Mier ako právo na život. Prečo budúcnosť patrí ukrajinským dezertérom
Synonymom mieru nie je hromada pobitých nepriateľov, ale obyčajné právo na vlastný život. O tom, prečo toto pochopiť bude veľký problém pre potetované generácie Európanov mladších ako štyridsať či päťdesiat rokov píše Ivan Hoffman.
Kyjev, Náměstí Nezávislosti, pietní místo, ukrajinské vlajky, vlaječky, žena
Žena upravuje jednu z vlajočiek na pietnom mieste, Námestie nezávislosti v Kyjeve, 28. jún 2023. Zdroj: ČTK / Deml Ondřej / Profimedia
Definovať mier by nemalo byť ťažké. Je to stav, keď sa nevedie vojna. Ak sa však nevedie vojna, dôvodom môže byť aj prímerie, keď je vedenie vojny len prerušené, alebo kapitulácia, po ktorej nasleduje okupácia. Otázka je, či si vystačíme s mierom, holou historickou epizódou, keď sa vojna už nevedie alebo keď sa vojna ešte nevedie.
V príbehoch zo súčasnej Ukrajiny si môžeme všimnúť, že mnohí Ukrajinci netúžia po mieri, ale po víťazstve. Súčasne je však prioritou mnohých Ukrajincov prežiť, a preto sa snažia uniknúť mobilizácii. Ako sa vojna predlžuje, prirodzene ubúda mužov, ktorí vidia zmysel v tom, že padnú za svoju vlasť. Tí už majú svoju misiu do veľkej miery za sebou. Nažive zostávajú tí, ktorým sa nechce zomrieť. Lepšie povedané tí, ktorých sa nepodarí pochytať a poslať na smrť. V tomto svetle by sme mohli mier definovať ako právo na život.