konfliktu s Nemcami, s Rusmi, a myslíme si, že všetko je super, lebo poskytujeme Američanom sex (zrobiliśmy laskę znie v iných jazykov podstatne tvrdšie, pozn. autora)“.

A ešte hovorí, že Poliaci voči Američanom preukazujú murzynkosc, čo sa dá preložiť ako „murínstvo“, respektíve „negerské správanie“.

Prepis rozhovoru uverejnil poľský týždenník Wprost v júni 2014, štvrť roka po prevrate na Majdane. Informovali o ňom svetové médiá.

Je veľmi pravdepodobné, že rozhovor bol odpočúvaný už po prevrate v Kyjeve a Sikorski už mal za sebou túto skúsenosť a že rozhovor je vlastne reflexiou na to, ako nemecko-poľsko-francúzska misia dopadla na Majdane. 

Z obsahu odpočúvaného rozhovoru vyplýva, že Sikorski rozumie tomu, čo sa deje. Dokonca popisuje realitu oveľa tvrdšie, než by považoval za vhodné autor tohto článku. Ale o Sikorského názore sa dozvieme len vtedy, keď ho tajne odpočúvajú. Ako politik na verejnosti hovorí inak.

Sikorski sa krátko nato v septembri stal maršálkom Sejmu, ale škandál ho prenasledoval a v roku 2015 Sikorski z tejto funkcie odstúpil a na niekoľko rokov odišiel z politiky.

Dnes je opäť ministrom.

Zhoda sexuálnych prirovnaní

V tom, že Nulandová a Sikorski v tom istom roku v dvoch odpočúvaných rozhovoroch použijú na zhodné opísanie americko-európskych vzťahov mimoriadne hrubý sexuálny jazyk, je skutočne čaro nechceného.

Samozrejme, nezabúdajme na podstatnú vec. Ide o zhodu medzi tým, kto v tom vzťahu dominuje, a tým, kto je v ňom podriadený.

Zhrňme to

Z vyššie uvedeného vyplýva niekoľko vecí.

Necitlivosť, až škodoradosť zo strany niektorých amerických a stredoeurópskych politikov voči Nemecku, ktoré prišlo o potrubia Nord Streamu, nie je novým fenoménom. Je to pokračovanie dávnejšieho oddelenia „starej“ Európy od „novej Európy“, ako to pomenoval pred dvomi desaťročiami Donald Rumsfeld.

Toto oddeľovanie, lepšie povedané, rozdeľovanie, umožňuje Spojeným štátom lepšie uplatňovať svoj vplyv v Európe.

V prípade potreby je Amerika schopná úspešne presadzovať svoje záujmy v Európe aj oproti zjednotenej EÚ a to aj proti záujmom Európy.

Preto je škodoradosť niektorých „Novoeurópanov“ nemiestna. Aj na ich chrbtoch sa kála drevo.

„Stará Európa“ mala za posledných tridsať rokov v spore s USA viackrát pravdu, ale nebolo jej to nič platné, lebo je teraz zlomená a vzdala sa snahy o emancipovaný vzťah k USA, o ktorý sa kedysi aspoň v náznakoch snažila. V Európe už žiaden De Gaulle nie je. Ba ani len Helmut Kohl.

Nemálo politikov establišmentu EÚ túto situáciu pochopilo, ale radšej mlčia a prispôsobujú sa, aj keď tým idú proti záujmom vlastnej krajiny a Európy.

Dominancia USA v Európe mohla byť stabilizujúcim prvkom, ako ním dlhý čas aj bola. Nemálo rokov už však práve zahraničná politika USA privádza Európu na pokraj vojnového konfliktu s Ruskom a do súčasnej krízy. Tým nijako nezamlčiavame a neospravedlňujeme veľký podiel Ruska na tejto kríze.

Takáto situácia nemôže pokračovať do nekonečna.

Niečo, alebo niekto, sa musí zmeniť.