Slovenské národné gulášenie. Poznámka ku galavečeru STVR k 80. výročiu SNP

Pred ôsmimi desaťročiami sa tisícky ľudí vzopäli proti fašistickej moci. V tomto svojom rozhodnutí boli autentickí a konzistentní do tej miery, že mnohí z nich obetovali vlastné životy. 

Na túto ich snahu by sa pri oslavách patrilo odpovedať umelecky autentickým a dramaturgicky konzistentným vystúpením. Namiesto toho mali občania na prvom programe STVR možnosť sledovať v priamom prenose 29. augusta 2024 open air galavečer, ktorý svojou úrovňou podliezol vari všetky mysliteľné latky ‒ a namiesto oslavy vznikol tematický a umelecký zmätok.

Umiestnenie javiska s banskobystrickým Pamätníkom SNP v pozadí vyzeralo dobre. A na naše obvyklé pomery nadštandardná výbava projekčných plôch okolo javiska sľubovala mimoriadny zážitok.

Bol to však planý prísľub.

Stali sme sa svedkami neuveriteľného mixu „povinnej“ dávky SĽUK-u, Lúčnice, plieskania bičmi, krepčenia, zborového spevu, všetko bez ladu a skladu, prikrátke, útržkovité, bez zrozumiteľného kontextu následností výstupov (teda plieskanie bičmi na začiatku jediné bolo pridlhé ‒ ale zato dostatočne útržkovité). Medzi folklórnymi výstupmi sa akosi čudne objavila populárna Knechtovej pieseň spievaná Zimányiovou.

Dojem „voľne sypaných scén“ umocňovali aj komentáre moderátorky ako vystrihnuté z angažovaného programu spred 35 a viac rokov. Text nemal vývoj, dozvedeli sme sa primálo o veci, ktorú oslavujeme, ale zato sme si vypočuli zmes formálnych oslavných floskúl.

Už v tejto prvej časti diváka upútala neinvenčnosť v (ne)využívaní spomínaných projekčných plôch: teda aby bolo jasné ‒ ony sa používali stále, ale na prvoplánovej úrovni bez výtvarného názoru či grafického konceptu, ktorý by sa dal brať vážne.

Pozoruhodné bolo aj to, že nemenovaný veľký orchester, ktorý bol po celý čas prítomný na javisku, zahral sprievod k spevu horehronských chlapov (čo sa nehodilo, pretože sofistikovaný zvuk orchestra nijako nekomunikoval s estetikou typickou pre tento druh spevu), zato však tam, kde by sa to hodilo, teda počas rozsiahlych tancov SĽUK-u a Lúčnice, mlčal ‒ a tanečníci prekvapujúco tancovali po celý čas na playback (televízny divák nevidel žiadne iné orchestrálne teleso, ktoré by bolo počas týchto scén hralo). Orchestrálni hráči na scéne sa na vystúpenia nehybne pozerali.

Akousi čudnou tematickou moduláciou sme sa odrazu ocitli vo svete klaviristu Jozefa Hollého, ktorý nám spolu s orchestrom zahral akúsi skladbu, ktorá bola hudobno-tematicky bezobsažná a dlhá. Žiaľ, Jozef Hollý sa nemal ako prezentovať, pretože skladba „nevydala“ a klavír nebol ozvučený poriadne ako sólový nástroj. 

Ďalšie dramaturgické salto prišlo v novom náhlom skoku: tentoraz do sféry časom overeného slovenského popu. Posolstvo, ak som moderátorku dobre pochopil, bolo, že: ako fajn, že vďaka SNP sme si neskôr mohli takto muzicírovať! Moderátorka spomenula zopár významných mien slovenskej popovej scény v zmysle, že toto je ovocie slobody, ktorú nám SNP prinieslo. Pri všetkej úcte k týmto menám ‒ iné hodnoty naša história po roku 1944 nemala? 

A navyše: autorom scenára unikol fakt, že po Povstaní a vojne prišla o tri roky ďalšia totalita a ak sa populárnej hudbe darilo, tak len s ideologickými problémami. Vypočuli sme si popový zmätok príliš krátkych útržkov príliš známych piesní v podaní interpretov, ktorí neboli ich autormi. A to aj napriek tomu, že viacerí z týchto autorov sú ešte umelecky činní ako interpreti.

Náhradná formácia spevákov, ktorí sú už dnes tiež renomovaní, to zaspievala fajn, ale podľa môjho názoru tomu prevažne chýbala charizma pôvodných interpretácií a pôvodných interpretov. Prečo nevystúpili aspoň niektorí z nich?

Aj tu sa išlo na playback, orchester (s dirigentom Vladom Valovičom ako predurčeným na tento žáner) mlčal. A sedel. Projekcie na videoplochách zmenili charakter, ale nie úroveň. Prvoplánové chalúpky, polená a skaly sa zmenili na farebné plochy a tvary, nadobúdajúce chvíľami vizáž osláv Kim Ir Senovych narodenín.

Populárnopesničkový mix sa náhle zmenil na instantný výber z muzikálu Jána Ďurovčíka s piesňami Modusu. Na halfplayback (playback?). Teda orchester mal opäť voľno a sedel.

Bolo to v šialenom tempe, aké môže v divadelnom prostredí, pre ktoré je tento muzikál určený, pôsobiť extaticky. Ale tu, mimo pôvodný kontext, sa tento programový blok javil na veľkom open air javisku skôr kŕčovito.

Pre špeciálnu potrebu podujatia sa téma „ohla“ k myšlienke, že aké je to skvelé, že oni pomreli, aby sme si my mohli spievať, že „úsmev je šanca premenená“ a podobne. Tam už divák naozaj mohol čakať príchod pionierky s karafiátmi.

Na záver programu sme si z nejakého dôvodu pozreli inscenovanú videodokrútku, ktorá spôsobila príchod piesne Bella Ciao, na čo sa následne na javisku stretlo veľa spokojných ľudí a poklonili sa pánovi Vladimírovi Strmeňovi, veteránovi SNP, ktorý bol z celého programu najautentickejší a najcharizmatickejší. A to aj napriek tomu, že jeho úlohou bolo len sedieť na javisku s harmonikou. Mimochodom, nehral na ňu. Ale zároveň bol jediným účinkujúcim, ktorý mal na SNP priamu zásluhu. Koniec koncov: prečo by aj hral, keď zväčša nehral ani orchester?

Na konci bol ohňostroj na zavŕšenie programovému gulášu.

*

Tu nejde o to, čo si ja, on, ona, ono myslí o SNP. Tu ide o to, že ak sa má spraviť nejaký program, tak sa má urobiť dobre.

Som scenárista a režisér a viem, ako ťažko sa tento typ programu dáva dokopy. Viem aj to, že sa v ňom ocitlo mnoho umelecky hodnotných výkonov. Vážim si autorov aj všetkých zúčastnených interpretov. Ale toto jednoducho nevyšlo. V takomto kontexte nemohlo takmer nič vyznieť dobre.

Ak mi niečo hodnotné ušlo alebo som si niečo nepresne zapamätal, ospravedlňujem sa ‒ bolo to pre mňa fakt náročné.

Tento môj text je zúfalým výkrikom občana, ktorému sa národná kultúra rúca pred očami. Aj vkus. Aj čosi, čo sa kedysi dávno nazývalo kultúrne povedomie (teda napríklad chápanie kontextov a väzieb artefaktov), cit pre mieru a schopnosť vytvoriť koncepciu.

Ale čo a ako už len hrať v zmätenej, nekultúrnej, nekoncepčnej a bezcitnej spoločenskej atmosfére?

Hydepark slúži ako priestor na slobodnú výmenu názorov, rubrika je určená pre ľudí z oblasti kultúrneho, politického či náboženského života.