Odťažitosť mlčiacej väčšiny od politiky je inštinktívna. O tom, prečo nie je fér viniť mlčiacu väčšinu z nedostatku spoločenskej zodpovednosti, zo zbabelosti alebo z povrchnosti píše Ivan Hoffman.
Politika je ukričané divadlo, ktoré sa hrá pred mlčiacim publikom. Politicky aktívnym býva väčšinu času len zlomok občanov, prevažuje takzvaná mlčiaca väčšina. Ide o ľudí, ktorých politika nezaujíma alebo ich otravuje, ktorí sa k politike nevyjadrujú, sledujú ju iba periférnym videním alebo sa obmedzujú len na účasť vo voľbách. Sú to však súčasne ľudia, ktorým politika vstupuje do života, a väčšinou negatívne.
Opozícia býva v mlčiacej väčšine mrzutá. „Ako dlho si ľudia nechajú na sebe rúbať drevo? Kedy sa vzoprú vláde, ktorá ich okráda, šikanuje, poškodzuje a uráža?“ Uprostred kríz všetkého druhu sa opakuje tá istá scéna, keď politici predvádzajú efektné slovné súboje, médiá všetko tlmočia a lobujú za svojich favoritov a proti vláde a servilným médiám sa organizujú nespokojní jednotlivci. Väčšina však mlčí. Nepridáva sa k protestom, čo hlasní odporcovia vlády či režimu vnímajú ako rezignáciu podľa známeho „mlčanie je súhlas“.