Mier ako právo na život. Prečo budúcnosť patrí ukrajinským dezertérom

Definovať mier by nemalo byť ťažké. Je to stav, keď sa nevedie vojna. Ak sa však nevedie vojna, dôvodom môže byť aj prímerie, keď je vedenie vojny len prerušené, alebo kapitulácia, po ktorej nasleduje okupácia. Otázka je, či si vystačíme s mierom, holou historickou epizódou, keď sa vojna už nevedie alebo keď sa vojna ešte nevedie.

V príbehoch zo súčasnej Ukrajiny si môžeme všimnúť, že mnohí Ukrajinci netúžia po mieri, ale po víťazstve. Súčasne je však prioritou mnohých Ukrajincov prežiť, a preto sa snažia uniknúť mobilizácii. Ako sa vojna predlžuje, prirodzene ubúda mužov, ktorí vidia zmysel v tom, že padnú za svoju vlasť. Tí už majú svoju misiu do veľkej miery za sebou. Nažive zostávajú tí, ktorým sa nechce zomrieť. Lepšie povedané tí, ktorých sa nepodarí pochytať a poslať na smrť. V tomto svetle by sme mohli mier definovať ako právo na život.

Trvalý mier je možný len za dvoch podmienok. Že hrdinstvo je nepovinné a že dezercia nie je trestná. Vždy sa nájde menšie percento ľudí, ktorí majú sklon k násiliu, imponuje im vojenský dril, disciplína, a na rozkaz sú ochotní zabíjať s rizikom, že sami budú zabití. Vždy však budú vo väčšine ľudia, ktorí majú radi život a hypotetické víťazstvo, ktorého sa s vysokou pravdepodobnosťou v armáde nedožijú, pokojne oželejú. Vojny sú možné len za predpokladu, že je mierumilovnosť postavená mimo zákona. Ľudia sa vzájomne nezabíjajú preto, že ich to baví, ale preto, že sú k tomu kýmsi nútení. Keby bola účasť vo vojnách dobrovoľná, nebolo by na vojny ľudí. Vojnychtiví ľudia by sa politikom rýchlo minuli.

Volanie po mieri je uprostred vojny vlastizradou. Tej však predchádza vlastizradné volanie do vojny. Preto Hemingway radil vyhnúť sa vojne zabitím vlastných politikov, ktorých omrzel mier. Až do prvých výstrelov sa považuje za správne žiť pre vlasť. Akonáhle sa už strieľa, na životoch nezáleží a počíta sa len ochota zomrieť za vlasť. V mieri záleží na živote, vo vojne záleží na smrti. Ukrajinská prítomnosť patrí tým, ktorí idú na smrť. Budúcnosť však patrí tým, ktorí nehrdinsky zostanú. Neplatí to však, samozrejme, len o Ukrajincoch. Ide o všeobecnú skúsenosť.

Vojna na Ukrajine už nemá mierové riešenie. Možno ho ani nemala, pretože v každom okamihu od majdanu v roku 2014 mala prozápadná, protiruská ukrajinská elita rovnakú politickú stratégiu: Všetko alebo nič. Ako spor postupne eskaluje, je realistom zrejmé, že ukrajinským výsledkom už nemôže byť všetko, ale už ani niečo. Kompromis, respektíve prímerie, možno dohodnúť len s nepriateľom, ktorý o to má záujem. Rusko však vzalo ukrajinský prístup na vedomie a z možností "všetko alebo nič”, preferuje pre Ukrajincov oné nič.

Ako bude ukrajinské „nič“ v praxi vyzerať, sa ešte len ukáže. Už dnes je však isté, že Západ, ktorý sa postavil na stranu Ukrajincov, ktorí si hrdinsky zvolili smrť, bude mať v budúcnosti ako partnerov zvyšných Ukrajincov, ktorí si zvolili život, pretože to, čo podporujeme, nepovažujú za svoju vojnu.

Synonymom mieru nie je hromada pobitých nepriateľov, ale obyčajné právo na vlastný život. Toto pochopiť však bude veľký problém pre potetované generácie Európanov mladších ako štyridsať či päťdesiat rokov. Tým sa budú prežívší Ukrajinci protiviť za to, že zostali nažive, keď sme im veľkoryso prispievali na náboje, uskromňovali sa a zadlžovali, aby vopred prehratú vojnu viedli čo najdlhšie, najlepšie teda do posledného Ukrajinca. Preživší dezertéri, čo pohrdli hrdinskou smrťou, budú zosobnením ukrajinskej nevďačnosti. S tým sa však dá žiť. Koniec koncov, za to budú Ukrajinci vďační. Len nie za náboje, ale za azyl.

Článok pôvodne vyšiel v Rádio Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.