Ivan Hoffman

Politika je ukričané divadlo, ktoré sa hrá pred mlčiacim publikom. Politicky aktívnym býva väčšinu času len zlomok občanov, prevažuje takzvaná mlčiaca väčšina. Ide o ľudí, ktorých politika nezaujíma alebo ich otravuje, ktorí sa k politike nevyjadrujú, sledujú ju iba periférnym videním alebo sa obmedzujú len na účasť vo voľbách. Sú to však súčasne ľudia, ktorým politika vstupuje do života, a väčšinou negatívne.

Opozícia býva v mlčiacej väčšine mrzutá. „Ako dlho si ľudia nechajú na sebe rúbať drevo? Kedy sa vzoprú vláde, ktorá ich okráda, šikanuje, poškodzuje a uráža?“ Uprostred kríz všetkého druhu sa opakuje tá istá scéna, keď politici predvádzajú efektné slovné súboje, médiá všetko tlmočia a lobujú za svojich favoritov a proti vláde a servilným médiám sa organizujú nespokojní jednotlivci. Väčšina však mlčí. Nepridáva sa k protestom, čo hlasní odporcovia vlády či režimu vnímajú ako rezignáciu podľa známeho „mlčanie je súhlas“.

Mlčiaca väčšina je však veľkou neznámou i pre mocných. Z prieskumov verejnej mienky vedia, že sa na podporu väčšiny nemôžu spoľahnúť. To, že dav nevyhadzuje politikov z parlamentu oknom, neznamená, že je s ich pôsobením spokojný. Z histórie je zase známe, že mlčiaca väčšina je čosi ako ponorná rieka, ktorá z podzemia dravo vyrazí na povrch, aby opäť zamierila pod zem. Z mlčiacej väčšiny sa raz za čas stáva rozhnevaný dav.

Asi možno všeobecne povedať, že opozícia mlčiacu väčšinu preceňuje, zatiaľ čo moc ju podceňuje. V predstavách opozície je mlčiaca väčšina pripravená povstať proti vláde a iba čaká na vhodnú príležitosť. Podľa mocných sa mlčiaca väčšina nedokáže medzi sebou dohodnúť na žiadnej zásadnej akcii a nebezpečenstvo od nej nehrozí. Mocní eliminujú toho, kto proti nim pozdvihne hlas. Mlčiacu väčšinu neriešia.