Prízrak mlčiacej väčšiny

Politika je ukričané divadlo, ktoré sa hrá pred mlčiacim publikom. Politicky aktívnym býva väčšinu času len zlomok občanov, prevažuje takzvaná mlčiaca väčšina. Ide o ľudí, ktorých politika nezaujíma alebo ich otravuje, ktorí sa k politike nevyjadrujú, sledujú ju iba periférnym videním alebo sa obmedzujú len na účasť vo voľbách. Sú to však súčasne ľudia, ktorým politika vstupuje do života, a väčšinou negatívne.

Opozícia býva v mlčiacej väčšine mrzutá. „Ako dlho si ľudia nechajú na sebe rúbať drevo? Kedy sa vzoprú vláde, ktorá ich okráda, šikanuje, poškodzuje a uráža?“ Uprostred kríz všetkého druhu sa opakuje tá istá scéna, keď politici predvádzajú efektné slovné súboje, médiá všetko tlmočia a lobujú za svojich favoritov a proti vláde a servilným médiám sa organizujú nespokojní jednotlivci. Väčšina však mlčí. Nepridáva sa k protestom, čo hlasní odporcovia vlády či režimu vnímajú ako rezignáciu podľa známeho „mlčanie je súhlas“.

Mlčiaca väčšina je však veľkou neznámou i pre mocných. Z prieskumov verejnej mienky vedia, že sa na podporu väčšiny nemôžu spoľahnúť. To, že dav nevyhadzuje politikov z parlamentu oknom, neznamená, že je s ich pôsobením spokojný. Z histórie je zase známe, že mlčiaca väčšina je čosi ako ponorná rieka, ktorá z podzemia dravo vyrazí na povrch, aby opäť zamierila pod zem. Z mlčiacej väčšiny sa raz za čas stáva rozhnevaný dav.

Asi možno všeobecne povedať, že opozícia mlčiacu väčšinu preceňuje, zatiaľ čo moc ju podceňuje. V predstavách opozície je mlčiaca väčšina pripravená povstať proti vláde a iba čaká na vhodnú príležitosť. Podľa mocných sa mlčiaca väčšina nedokáže medzi sebou dohodnúť na žiadnej zásadnej akcii a nebezpečenstvo od nej nehrozí. Mocní eliminujú toho, kto proti nim pozdvihne hlas. Mlčiacu väčšinu neriešia.

Bežné politické šarvátky o vplyv a podiel na volebnej koristi sa odohrávajú v politickom zákulisí a mlčiaca väčšina nie je účastníkom takéhoto kupčenia. Mlčiace väčšiny počujeme prehovoriť do politiky len zriedkavo, a to až vtedy, keď dochádza k historickému zlomu a keď už je nepochybné, že vládnuci režim je v stave klinickej smrti. Mlčiaca väčšina nezvrhne režim, ale ani ho neoplakáva. Prichádza na hotové, aby legitimizovala novú politickú realitu. A pretože mlčiaca väčšina nemá na novej politickej realite žiadnu zásluhu ani vinu, je už v akte tohto pritakania prevratu do budúcnosti prítomný mix nádeje a skepsy.

Odťažitosť mlčiacej väčšiny od politiky je inštinktívna. Zapliesť sa s politikou je riskantné. Šanca uspieť v zmysle priniesť prospech nie sebe, ale ostatným je neveľká. Prevziať svoj podiel zodpovednosti za budúcnosť spoločenstva, obce či republiky je pre jednotlivca abstraktný ideál, ktorý sotva môže konkurovať nutnosti vysporiadať sa s nástrahami každodennej reality, prežiť v konkurencii, udržať sa nad vodou.

Nie je fér viniť mlčiacu väčšinu z nedostatku spoločenskej zodpovednosti, zo zbabelosti alebo z povrchnosti. Nájsť v sebe rebela nie je povinné. Navyše, kto vie mlčiacej väčšine čítať z pier, ten počuje, ako jej mlčanie hustne. Je tým kondenzovanejšie, čím hlučnejší sú advokáti upadajúceho systému. Toto ticho má dobrú prognózu. Mlčiaca väčšina totiž vždy stojí na strane víťazov. Vždy jej patrí budúcnosť. Poviem to takto: tí, čo mlčia, sú naši.

Článok pôvodne vyšiel v Rádio Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.