Môže za to kontroverzný otvárací ceremoniál a polemika o pochybnom pohlaví niektorých účastníkov súťaže.

Štandard o tom napísal všetko potrebné, takže sa netreba vracať k samotným udalostiam. Chcel by som upriamiť vašu pozornosť na problém z inej strany – na fenomén transrodovosti, na jeho miesto v prírode a v spoločnosti, ako aj na to, čo to môže znamenať pre našu civilizáciu.

Prirodzený jav

Lucy Cooke je britská zoologička a známa popularizátorka vedy, v roku 2022 vydala knihu, ktorej názov by som si dovolil preložiť ako Sučka: Revolučný sprievodca sexom, evolúciou a samicou zvieraťa (originál: Bitch: A revolutionary guide to sex, evolution and the female animal). Autorka ponúka prehľad početných výskumov v oblasti sexuálnych charakteristík rôznych živých bytostí, text je prispôsobený a dostupný aj pre odborne nepripraveného čitateľa. Knižka obsahuje množstvo zaujímavostí a neočakávaných skutočností, z ktorých v tomto prípade vyzdvihneme len jednu.

Cooke sa odvoláva na výskumy, ktoré ukazujú, že určité tvory môžu celkom ľahko zmeniť svoje pohlavie v závislosti od vonkajších okolností. Niektoré z nich to robia aj niekoľkokrát počas života. Nepotrebujú na to chirurgov ani hormonálne tabletky – jednoducho si vedia vypestovať vhodné orgány a eliminovať alebo „konzervovať“ tie, ktoré im momentálne nie sú na úžitok. V ťažkých podmienkach im tento mechanizmus pomáha prežiť a konkurovať súperom. Súčasne platí, že v prírode táto vlastnosť nie je príliš rozšírená, majú ju len určité druhy živočíchov.

Takže, keby ste čítali tento článok v inom časopise, autor by nepochybne vyvodil tézu, že transrodovosť je prirodzený jav. Drobný problém je, že takéto „rodové sebaurčenie“ sa nevyskytuje na vyšších stupňoch evolúcie. Ako sa organizmy vyvíjajú a stávajú sa zložitejšími, príroda sa stáva – prepytujem – konzervatívnejšou a prideľuje tvorom trvalejšie formy a funkcie. Preto napríklad nemôžeme nielen pri ľuďoch počítať s tým, že im dorastie stratená končatina, ako sa to deje mnohým plazom alebo obojživelníkom. Nie všetko, čo je prirodzené, je ľudské.

Pohlavie a gender

Trochu si to však skomplikujme. Podľa niektorých (veľmi hrubých) odhadov je v súčasnosti na svete 25 až 50 miliónov ľudí, ktorí si zmenili pôvodné pohlavie alebo existujú v inej rodovej identite, aká im bola pridelená narodením. Tvoria približne 0,3 až 0,6 percenta populácie, čísla sa v rôznych krajinách líšia. Iba v USA v roku 2022 žilo asi 1,6 milióna dospelých obyvateľov, ktorí sa takto identifikovali.

Berúc do úvahy diskutovanú tému, je to obrovské číslo, hoci stále platí, že je veľmi ďaleko(!) od väčšiny. Nemôžem to tvrdiť s istotou, ale neprekvapilo by ma, keby sa ukázalo, že drobných živočíchov, ktoré menia pohlavie, nie je tak veľa, ako ľudí. Pritom počet takýchto ľudí stúpa čoraz rýchlejšie. Treba tiež dodať, že citovaná štúdia sa nezaoberala mnohými husto obývanými krajinami Ázie, kde sú takéto otázky a hlavne odpovede na ne jednoducho nebezpečné.

Aby sme lepšie pochopili, o čo tu ide, dovolím si zadefinovať, ako budem v tomto texte chápať niektoré pojmy. V americkej a západoeurópskej tradícii sa používa termín „transgenderizmus“, ale to nie je úplne to isté, čo je naša „transrodovosť“ (hoci sa to slovo presné takto prekladá). Keď o tom rozprávame, máme na mysli zmenu biologického pohlavia. Ale inde sa takto nazýva aj výmena takzvaného sociálneho pohlavia, teda genderu.

Táto kategória bola uvedená do obehu Johnom Moneym v roku 1955 (stiahol ju z gramatiky!) na terminologické rozlíšenie medzi biologickým rodom a sociálnou rolou. Neskoršie sa často používala nekorektne, ako synonymum pojmu „pohlavie“, alebo ako (Bože, odpusť!) jeho náhrada, čo podceňuje biologické (Bohom dané) rodové základy. To vyvoláva nespokojnosť nielen odborníkov, ale aj určitej časti verejnosti.   

Naproti tomu je fakt, že v spoločnosti majú ženy a muži odlišné úlohy, ktoré – okrem iného – zostávajú nezmenené v rôznych časoch a životných podmienkach. Z toho vyplýva, že vedci by ich mali skúmať, a preto ich potrebujú ako-tak nazývať. Nič lepšie, ako pojem „gender“, na to ešte nikto nevymyslel. 

Ak sa dnes napríklad manžel venuje výchove malých detí a starostlivosti o domácnosť a jeho žena úspešne podniká, možno ich nazvať transgenderami, pretože ich sociálne role sa obrátili v porovnaní s prevládajúcim stereotypom rodiny. Nedá sa to však nazvať „transrodovosť“, pretože manžel s kočiarom zostáva mužom a pracujúca manželka ženou.

Tu však diskutujeme iba o zmene biologického pohlavia, ktorá je u ľudí možná len chirurgickými, respektíve podporená inými medicínskymi prostriedkami.

Progres alebo degradácia

Hoci sa americký liberálny komik Bill Maher pred časom čudoval, že deti a mládež, ktoré si nechávajú pre-operovať svoje rodné orgány, žijú najmä v liberálnych štátoch na oboch pobrežiach USA, predsa len môžeme povedať, že neočakávame vysoký počet ľudí, ktorí považujú zmenu pohlavia za príťažlivú, čo naznačuje, že zrejme existujú nejaké silné faktory, ktoré ich motivujú k takémuto správaniu. Je jasné, že ide o moderný trend, je tiež jasné, že dokáže mnohých úspešne inšpirovať. Do tretice je tiež jasné, že prebieha úspešná propaganda, ktorá dokáže všeličo ovplyvniť. Pravdaže, sme aj svedkami pokusov o ideologické zdôvodnenie, kde je tento trend spojený s progresom, chápaným ako zvyšovanie osobnej slobody, vrátane možnosti rodového sebaurčenia. Ľudia sa postupne dokázali oslobodiť od tradícií, náboženstva, etnicity, pôvodu či manželstva, teraz získavajú možnosť oslobodiť sa od svojho pohlavia, s ktorým sa narodili.

Účinnosť treba brať vážne. Usúďte, aj keby nejaký mainstreamový denník nabádal svojich čitateľov, aby si amputovali ľavú ruku, aby náhodou nepomohli ľavici, sotva by sa našli mnohí ochotní. Hoci ten príklad kríva, aj v našom prípade hovoríme o bolestivých chirurgických zákrokoch a doživotnom užívaní hormonálnych liekov s vedľajšími účinkami. Takže je ťažké uveriť, že milióny ľudí to robia bez dobrého dôvodu. Musí existovať niečo iné, hlbšie a efektívnejšie, čím sa to vysvetliť dá.

Dovolím si vysloviť hypotézu, ktorá – hoci nemá seriózne dôkazy, – vysvetľuje súčasné trendy.

Hovoríme o evolúcii, vďaka ktorej ľudstvo ovládlo Zem a kvôli ktorej môže aj zahynúť. Nie vždy prebiehala hladko a postupne, došlo aj k skokom a zlomovým bodom (samozrejme, evolučný „skok“ môže trvať aj tisíce rokov). V niektorých prípadoch sa v populáciách živých organizmov nazhromažďovali náhodné mutácie, ktoré určili zmeny ich správania a dokonca aj fyziológie. Presné tak zo starých primátov vzišli praľudia.

Sme zvyknutí veriť, že evolúcia je neustálym zlepšovaním organizmov. Ale Charles Darwin v slávnej knihe O pôvode druhov poukázal na to, že má aj spätný chod, keď živé bytosti strácajú predtým získané schopnosti a výhody. Nazval to „regresívna evolúcia“.

Darwinov názor rozvinul ruský biológ Alexej Severcov, ktorý vyvinul koncept „morfofyziologickej regresie“ alebo „všeobecnej degenerácie“ (Морфологические закономерности эволюции, 1939). Silný výraz, ktorý nenechá nikoho na pochybách o smere zmien, ktoré opisuje. Obávam sa, že ani on netušil, aké príklady takejto regresie bude možné vidieť v našej dobe.

Na konci minulého storočia bol objavený zvláštny jav: počas celého obdobia antropogenézy sa veľkosť mozgu našich predkov zväčšovala, ale pred niekoľkými tisícmi rokov sa začala dosť prudko zmenšovať. Dnes máme v priemere menšie mozgy ako naši paleolitickí predchodcovia. Vedci to vysvetlili vznikom spoločenskej deľby práce a technologickým pokrokom, ktoré ľudí oslobodili od potreby riešiť zložité problémy prežitia. Nie pre všetkých to však vyzerá dostatočne presvedčivé.

Na konci 20 storočia tiež výskumy ukázali zrejmý pokles mentálnych schopností ľudí. Ten trend trvá až dodnes. Existuje hypotéza, že sú za to zodpovedné médiá a sociálne siete, ktoré vnucujú hotové riešenia každého problému a stereotypy správania, čo „chráni“ ľudí od potreby samostatne myslieť, t.j. vytvárať nové spojenia medzi neurónmi. Podľa mojich znalostí to zatiaľ nie je podložené dôkazmi.

Je možné, že by túžba našich súčasníkov zmeniť pohlavie, s ktorým sa narodili, bola ďalšou epizódou tejto série?

V skutočnosti vo všetkých prípadoch hovoríme o návrate do skorších štádií evolúcie, do primitívnejších foriem života a správania, teda o regresii alebo degradácii. Progresom – ako rozvojom od nižšieho k vyššiemu – to tu, domnievam sa, ani nepáchne.

Ale čo ak je to evolúcia, ktorá zmenila smer a stala sa regresívnou? Čo ak sa staré gény prebudili a zapli biochemické procesy, určujúci archaické formy správania? Ak je to tak, naši potomkovia nebudú nadľudia, ale budú to stvorenia s mozgom veľkosti jablka, neschopné riešiť zložité problémy, ktoré sa množia v promiskuite, a menia si pohlavie v závislosti od módy, nálady alebo doby. Niektoré žabky a korytnačky dodajú dôkaz, že ide o prirodzený jav.

Dúfam, že preháňam. Ak by takýto trend existoval, bude sa to dať dokázať až v ďalekej budúcnosti. Ale stojí za úvahu, či sa niekedy za slovom progres neskrýva jeho priamy opak.